Pohodový ocko verzus ukričaná a nervózna mama

Gréta Čierna 2

Sťažovala sa mi kamoška. Jej muž nechce ich syna prebaľovať, kúpať a krémikovať zaparený zadok. Keď má uvariť tekvicový prívarok, dá mu miesto neho Pribináčik.

Odmieta ho šatkovať, vraj je to trápne. A keďže kočík kamoška z presvedčenia nekúpila, každodenné prechádzky ostali na ňu.

shutterstock

U nás doma je to podobné. Muž sa síce varenia a plienok nezľakol, ale… Skúste ho presvedčiť, že hrať s deťmi puzzle či pexeso je sranda. Ani náhodou.

Namiesto hier na rozvoj pozornosti, pamäte a slovnej zásoby s dcérami, keď má teda náladu, stavia železnice a púšťajú si vláčik.

Ak sa mu nechce, hrajú na mobile hru so skákajúcou loptou, ktorá podľa môjho názoru zabíja mozgové bunky. Kým ja sa zúfalo snažím využiť každú voľnú chvíľku na ich osobný rozvoj, muž otvorí pivo, zapne futbal a deti sú celé pyšné, že pri ňom môžu sedieť a tlieskať, keď padne gól.

Strhaná mama, usmiaty tata

Neviem, či je to pravidlom v každej rodine, ale u nás rozhodne platí, že keď odchádza mama, nikto si to ani nevšimne. Keď sa zberá na odchod tato, čo je každé pracovné ráno, deti spustia plač a nechcú ho pustiť.

Dojča mu visí na nohaviciach a po lícach sa mu kotúľajú slzy ako hrachy, tá staršia chce, aby jej na hračkárskych hodinách ukázal, kedy sa vráti domov. Muž sa pred odchodom venuje rozdávaniu pusiniek a mne len zakričí, nech sa postarám o deti, lebo sú smutné. 

Ja zatiaľ behám, okrikujem baby, nech sa nevešajú na kľučku dverí, jednou rukou miešam jogurt s vločkami, druhou sa hrabem v skrinke a hľadám čistú plienku. Deti nad mojím materinským úsilím ohŕňajú nos.

Jedna nechce jogurt, druhá, že čistá plienka je fuj. Keby som mala tretie, zrejme by už na nete lustrovalo stránky s náhradnými matkami. Ja do toho kričím: „Posaď sa! Nechytaj! Počula si? Vravím ne – chy – taj!

Popri prebaľovaní zúrivého dojčaťa sa snažím dopiť kávu, vypočiť si ranné správy a nevypustiť z úst sprosté slovo.

Premýšľam, prečo môj muž bez náznaku najmenšej námahy zvláda deti zabaviť, udrží si autoritu a ešte vyhlási, že rodičovstvo je vlastne v pohode. A ja tu behám ako šialená fretka v zástere a tvárim sa, akoby som riešila občiansky konflikt.

Ako to vidia ockovia

Po ďalšom takom dni dorazil muž večer z práce. Deti ho z lásky ledva pustili, čestné, že keby boli na facebooku, tak si s ním vo dverách spravia selfíčko s popiskom milovaný tatinko je doma. 

K účtu za poistku sa ani nedostaneme, lebo muž sa okamžite zvalí na gauč a deti po ňom začnú skákať a kváču ho za vlasy.

Keď za pätnásť sekúnd zaspí, po špičkách mu donesú vlastné prikrývky, pod pazuchu strčia plyšáka a navzájom sa upozorňujú: „Pśśśt!“ V byte nastane ticho, lebo keď je tatík unavený, celá domácnosť sa tomu prispôsobí. 

Večer, keď konečne zaľahnú aj deti, sa pýtam muža:

„Ako to robíš, že ťa deti tak berú? A ja pri nich potím krv?“

Muža sa zasmeje:

„Ty to hrozne prežívaš. Veď nemusíš robiť všetko a stále sa trhať.“

Dobre, povedala som si. Keď nemusím, tak nemusím. A na druhý deň som zahájila akciu, robím to ako tato.

Mama (ne)môže byť v pohode

Ideálne ráno pohodovej mamy vyzerá takto. Usmiata sa zobudím do krásneho slnečného rána po výdatnom osemhodinovom spánku. V kuchyni na stole ma čaká káva v hrnčeku s nápisom Najlepšia mamička.

Deti sú umyté, oblečené a svorne si hrkocú nad zdravými raňajkami. Môj príchod je sprevádzaný nadšeným jasotom rodinného osadenstva. 

Moje ráno začína ako na Planéte opíc. Z chodby kričí muž. Vraj ako to, že už nie som hore, on odchádza. Z kuchyne sa ozve treskot taniera, v detskej izbe je naopak ticho, čo je absolútne zlé znamenie.

