Rodinné centrum Ráčik znovu žije!

V časoch, kedy fungoval naplno, im všetci navôkol závideli priestory, ktoré sa nedali obísť a nevidieť, spústu žien, ochotných kedykoľvek zatiahnuť a pridať ruku k dielu a tým aj množstvo aktivít. Chvíľu sa zdalo, že to všetko už je “vďaka” prístupu mestskej časti minulosťou… Ale príbeh Materského centra Ráčik hovorí, že ak ľudia ťahajú za jeden povraz a nedajú sa, dobrá vec sa nenechá potopiť… O tom, ako sa znovu otvára Ráčik, sme sa rozprávali s dvoma , ktoré celý ten príbeh odžili:   Lenkou Plavuchovou a Martou Štefánkovou.

1. RC  Ráčik bol v Rači a široko ďaleko pojem. Ako žilo RC-čko počas nedobrovoľného opustenia priestorov?

Lenka: Pobytom na čerstvom vzduchu. A neuškodilo mu to, očerveneli mu líčka, nabral nový dych, vylepšil si kondičku. Namiesto v RC sa členky a ich rodiny stretávali na ihriskách, navštevovali sa navzájom, organizovali výlety, vonkajšie podujatia, dokonca spoločnú dovolenku. Z nedostatku iných aktivít sme zorganizovali Ráčikovský ples, ktorý mal tento rok už 4. ročník! V jednom čase členky Ráčika zaujímali 4 pozície v Únii Materských centier – v dozornej rade, regionálnu koordinátorku, fundraisorku a office manažérku:-). A medzitým sme stále behali na ten nešťastný súd.

Marta: Situácia, keď bol Ráčik bez priestorov nás paradoxne ako organizáciu posilnila. Dokázali sme, že ak je skupina ľudí presvedčená, že robí niečo správne a má podporu okolia, tak sa dejú veľké veci. To, že nám ľudia držia palce, rôzne podporné maily, telefonáty, články na blogoch, komentáre na facebooku, ľudia v uliciach Rače, nám celý čas dodával podporu a motiváciu nevzdať sa, aj keď sme mali veľké pochybnosti, či konáme správne. Ďakujeme všetkým, čo nám fandili a podporovali nás.

2. Kedy a kde sa maminy a ich deti dočkali spravodlivosti?

Lenka a Marta: Po 2 rokoch na Okresnom súde Bratislava III. sudkyňa vyniesla rozsudok so slovami: Návrh sa zamieta. Písomné rozhodnutie nám bolo doručené až o celý daľší rok, čo tiež predĺžilo celý proces otvorenia. Až keď sme vyšli von z budovy súdu, tak sme pochopili, že sme ten súd vyhrali!

Mali sme pocit, že keď niečomu naozaj silno veríte, mate podprou ľudí, viete, že ste neurobili nič nesprávne, že jednoducho zákon a  spravodlivosť sa musí prikloniť na vašu stranu.  Zmluva bola platná, Ráčik bol náš. A mal byť aj celú dobu predtým. 2 roky bez vody, elektriny a wc. Teraz tam boli pavučiny, hračky zapadnuté prachom a okoloidúci stale cez výklady nazerali, či sa náhodou neotvára. Za dverami boli voľby do miestnej samosprávy. Rozhodli sme sa vziať osud do vlastných rúk, dve z nás kandidovali na poslankyne, vyzývali sme ľudí, aby išli k volbám, a zvolili si predovšetkým nového a dobrého starostu a šéfka Ráčika sa stala poslankyňou za Raču. 

3. V núdzi poznáš priateľa – to iste určite zažili aj vy. Kto vám bol pomocou a komu by ste chceli za to zvlášť poďakovať?