Ako sme postavili na nohy Rodinné centrum

Domček na dedine

Prisťahovala som sa do malej dedinky pri Bratislave, vraj mala okolo 1000 obyvateľov (dnes cca. 1500). Som z mesta a myšlienka rodinného domu v menšej obci ma aj celkom očarila. Keď sme sa nasťahovali, boli sme dvaja, chodili sme ráno do práce, večer z práce a ešte sme stihli čo-to nakúpiť, či urobiť v našom novom hniezdočku.

Nástup na materskú

Po nástupe na MD však očarenie zmenilo svoju podobu. Cítila som sa sama, izolovaná, moja rodina, spolužiaci a kamarátky 400km východne. Bolo mi smutno, nevedela som, čo ma bude pri bábätku čakať, kto mi pomôže a kto zaplatí tie účty za telefón, keď sa budem potrebovať porozprávať s mamou…

Vitaj v Klube

Našťastie bývam v dvojdome so švagrovcami. Švagriná mala v tom čase dve deti a s prvým chodievala do miestneho Klubu mamičiek. Rodila som sekciou, malá nevedela prvé mesiace zaspávať… proste mi trvalo dlhší čas, kým som sa znovu cítila ako človek. V tej dobe začala švagriná chodievať zas do Klubu, tentokrát s mladšou dcérou. Povedala som si – ženy ako ja. Zmordované, s ponorkovou chorobou z vlastných detí, ďaleko od rodiny, hľadajúce iné matky a zmenu prostredia. Tak som sa tam šla pozrieť.

Klub bol dvakrát do týždňa v sále kultúrneho domu v budove OcÚ, podľa stránkových hodín úradu. Malý skladík, nejaké hračky pre krpcov, kuchynka, šmýkačka, bazén s guličkami, tri malé detské koberce, CD prehrávač s Čanakym a Podhradskou… vravím si, super, môže byť. Od dcérkinho roka som tam chodievala pravidelne. Začala som si veriť, už som spoznala nejaké maminy, s niektorými sme dobré kamarátky. Boli tam „baby“ čo chodievali pravidelne ako ja, iné prišli sporadicky, niektoré len raz.

Z návštevníčky vedúca

Bola to úžasná terapia, presne to, čo som potrebovala a určite potrebujú aj ďalšie prisťahované mamy na materskej. Stále v duchu ďakujem Eve Oujezdskej a Monike Kováčovej, že niečo také založili a udržali v chode 3,5 roka. Kým si mamy z Klubu nezvolili za vedúcu mňa. Bolo to pred Vianocami 2008. Moja Tamarka mala 1,5 roka a ja som sa postupne čoraz viac angažovala v Materskom centre, ako sme Klub neskôr začali volať.

Táto funkcia predo mňa stále kladie nové výzvy. Snažím sa pokračovať v začatej práci mojich predchodkýň a zároveň posunúť centrum niekam ďalej. Viem, že naše centrum nikdy nebude typickým veľkým rodinným centrom, no som presvedčená, že i v malom dedinskom centre sa dajú robiť veľké veci…

Veľká vec č. 1 – Vlastné priestory

V Alžbetinom dvore obecné priestory neboli. Jediný vhodný priestor nám obecné zastupiteľstvo zamietlo z dôvodu plánovaného odpredaja danej budovy. Na rad sa dostal komerčný priestor – bývalá reštaurácia, pôvodne rodinný dom so záhradou. Takmer dokonalé… Akurát, že bude treba platiť energie, opraviť na čom sa podpísal čas a dva roky mimo prevádzky, prispôsobiť interiér a exteriér deťom. Na všetko sme potrebovali peniaze, prišiel čas písať projekty a žiadať o granty…

Veľká vec č. 2 – Dostali sme grant

Po dvoch neúspešných  projektoch som odišla na dovolenku. Tretí projekt bol podaný, no výsledky ešte neboli zverejnené. Keď mi prišiel e-mail z Komunitnej nadácie Bratislava, že sme dostali grant od CitiBank, skoro mi vypadol notebook z ruky (v tureckom hoteli sa dal bezdrôtový WiFi internet chytiť len držaním notebooku z balkóna nad bazénom. Kábel tam nemali…). Po návrate sa začal kolotoč, ktorý doteraz neskončil…Ale už na to nie som sama. Počas projektu som spoznala nových ľudí, objavila entuziazmus u známych a to posilňuje i moje odhodlanie nevzdať to napriek prekážkam.

