Hádanky o počasí

Slnko s dažďom stuhu dvíha, kto to vidí skríkne: íha! (dúha)

Farebný most, chodiť po ňom nemôžeš, vždy ho obdivuješ. (dúha)

Keď sa otec tamto smeje a tam matka slzy leje, panna dcéra v také časy sedmorakej krásy pásy oblieka si. (dúha)

Rukávom mávne a strom sa ohne. (vietor)

Letí, dudre, píska a dverami trieska. (vietor)

Ruky nemá, prsty nemá, na okienko predsa ťuká, do chalupy nos nám strká. (vietor)

Nie je tryskáč, lietadlo, predsa rýchlo letí, strasie v sade ovocie, postrapatí deti. (vietor)

Kto kradne dym z komína, kto to stromy rozkýval? (vietor)

Počuješ ho a nevidíš, postrapatí ťa a i tak ho nechytíš. (vietor)

Letí, dudrem, píska i dverami trieska. (vietor)

Zavýja a nie je vlk, lieta a nie je vták. (vietor)

Z oblačného vrchu spraví stromom sprchu (dážď)

Modrá lúka, obce biele, žltý pastier sa im smeje. (obloha)

Čo klopká na oblok a do vnútra nejde? (dážď)

Nemá ústa a kričí, nemá ruky a predsa silno bije. (hrom a hrmenie)

Búcha bez kladiva, horí bez ohňa. (búrka)

Padá to do vody a nezamúti ju. (dážď)

Z neba príde, v zemi zmizne. (dážď)

Prišiel k nám hosť čakaný, nebol nikým vítaný. A každý sa pred ním skryl. (dážď)

Nad vodami, nad poľami, sivé husi letia samy. (oblaky)

Studený hosť na strechu nám búcha. (ľadovec)

Váľa sa v údolí, z úst sa jej kúdolí. (hmla)

Biely závoj zlatú nevestu zakryje. (hmla a slnko)

Nie tak veľké ako hrášok, peknučké jak zlatý prášok, slnko celé sa v ňom trasie i zornička v svojej kráse. (rosa)

V noci hrášok rozsypalo, len čo slnce vstalo, hrášok pozbieralo. (rosa)

Malinké je, peknunké je. Keď ho chytíš, už ho viac niet. (rosa)