Kam za relaxom a kam s deťmi?

         Čítam tú tlačovú správu znovu a mám pocit, že žijem niekde inde, ako som doteraz myslela. Alebo – asi som práve padla z Mesiaca, lepšie však z inej galaxie.

         Moja predstava relaxu je totiž jasná: preč z mesta! A to žijem v meste malom. Aj tak však stále všetci, koľko nás doma je, hľadáme únik predovšetkým v horách a tam, kde je hlavne TICHO. Kde nie sú davy ľudí. Kde nie sú žiadne obchody. Kde nie je na každom rohu banka, poisťovňa alebo aspoň bankomat. Kde nemusím byť namaľovaná, na opätkoch, tip-top upravená, nemusím sa veľmi kultivovane správať a nebyť prirodzená. Bratislava nám stačí – žili sme v nej, vážení – aj na tých pár nevyhnutých hodín, čo sa v nej občas pohybujeme.

         Relax v mojom ponímaní znamená čas, kedy môžem mať slamu vo vlasoch, váľať sa v tráve, robiť veci, ktoré inak bežne nerobím, lebo sa to v „kultúrnom prostredí“ nedá a nepatrí – aspoň podľa niektorých. Môžem spievať na plné hrdlo, stavať snehové iglú a po štvornožky hľadať štvorlístok.

         Byť tak trochu človek z inej doby. Jednoduchší, pokojnejší, bez pípania modrých obrazoviek z mobilu, telky, počítača a iných technologických vymožeností, ktoré nám aj tak už cez reklamu šliapu na krk a na spôsob života. Vraj ich „musíme“ mať.

         Nežiada sa mi voňať vtedy vôňu upraženého asfaltu v letných horúčavách, ani skúšať výdrž emhádé čo do obsahu, dosahu a prísunu vzduchu.

         Nemám chuť prerátavať eurá v peňaženke a ak relaxujem, tak jednoducho o jej existencii vôbec neviem. Nepotrebujem jesť „svetové špeciality“ vo vychytených reštauráciách, lebo mi lepšie chutí suchý chleba a čaj s citrónom z obyčajnej plastovej fľaše.

         Chcem v tom čase počúvať iných, hľadať cestičky do vnútra, riešiť otázky, na ktoré inak nie je čas, nasávať šumenie vetra a očami špicľovať vtáky na obzore. Počítať lupienky margaréty, aj keď viem, že ľúbi.

         Akákoľvek forma „mať“ ma v tom čase neveľmi irituje, viac ma teší jednoducho „byť“.

         Ale podľa veľkého a múdreho investora Metropolisu by som mala ísť relaxovať práve k nemu do jeho betónovej džungle s množstvom výkladov.  Ba dokonca ma láka, aby som tam šla s kočíkom mojej sestry ako na špacír, keďže moji sú už veľkí a podľa skautských zákonov a pudov v sebe sa obesia na každý strom, čo im stojí v ceste… Neviem, či tie, čo by tam mali rásť – ak budú – budú sprístupnené na takýto druh relaxu. A moje deti sa v takomto prostredí – nudia.

         No, ale povedzme – ako by som tam dala možnosť vyblázniť sa môjmu synovcovi čosi vyše dvoch rokov. Čím ho zaujmem? Svetielkami megakasína? Tak na tri minúty. Výkladmi? To bude na rev a pokus o 345. žabomyšiu vojnu. Hranolkami? A prečo mi nekúpiš dvoje, čo je to drahé? Ihriskom? Neviem, či bude a či ich bude toľko, na akú kapacitu si vypočítali návštevnosť. Aquapark? Veď najdôležitejšie je postaviť kasíno! Ostatné bude MOŽNO.

         Hm, čo sa týka malého Tomáška mi segra povedala jedno: najlepšiu zábavu mal, keď v záhrade svojho starého otca staval snehuliaka a mohol mu dať vlastnoručne starý hrniec na hlavu… Denne ho chodil obzerať. Nejak si neviem túto predstavu dvojročného rozumčeka s jeho dôležitosťami zladiť s dôležitosťou predstáv pána investora.

         Takže – ďakujem, ja ako normálna žena a normálna mama neplánujem relaxovať tak, ako mi predpisuje nejaký zazobanec.

         Svoje právo výberu miesta oddychu si nedám vziať a poviem to pekne nahlas. Ak chcete zakričať so mnou, poteším sa.