Strihanie detí

Doteraz sme strihali deti doma.

Všetky naše deti, keď boli ešte malé bábätká, tak boli skôr plešaté ako vlasaté. Na hlavičke len také jemné páperie. Kde nič – tu nič.

Závidela som maminkám, ktoré svojim jednoročným dcérkam robili  už “fontánkový” cop, kým naša malá mala účes na chlapca hádam do troch rokov. Nejako jej tie vlásky nie a nie rásť.

Okolo 2 až 3 rokov sa to nejako zlomilo. Možno to bolo naším prvým domácim strihaním. (Alebo si to len namýšľam?) Hneď ako sme totiž naše deti prvýkrát doma ostrihali strojčekom, akoby im vlasy spevneli a začali konečne rásť.

Vo veku okolo 5 rokov im už tie vlasy začali na môj vkus rásť až neúmerne rýchlo a najmä chalanov sme strihali doma pomaly každé dva mesiace, aby im bolo vidieť aspoň uši. Nehovoriac o tom, že pri istej dĺžke sú chlapčenské vlasy jednoducho neučesateľné a napriek pokusom s mokrým hrebeňom “si nechcú slušne ľahnúť”. Každý stojí iným smerom.

Dopredu som sa tešila na tie časy, keď budem dcérke česať copíky, zapletať vlasy a vôbec robiť jej “hairstyling”. Lenže zatiaľ má také jemné vlasy, že všetky sponky aj gumičky jej do päť minút zlezú samé dole a je po účese…

A to teda ide do peňazí, hlavne tie sponky. Do škôlky ideme aj s piatimi, ale vraciame sa vždy iba s jednou zamotanou medzi vlasmi, prípadne so žiadnou a gumičky? To je tá istá story. Myslím, že už nemáme ani jeden kompletný pár sponiek-teda dve rovnaké.

Potom sa nám pokazil strojček. Nakoľko nikto z nás nemal čas dať ho do špecializovanej opravy, skončilo to tak, že sme kúpili nový, za pár euráčov, ale je na … strašne trhá a kmáše vlasy. Takže jediná pomoc už bola len kaderníctvo.

S nožničkami si deti strihať sama netrúfam, skúšala som to, ale to boli “schody do neba”…otras. Babka skonšatotvala, že deti (po mojej strihovej úprave) vyzerajú “chúďatká ako z koncentráku.”

Tak bolo rozhodnuté. Ide sa do kaderníctva! Deti sa aj celkom tešili, aj keď presne nevedeli, čo sa tam bude diať. V počte ja a tri deti sme sa dovalili do prvého kaderníctva.

“Dobrý deň, chcela by som sa opýtať, či by ste mohli ostrihať deti?” (Podotýkam, boli sme tam doobeda, nikto okrem nás tam nebol).

Odpoveď znela: “My deti nestriháme”.

“Aha”, skonštatovala som sa a pobrala som sa do ďalšieho kaderníctva o pár blokov ďalej.

“Dobrý deň, striháte aj deti?” Pýtam sa rovno od dverí.

“Jáj, milá moja, ja tu nemám takú stoličku a hrozne ma bolia kríže, nemôžem sa tak nízko zohýbať, nooo, to žiaľ nepôjde.”

Slušne zaďakujeme a odchádzame sklamaní, hlavne deti, pretože citujem “Maminka, prečo nás nikde nechcú? My sme predsa dobré deti.”

Keďže žiadne ďalšie kaderníctvo už nie je na dosah ruky, štartujem auto a idem o sídlisko ďalej. Nepustím predsa také zarastené deti do školy a škôlky! Veď chlapcom sa už dá spraviť aj minicop a dcérka pre dlhú ofinu začína škúliť a vôbec, dnes sme sa na to všetci psychicky naladili a ja som si na strihanie vyhradila čas!

Skúsim  –  posledný pokus.

“No, poďte”, povie mi do tretice kaderníčka z vedľajšieho sídliska.

Z kúta vytiahla hrubý štvorcový matrac, položila ho na stoličku a ja som naň posadila dcérku – prvú dobrovoľníčku. Dcérke sa to strihanie ohromne páčilo, hlavne ostrekovanie vláskov rozprašovačom a česanie… Potom išli (sestrou posmelení) chalani. Hlavy držali statočne, aj kaderníčka ich pochválila. Dokonca aj náš 2, 5-ročný synátor na moje počudovanie v pohode zvládol celú procedúru.

Kaderníčke sme sa poďakovali za ochotu, “zacálovali” sme 3×3 euro (tuším toľko stál ten nekvalitný strojček na vlasy, čo máme doma…) a pobrali sme sa so spokojným srdcom domov.

To som netušila, že z toho bude taká story! Mám dve možnosti: buď skočím zajtra dať do opravovne náš prvý super strojček na vlasy alebo si urobím kadernícky minikurz strihania detí. Veda to asi nie je. Chce to len prax…

foto:sxc.hu