Európska poslankyňa Licia Ronzulli sa dlho z pôrodu nespamätávala.
Svoju mesačnú dcérku uviazala do šatky a vyrazila do práce.
Odvtedy s ňou na zasadnutia do Strassburgu chodí pravidelne.
A to už vyše jeden a pol roka.
Čo je v našich pomeroch priam utopia, v zahraničí sa pomaly stáva novodobým trendom v materstve.
Kto povedal, že s materstvom sa končí kariéra? Všetko je len na nás.
Do Strassburgu aj s deťmi
Talianska zástupkyňa Europarlamentu sa príliš úzkostlivou matkou nazvať nedá. Dcérku už od prvých dní učila, ako to v reálnom svete chodí.
Tento malý „votrelec“ v šatke bol v parlamente zrejme jediným účastníkom, ktorému spánok počas rokovania nikto nevyčítal. Napriek tomu spiaca či bdiaca, zúčastnila sa na všetkých dôležitých hlasovaniach.
Niekedy to vraj vyzeralo tak, že ročnú Talianku zaujíma rokovanie viac ako jej mamičku. Fotografi ju zachytili ako zaujato počúva, kým jej matka ťuká do mobilu.
Teraz má už takmer dva roky a naďalej brázdi s rodičmi politické vody v Strassburgu.
Rovnako ako u hereckých detí, zrejme aj toto dieťa nakoniec pôjde v šlapajách svojich rodičov. Veď ju parlament priam odchoval.
Licia Ronzulli svojim prístupom chcela upozorniť na novodobé materstvo. A hlavne otvoriť diskusiu o braní detí na pracovisko.
Vo väčšine zahraničných štátov mamičky nastupujú do práce stále rýchlejšie. Odlúčenie od detí nepomáha ani výchove ani pocitu mamičky.
Možno by pomohla väčšia benevolencia zamestnávateľov alebo viac škôlok priamo v centrách firiem.
U nás v práci, kde sme čisto kolegyne a zhodou okolností som aj ja na vedúcom poste si berieme deti do práce všetky. Nie je to pravidlo – striedame to so starostlivosťou od starých rodičov či mužov, staršie deti sú v škôlke či v škole. Pravdaže – veľký podiel na tom má aj typ našej práce (máme tanečnú školu). Ako matka však musím povedať, že keď je môj trojročný syn so mnou v práci cítim oveľa menšie napätie ako keď ho opatrujú starí rodičia. Niežeby som sa o neho bála, ale proste mám taký pocit kľudu (asi sú to hormóny ). Malý je úplne v pohode – našiel si svoje zákutia a svoje záujmy, nerobí žiadne naprieky, má tam kamarátov a kamarátky (aj keď o dosť starších od seba) nehanbí sa a vďaka tomu bez problému dokáže komunikovať so staršími ľuďmi. Okrem toho ho so sebou berieme aj na nákupy, keď potrebujeme vybaviť veci v meste, na úrade, alebo v banke. Je pravda že keď mal 2 roky zažila som s ním aj krušné chvíle (keď sme odúčali od plienky, prvé obdobie vzdoru a pod.) ale to bola krátka epizóda a vyplatilo sa mi vydržať. Teraz mám dieťa, ktoré vie že v obchode sa za tovar platí. Že niekedy treba počkať a byť trpezlivý. Že existuje eskalátor a otáčavé dvere. Že cestovať sa dá nielen autom ale aj vlakom, autobusom alebo lietadlom. Dieťa proste žije reálny život. Len podotknem že to nie je pravidlo. malý je aj medzi svojimi kamarátmi, rovesníkmi, na dvore, na chalupe alebo v lese, ktorý máme veľmi blízko. Takže určite z neho nerobím “pracujúce batoľa” .
s malou som prišla do práce rovno s pôrodnice. odvtedy chodíme do práce každý deň spolu. v mojej kancelárii má svoj kútik a venujem sa jej podľa toho, ako si to okolnosti žiadajú. v každom prípade je stále so mnou a s nikým cudzím.