Ako sa žije pestúnskej rodine s postihnutými deťmi

Hanka Odzgánová pracovala ako špeciálna pedagogička v Domove sociálnych služieb pre telesne postihnuté deti na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Tam sa rozhodla byť profesionálnym rodičom.

Vybrali si s manželom tri deti, ktoré najviac potrebovali rodinné prostredie. Podarilo sa im presvedčiť kompetentných. Z prostredia ústavu sa presťahovali do rodnej obce pri Lučenci. Na ich žiadosť súd deťom zrušil ústavnú starostlivosť. Odzgánovci sú už osem rokov pestúnskou rodinou. Z ich troch detí sú už stredoškoláci.

Tri deti troch rôznych matiek. Prvá bola kvôli psychiatrickému ochoreniu zbavená starostlivosti o deti, druhá nezvládla, že sa jej narodilo postihnuté dieťa a tretia dievčatko nechala v nemocnici. Dnes sú ich náhradnou mamou a otcom Odzgánovci.
Obaja chlapci majú vývojovú poruchu, rázštep chrbtice. Pohybujú sa na vozíku. Mali aj kopu ďalších problémov. Dievčatko sa narodila predčasne s veľmi nízkou pôrodnou hmotnosťou, zníženou imunitou, nezrelým centrálnym nervovým systémom. Následkom častých infekcii mala otvorené z prednej strany hrdielko.

Ako sa zmenil svet troch detí
Odzgánovci hovoria, že najjednoduchšie to mali s dcérkou, ktorá k nim prišla oveľa mladšia ako chlapci. Mala štyri roky a a doniesla si z ústavu aj menej zlých návykov. „ Niekoľko hodín denne, kým boli chlapci v škole, som s ňou tvrdo pracovala na tom, aby sa jej zlepšila reč. Kvôli ťažkej dislálii jej nebolo rozumieť,“ hovorí pani Odzgánová. Do škôlky išla iba na posledných pár mesiacov, aby spoznala spolužiakov pred vstupom do školy.
S chlapcami, vtedy už školákmi, museli rodičia najskôr zvládnuť problémy súvisiace s inkontinenciou. „Používali plienky ako batoľatá. Dlho sme ich učili ako majú s diagnózou inkontinencie žiť. Učili sme ich dýchať, sťahovať brušné svalstvo, chodili sme na školenia k špeciálnemu fyzioterapeutovi,“ spomínajú rodičia.

Školu zvládli medzi zdravými deťmi
Deti Odzgánovcov zvládli základnú školu integrované medzi zdravé. Škola nebola debarierizovaná, bolo treba presúvať chlapcov aj s vozíkmi po schodoch. V tomto boli vraj ich spolužiaci fantastickí. Vždy sa našli traja štyria, ktorí chodili s nimi. „So synmi sa bolo treba dlho učiť, pretože nemali návyky samostatnej práce. Myslím si, že konkurencia so zdravými deťmi ich dostávala do takej pozície, že potrebovali dospelého, aby s nimi robil. Triedne učiteľky boli v obraze, čo to znamená integrácia a to považujem za veľké šťastie. Dostali zabrať a museli držať krok so zdravou populáciou,“ hovorí ich mama Hanka.

Dnes dve mladšie navštevujú gymnázium. Dievčatko bežné gymnázium blízko obce v ktorej žijú, mladší syn odišiel na gymnázium pre telesne postihnutú mládež v Bratislave. Najstarší syn chodí na priemyslovku v meste, kde žije s biologickou mamou. Po meste sa bežne pohybuje na vozíku úplne samostatne. Chodí do fitnes. Začína si zarábať výrobou webových stránok.

Kontakt s biologickými rodičmi
Pestúni Odzganoví sa domnievajú, že deti by mali poznať aj svojich biologických rodičov. „Starší syn chodil na návštevy ku svojej starej mame, kde sa stretával s mamou. Keď dovŕšil osemnásť rokov rozhodol sa s ňou žiť. A tak sa od nás odsťahoval. Ale sme spolu často v kontakte a myslím, že je to dobre tak, ako to je,“ hovorí Hanka Odzgánová.
Mladší syn si často s matkou telefonuje a vždy sa veľmi teší. Rodina ju zaangažovala aj do jeho gymnaziálneho štúdia. Len dcéra zatiaľ nepozná svoje korene. Jej rodina nikdy neprejavila záujem.

Ako pestúnska rodina pomohla dedine
„Ľudia dlho nevedeli pochopiť, prečo sme si deti zobrali. Špekulovali, mysleli si, že sú za tým peniaze. Ale sami videli, že som musela ísť do práce, aby som pomohla uživiť rodinu,“ hovorí pani Hanka.
Niektorí zasa chceli veľmi pomáhať, ale nevedeli ako. „Ale ja si myslím, že to bol nielen pre našich chalanov, ale aj pre dedinu veľký prínos, pretože decká, aj tie zdravé sa spolu s nimi naučili žiť“.
A ešte jeden zaujímavý postreh. Raz sa deti z miestnej školy zapojili do literárnej súťaže o opustených deťoch. Takmer všetky písali o náhradnej rodine, ktorá prijala telesne postihnuté deti.
Odzgánovci hovoria, že teraz, po ôsmich rokoch, sa v ich okolí vyskytuje niekoľko pestúnskych a aj jedna profesionálna rodina. Myslia si, že ich možno trochu ovplyvnili.

Manželskú krízu prekonali vďaka deťom
Odzganovci netaja, že život pestúnskej rodiny počas ôsmich rokov aj zaškrípal. Presťahovali sa do úplne nového prostredia, boli príliš dlho v plnom nasadení, vnútorne vyčerpaní. „Došlo medzi nami k vážnej manželskej kríze. Deti boli dokonca dočasne umiestnené v ústave. Myslím, že sme to prekonali práve vďaka nim. Uvedomovala som si, že ich nemožno nechať v ústave, kvôli tomu, že sme my nezvládli situáciu,“ spomína pani Hana.

Autor: Jarmila Horáková
Zdroj: denník SME, príloha Škola a rodina

(5 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...