1609 metrov pre mamy zo Slovenska i z celého sveta

Guinnessov rekord v Banskej Bystrici – nadšenie skresané realitou

Bolo raz jedno materské centrum, dobrovoľná, svojpomocná a nezisková organizácia, kam chodili maminy na materskej a rodičovskej dovolenke, keď už mali pocit, že ich pobyt doma síce prospieva ich deťom, ale ony samé sa cítia akoby v zlatej klietke.

V klietke, ktorá je krásna, ale jej steny sú už príliš stiesňujúce. A tak maminy, v snahe nájsť pre seba aj svoje deti niečo nové a najmä podnetné, našli cestu do nášho materského centra. Schádzali sa tam pravidelne na cvičení s deťmi, na hodinách angličtiny, alebo „len“ na diskusii pri káve a čaji, kde si povymieňali svoje skúsenosti s výchovou detí a podelili sa so svojimi radosťami i starosťami.

Jedného dňa sa dozvedeli o možnosti usporiadať v ich meste pokus o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Disciplína, v ktorej sa mal ten pokus odohrať im bola všetkým blízka – išlo o tlačenie kočíkov – a s tými už predsa prešli nejednu míľu. Maminám sa zdalo, že by to mohlo byť pekné podujatie. Zohnať niekoľko účinkujúcich do kultúrneho programu, vymerať presnú trať jednej míle, poroznášať letáčiky,…

A tak sa stretli maminy z viacerých materských centier. Všetko vyzeralo ideálne a slnko nad nimi jasne svietilo.

Plné odhodlania sa rozbehli na mestský úrad, vybavovať pódium, do tlačiarne pre reklamné letáky, do firiem, aby dali ceny do tomboly, oslovovať účinkujúcich do kultúrneho programu.

Avšak ich nadšenie narazilo na realitu. Maminky, čo chcete, vychovávajte deti. Stretli sa s nepochopením, odmietnutím. Hľadanie spriaznených duší bolo náročné.

Maminky sa zamysleli nad tým, či urobili dobre, keď sa s takým nadšením vrhli do organizácie tohto projektu. A tak sa počet práve zapojených mamín menil. Ešteže internet funguje aj v noci a podklady sa dajú pripravovať aj na počítači…  

Prišiel posledný týždeň pred podujatím. Sľuby niektorých firiem na poslednú chvíľu padli a bolo nevyhnutné nájsť náhradné riešenie. Novinári sa čím ďalej, tým viac ozývali s prosbou o rozhovor, článok, reportáž. Tých niekoľko mamín to však „ustálo“. 

A bol tu deň Guinnessu. Krásne počasie mamám prialo, pódium bolo postavené, zvukári pripravovali aparatúru, ďalší technici stavali šiatre nad stolíky.  

Na mieste už boli aj ceny do tomboly, darčekové predmety, začínali prichádzať prví ľudia. „Paráda, tak nech nám to vyjde!“, zaželali si maminy a o tretej popoludní zahájili podujatie.  

Deti z folklórneho súboru a základnej umeleckej školy na pódiu krásne tancovali, pani moderátorka navodzovala príjemnú atmosféru, štart pokusu o prekonanie Guinnessovho rekordu sa blížil. 

A vtedy to prišlo.  

Z neba najprv spadli prvé kvapky a presne po prestrihnutí štartovej pásky prišla prvá prietrž mračien. Ľudia neveriacky krútili hlavami, ale správne naštartovaní, pustili sa na trať. Pri registračnom stole sa tlačili ďalší a ďalší, kapacita obmedzená pokynmi z Londýna však neumožňovala celý pokus urýchliť.  

A tak striedavo – počas dažďa aj počas chvíľ, keď ustal, mnohí nadšení ľudia tú svoju míľu predsa len prešli. Aj keď 63 kočíkujúcich to niekde na trati vzdalo, 306 ich prišlo až do cieľa.  

Krásny pocit pre maminy, ktoré popri starostlivosti o malé deti a rodinu a prekážkam, zvládli organizáciu Guinnessovho rekordu.  

A otázky typu prečo neboli WC zadarmo a dlhšie otvorené, kde boli miesta na prebaľovanie, prečo to alebo ono miesto nebolo zastrešené, prečo nebol mokrý variant, prečo nebolo občerstvenie, prečo… boli pre maminy dobrovoľníčky príliš trpké, aby sa vedeli naplno tešiť z prekonania nielen Guinnessovho rekordu, ale aj z vlastného rekordu.

Rekordu, ktorý stojí za posolstvom upriamiť pozornosť na potreby rodín s deťmi a pomôcť odstraňovať skutočné i pomyselné bariéry, ktoré mamy s kočíkmi musia v spoločnosti prekonávať. 

foto: autorka