Z reštaurácie sa postupne stalo materské, teda teraz už Rodinné centrum Alžbetka. Táto premena sa uskutočnila vďaka grantu, ale aj vďaka rodinám, ktoré prišli na dobrovoľnícke brigády (maminy s troma deťmi, tehotné „centráčky“ i tatinovia), sponzorom a tým, čo darovali hračky. Vďaka aj za know-how ľudí, ktorí už vedia ako to chodí a boli nám rôzne nápomocní. Som rada, že sa našim nadšením nakazili tí správni ľudia…

Veľká vec č. 3 – Denný tábor

Na „bojovej porade“ mamičiek sme uvažovali akými spôsobmi získame peniaze na prevádzku centra a energie. Aké komerčné aktivity pre deti sa v našich podmienkach dajú realizovať, o aké by mali deti a ich rodičia záujem.

Každé dieťa sa teší na prázdniny a každý rodič si láme hlavu s programom a dozorom pre dieťa. Školáci môžu ísť do tábora, k babke alebo starší ostávajú doma sami. No so škôlkarmi býva väčší problém. Do tábora sú ešte malí, starí rodičia ešte pracujú prípadne sú ďaleko, keďže rodiny sú prisťahované z rôznych kútov Slovenska. Všetko bolo treba detailne premyslieť, naplánovať a pripraviť. Oslovovali sme sponzorov, dohodli sme obedy, vytlačili letáčiky, vymysleli program, zabezpečili vedúcich, pretvorili priestory, zriadili e-mailovú schránku a čakali, či sa nejakí rodičia ozvú… Ozvali sa.

Prvé boli maminy, ktoré v minulosti navštevovali materské centrum. Poznali nás a s dôverou, za ktorú sme im vďační, nám zverili svoje deti. Napriek počiatočným rozpakom prvý deň dopadol skvelo a stavím sa, že nebyť ďalších povinností vedúcich doma, zaspali by skôr než deti. Veľmi nás potešili rodičia v ďalšie dni, keď nám rozprávali ako sa deti do tábora tešia a že sa im u nás páči.

Zvládli sme dva turnusy a sme na seba hrdí. Zarobili sme na energie na zopár mesiacov a môžeme navyše kúpiť do centra niekoľko nových vecí.  Všetci sme to robili síce pre peniaze ale nie za peniaze. Ďakujem všetkým, čo sa na tábore podieľali, lebo toto poďakovanie je jediná odmena, ktorú za svoju prácu dostali.

Veľká vec č. 4 – Otvorenie

Túto veľkú vec zatiaľ len chystáme. Vybrali sme si takmer magický dátum – 09.09.09, hádam bude pre nás šťastný. Okrem šťastia však potrebujeme ešte veľa zanietených mamičiek, ocinov a detí, ľudí, ktorí chcú z množstva „novousadlíkov“ vytvoriť fungujúcu komunitu a tých, čo napriek rôznym prekážkam chcú dokázať, že sa i v malej obci dajú pre rodiny s deťmi vytvárať možnosti zmysluplného trávenia času a nepoznajú výraz vzdať sa.

Je priam neuveriteľné, že toto všetko sme dokázali za 3 mesiace. Sama mám ešte občas pocit, že sa mi sníva… Poštová schránka sa osádza na znak toho, že sme zabývaní. Zajtra idem osadiť do centra tú našu, tak nám držte palce, aby menovka na nej tak skoro nevybledla.