Medzi modernými rodičmi už nejaký čas funguje nadšenie zo všetkého, čo nie je moderné. Návrat ku koreňom, k minulosti. A aby som neopomenula to najdôležitejšie: k prirodzenosti.
No vzory z minulosti neraz chýbajú a keď niet po kom zdediť múdrosti vekov, neostáva iné, len odpozerať know how od posledných pôvodných kultúr na Zemeguli, ešte nedotknutých, panenských a krásnych.
Tajomstvo detí, ktoré nikdy neplačú
Nedávno som čítala rozhovor s fotografom Jimmy Nelsonom, ktorý vo svojej knihe „Before they pass away“ zvečnil portréty pôvodných kmeňov na Zemi. O deťoch domorodcov tvrdí, že nikdy nevrieskajú, nikdy nekvília. A prečo by aj plakali, keď podľa Nelsona sú ich potreby vždy uspokojené.
Koja sa do 5 rokov, nosia sa, kým ich niekto vládze nosiť, vrátane starších súrodencov, spia všetci na jednej kope, mama, otec, bratia, sestry. Úzky telesný kontakt od rána do večera a žiadne obmedzenia.
Neexistuje nič také ako „mali by jesť, nemali by jesť, je čas ísť do postele, musíme ich odučiť to a ono…“ Rodičia nie sú tak upätí, že svojim deťom nedovolia ani dýchať. Nie sú tak ochranárski naladení ako my, civilizovaní rodičia.
Za príklad dáva Jimmy Nelson stromových ľudí v Papui Novej Guinei, ktorí žijú 40 metrov nad zemou v dome bez zábradlia. Ich deti sa vraj slobodne pohybujú po príbytku a jednoducho nespadnú dole. Deti vraj musíš nechať, aby prišli na svoje hranice sami…
Alebo keď si dotvoríme prirodzenosť, aby bola najkrajšia
Je to síce už nejakých desať rokov hore dolu, čo som videla Barabášov dokument o stromových ľuďoch, ale tak sa mi marí, že malí lezúni mali na nožičke priviazanú nejakú lianu, ktorá obmedzovala ich pohyb.
Lebo gravitácia je sviňa a ľahko sa môže stať, že bábätko prekročí hranice iba raz a poslednýkrát v živote. Mŕtvemu sú hranice na nič.
Samozrejme, stromoví ľudia by to nezvalili na gravitáciu, majú problém aj s počítaním do desať na prstoch. Ak by dieťa vypadlo, skrátka si ho zobral čierny duch džungle… niečo nadprirodzené, čo má vládu nad ich životom.
Ale hlavne, že sú šťastní
Spravidla sa pre moderného rodiča z takejto „prirodzenej“ kultúry vytiahne nejaký svetlý bod, hodný nasledovania – aha, pozrite sa, akí sú šťastní, deti im nikdy neplačú, chce to viac kojenia, viac nosenia, žiadne plienky, žiadny rafinovaný cukor a palmový olej to je čistá smrť…
Ale už sa nepovie B – napríklad, obetujte dieťa duchovi džungle, aby už prestalo pršať alebo dieťa je choré, tak ho vyložte pred jurtu, nech sa príroda sama postará o jedinca, ktorý nie je dosť životaschopný (bežná prax medzi mongolskými kočovníkmi).
Nevadí. Vyberie sa teda to A – a poďho aplikovať všetky tie úžasné prirodzené veci do nášho zúfalého, nešťastného civilizovaného sveta. Moderní rodičia sa pokúšajú vo svojich moderných podmienkach napodobniť nenapodobiteľné, opakovať neopakovateľné.
Len si to predstavte. Spať v jednej posteli 3 generácie, vrátane svokry – nahej? Návrat ku koreňom ako vyšitý.
Napodobujeme nenapodobiteľné
Aj Jiřina Prekopová, psychologička s 50.-ročnou praxou, ktorá obhajuje nosenie, kojenie, spoločné spanie, atď., tvrdí, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.
V knihe Deti jsou hosté, kteří hledají cestu uvádza príklad, ako k nej prichádza poradiť sa jedna maminka, ktorá by rada svoje dieťa nosila, ale nie je si istá, či to robí správne, dieťa je spokojné, keď sú v pohybe, akonáhle si však sadne, driape sa von z nosiča…
Takéto pochody africké, ani iné “kmeňové” matky nemajú, lebo celý deň robia niekde na poli a dieťa musí byť uviazané a hotovo. Takisto nechodia konzultovať k ortopédom, či radšej šatku alebo ergonosič, či viazať zboku alebo či má byť na chrbte, či to neškodí kĺbom.
A tiež tieto matky vydržia inú záťaž, ako my, ktoré sedíme od 6 rokov v školských laviciach so skoliózou.
My nosíme síce deti, ale je to také “civilizované” nosenie v našich podmienkach s tisíc otázkami od nás, matiek, ako to preboha máme robiť dobre. Jednoducho, neistota ešte aj týchto “prirodzených” veciach.
Pozor na to, čo sa nám páči
Veľa krásnych myšlienok sa nám páči, ktoré by sa dali odpozerať od šťastných kmeňových ľudí, ale v skutočnosti o ich živote nič nevieme.
A niektoré sú prikrášlené – ako tunak fotograf, ktorý tvrdí, že deti stromových ľudí nepotrebujú zábradlia a nespadnú.
Koľko ľudí sa môže nadchnúť myšlienkou, že tie deti nepotrebujú hranice a už si to rozvedú do nejakej vlastnej životnej filozofie, prekrútia, ako sa komu bude páčiť a výsledok budú ďalší neistí rodičia a neisté deti…
(38 hlasov, priemerne: 4,10 z 5)
Loading...
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Otec na materskej, matka doma. Podmienky, za akých môže otec pracovať
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Ja som sa pobavila, dobrý článok
.
A prečo nevybrať z niečoho len A, keď to môže prospieť? Vybrať A neznamená predsa prevziať celý životný štýl, ani súhlas s tou, či onou filozofiou. Nechápem vôbec o čom ten článok vlastne je.
Nehnevajte sa na mna, ale tento članok kto písal? Má táto pani deti? Má ich rada? Kojila ich? Otrasný članok, hrozná štylizácia!!!
tiez by ma zaujimalo kto tu vlastne pise a schvaluje clanky?
A ci sa tu da dostat odpoved na tuto otazku?
Dáma niečo zjavne nepochopila, nemá o tom ani páru a navyše, rieši si tú akúsi zatrpknutosť, či komplexy…Nuž, rozumieť by si mala sama, naozaj by svoje jedy nemusela púšťať do okolia. Ako sa hovorí “je vedle jak ta jedle”.
Krajší článok som dávno nečítala. Ďakujem
Hlúpejší článok som ver dávno nečítala…
dost ubohy clanok..nemam pocit ze by rodicia opakovali po dokorodcoch…staci nazriet do vlastnej kuktury 3-4generacie dozadu..
..zaujimalo by ma kto schvaluje taketo clanky?
ze by bol na brigade nejaky znudeny pubertak??
velmi trapny “clanocek”