Samozrejme, kuchyňa je plná rozsypaných vločiek a naše dojča má na hlave múku, čo znamená, že staršia zase piekla koláč. V detskej izbe je ticho preto, lebo dieťa sa zavrelo do šatníka, kde pokračuje vo výrobe dezertu, a dobre vie, že keď ho nájdem, výrobok jej zabavím.

Cez slzy a zaťaté zuby si poviem: no a čo, v pohode mama si dá najprv kávu, až potom rieši stav bytu. Potrebovala by som hrnček s nápisom Ďalšie debilné ráno.

Taký nemám, tak si požičiam ten so sloníkom od detí, z ktorého si muž evidentne spravil pokladničku na drobné. Kým vyťahujem centovky z kávy, uvažujem, či dnešnú prechádzku môžem odignorovať. Moje deti sa však bijú čoraz zúrivejšie, takže vyrážame von. 

Príhoda z parku

Nenávidím parky. Rovnako ako ihriská a všetky miesta, kde sú hojdačky a preliezky, teda potencionálne hrozby, na ktorých sa deti môžu dolámať, alebo utrpieť emocionálnu ujmu, keď ich staršie decká nechcú pustiť hojdať sa.

Môj muž má v takýchto prípadoch zvyk vypustiť potomstvo, začítať sa do športových správ a od mobilu nezdvihne oči skôr ako po hodine.

A tak sedím na lavičke, snažím sa vyzerať cool, v jednej ruke tretia káva, v druhej časák a oči mi nepokojne kmitajú medzi predraženou kabelkou a dojčaťom, ktoré sa váľa v pieskovisku. Buď v pohode, vravím si, hlavne buď v pohode. 

shutterstock

V tom staršia dcéra zapiští, ja vyskočím z lavičky a oblejem sa. Moje dieťa sedí zúfalo na šmýkačke. Chce sa pustiť, ale staršie chlapčisko sa zastavilo uprostred, vykrúca hlavu a blbo sa smeje na tom, že sa moje decko nemôže pustiť dole. Ďalší chalanisko stojí za ňou a nechce ju pustiť na rebrík.

Premena pohodovej mamy na ochrankyňu potomstva vyzerá podobne ako premena na vlkolaka. Oči mi od rozčúlenia vyliezajú z jamiek a zrejme trochu pením.

Kráčam razantným krokom k chalaniskám, ktorí pri pohľade na mňa okamžite vedia, koľká bije. Jeden ujde,druhí to nestihne.

„Čo to robíš?“ zasyčím na cudzie decko. „Ty robíš môjmu dieťaťu zle?“

Nepríčetne naňho hľadím a chalan bledne. 

„Okamžite zlez dole a pusti ju, aby sa aj ona mohla šmýkať.“

Chalan roztrasene lezie dole a nespúšťa zo mňa oči, akoby čakal, či mi v niektorej minúte neprepne. 

„Prepáčte, my sme sa len tak hrali,“ zašepká a začne odmetať piesok zo šmýkačky.

„To aby si nezašpinila tepláky,“ vysvetľuje a potom kývne na dcéru, „poď, malá.“

Kríza je zažehnaná. Narovnám sa, trochu nakrivo usmejem a kútikom oka sledujem, ako sa chalanisko beží schovať za otca, pohoďáka zabratého do novín. 

Mama nie tato. A to je dobre.

Večer ležím na dlážke medzi rozhádzanými kockami a plyšákmi od lekváru (ranný koláč) a premýšľam. Nikdy nebudem v pohode mama s francúzskym drdolom a linkami, ktorá sa smeje na výstrednostiach detí a nechá ich kráčať životom slobodne a bez strachu.

Vždy ich budem brániť pred porovnávaním, zazerať na cudzie deti, ktoré im robia zle, kričať, keď rozlejú mlieko a čistiť škvrny na tričku sódou bikarbónou, aby som sa vyhla chemickým čističom.

Som proste mama, ktorá nie je v pohode (a niekedy ani v poriadku). Chránim svoj malý rod, šedivejú mi z toho vlasy a pribúdajú vrásky.

Ale ak sa vďaka tomu môže jedno dieťa bez strachu púšťať na šmýkačke a druhé sa naučí, že čistá plienká ráno je samozrejmosť, stojí to zato.

A že budú mať zo mňa nervy? Čoby! Pohodový ocko to každý večer vyrovná.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (43 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...
Author image

Gréta Čierna

články autora...

Komentáre k článku

  1. a čo keby maminka odišla do práce a ostal s deťmi doma otecko? v niektorých rodinách to býva aj takto. to by bola pohoda že? myslím, že ani jeden šedivý vlas by na jeho hlave neostal…

Pridaj komentár