Vianoce na Dolnej zemi

Pani Milina z Báčskeho Petrovca, teda Slovenka z Vojvodiny, pridala svoj recept do diskusie pod článkom Vaše obľúbené vianočné recepty. Nečudo, veď pani Milina sama pečie, takže u nás hľadala inšpiráciu.

Napísala som jej – a ona sa mi ozvala! (Poslala mi aj srbské recepty, tie uverejníme o niekoľko dní.) Tak sme si vymenili zopár mailov a vznikol tento článok – o zvykoch našich Slovákov na Dolnej zemi.

Pani Milina má už veľké deti, takže nepatrí k tým, čo k nám, na www.rodinka.sk , chodia kvôli tehotenstvu či príkrmom. Veľmi sa však teším, že môžeme vďaka jej spomínaniu nahliadnuť do zvykov v (ne)ďalekej krajine, kde je slovenčina menšinovým jazykom, a tak aj do zvykov našich predkov, ktorí kedysi do tejto krajiny odišli.

Musím ešte napísať, že som nemenila slovenčinu, ktorou pani Milina hovorí. Myslím si, že je vzácne „počuť“ tie krásne slovíčka a výrazy! Ďakujeme.

Aké boli u vás zvyky na Štedrý večer?

Vianoce v rodnom Petrovci v mojich spomienkach (mala som 18 rokov, keď som odišla študovať) takto vyzerali: na Štedrý deň od rána sa vo vzduchu cítila osobitná, sviatočná atmosféra, zdá sa mi, že aj teraz cítim, ako voňali Vianoce v Petrovci. Na Štedrý večer mládenci chodili dievkam strieľať pod okno, po strieľaní vošli dnu a tu boli pohostení hlavne nápojmi, orechmi, ovocím.

Na Štedrý večer tradičná večera bola „krumple na tapši“. Znamená – na veľkú tapšu (pekáč) sa poukladali zemiaky pokrájané na štvrťky, do každého uhla sa dala očistená cibuľa, na zemiaky sa dala údená petrovská hrubá klobása, údené kolienko (alebo svieže svinské mäso) a tak sa to všetko spolu pieklo. K tomu sa ako šalát podával hlavne kompót, lebo to každá rodina mala urobené z každého ovocia. Niekedy sa ako koláčiky podávali plasty a šalagaciové koláčiky (recept neviem).

Ako vyzerali ďalšie sviatočné dni?

Na Vianoce ráno sa do susedov a k rodine chodievalo vinšovať.

„V ďalekej krajine, tam, kde rastú palmy, 

kde prorok kráľ Dávid skladal svoje žalmy,

na prostriedku medzi troma časti zeme

narodil sa náš Pán v mestečku Betleheme,

v jasličkách na slame.

My toto dieťatko srdečne vítame

a vám dobré ráno a šťastlivé Vianoce vinšujeme.“

A detská vinšovanka z môjho detstva:

„Ja som malý žiačik, spievam ako vtáčik. 

V petrovskej škole, blízo pri kostole,

tam žiaci spievajú, Pána Krista vítajú.

A ja vás vítam, dinárik si pýtam,

dinárik mi dajte, zdraví zostávajte.

Pán Boh daj dobrý deň, veselé a požehnané Vianoce.“

Aké jedlá ste pripravovali na prvý a druhý sviatok?

Na Vianoce sa na obed varila polievka (slepačia alebo hovädzia), k mäsu sa podával omáčkový sós, potom pečené mäso a zemiaky a k tomu zase kompót. No tak bolo v mojom detstve a hlavne sa také zvyky udržali po dnes.

Boli Vianoce vo vašej rodine iné, keď boli malé deti?

Vianoce sme oslavovali tak isto ako teraz, aj keď boli deti malé, ibaže som stromček zdobila ja a teraz to robí dcéra Daniela. Syn Ľubomír sa o to nestará, ale obaja majú radi okrášlený dom. U nás sa to urobí 24.decembra a taký okrášlený je do 14. januára, keď pravoslávni Srbi po svojom kalendáre oslavujú Nový rok (Srpska Nova godina).

Jediný rozdiel je ten, že keď boli malí a keď sa na srbský Štedrý večer znášala slama do domu (srbské Vianoce oslavujeme na dedine pri Belehrade u manželových rodičov), tak ony, deti, išli za svokrou (ona nosila vrece so slamou) okolo domu, ona sa ohlášala ako kvočka a ony ako kurence. Ako odrástli, už to nerobia, jedine ak sa mi niekedy podarí nahovoriť ich na to „kvočanje“. Ostatné je všetko rovnaké. A zvlášť majú radi ten srbský vinšuvar, lebo idú po rodákoch na dve – tri miesta, a pri tom si utiahnu celkom slušné peniaze. To robia aj teraz, hoci sú už veľkí.

Zobrali ste si za muža Srba. Aké to je – žiť s mužom Srbom?

Konkrétne s mojím Srbom nekvitnú kvety, ale ja som si na to už zvykla. Spolu sme už 32 roky a z toho 25 v manželstve. Mala som „nešťastie“, že som 9,5 roka bola nevesta, ktorá prišla do domu manžela a jeho rodičov, takže som ja bola tá, ktorá sa musela prispôsobovať. Osamostatnili sme sa v 1991 roku, keď sme dostali byt a keď sme sa presťahovali do mesta. A vtedy už bolo pozde „prevychovávať“. Okrem toho srbské mamy si vychovávajú a pestujú synov ako ružičky a manželkám je potom dosť ťažko robiť radikálne zmeny. Zdá sa mi však, že generácie po mne sa menia a muži sa viacej angažujú okolo rodiny ako tie generácie 50-tych rokov. V našej rodine metlu držím ja, na trh a na zásoby chodím ja, v kuchyni som ja, o deti sa najviac starám ja. Moja generácia v tomto prostredí väčšinou tak žije, asi nás naši rodičia tak naučili. Preto sa svoje deti snažím celkom inak pripraviť pre život a na svojich chybách ich učím, aký nenačim byť.