Naozaj slobodná mama

S Oľgou Hátasovou, pestúnskou mamou Justínky (10) a Márie (8) sa poznám už dlho. Spôsob, akým voľakedy dávnejšie excelentne zvládla jednu zložitú životnú situáciu, bol pre mňa veľkou lekciou tolerancie a ľudskej pokory. Do istej miery je pre mňa každý rozhovor s Oľgou osobnostným prínosom. Mám rada jej pohľad na svet. Oľga je slobodná a nemyslím tým slovom len fakt, že nemá partnera.

Tak ako sa to všetko začalo? Ako si sa stala mamou?
Tak, že ma stále prenasledovala myšlienka ujať sa opusteného dieťaťa. Pochopila som, že to mám urobiť, že sa to odo mňa vyžaduje, a tak som uzatvorila dohodu s Pánom Bohom, že keď to odo mňa chce, tak teda dobre, ale že mi bude pomáhať. A pomáha mi. Cítim to. Niekedy som až prekvapená, ako sa veci vyvíjajú, ako to ide.

Zohrával v tvojom rozhodovaní vziať si dieťa z detského domova fakt, že nie si vydatá
Na začiatku som sa bála, ako to bude vyzerať, keby som si sama vzala dieťa. A zas na druhej strane už vtedy som vedela, že ak to spravím, tak po čase určite prijmem ďalšie dieťa. Byť sama s dvoma deťmi? O tom väčšina ľudí povie, že je to ťažké. Ale ja som chcela dve deti, lebo si myslím, že pre dieťa je dôležité mať aspoň jedného súrodenca. Potom som si povedala, že keď to zvládnu ženy, čo ovdovejú alebo sa rozvedú, tak prečo by som to nezvládla aj ja?

Myslíš, že sa líši situácia slobodnej mamy a mám ovdovených či rozvedených?
Áno. Ja som do materstva šla sama. Keď myslím na rôzne veci, premýšľam, ako ich ja zvládnem. Sama. Od začiatku. V manželstve žena cíti zo strany muža väčšiu či menšiu oporu, pomoc. Má vedomie partnerstva. Ak potom osamie, je tou situáciou zaskočená, zmätená. Musí si zvykať. Ja ako by som mala istú výhodu…

Výhodu?
Má moja situácia aj výhody, určite. Všetko ide podľa toho, ako ja si myslím, že by malo ísť. V partnerstve sa ľudia musia veľakrát dohodnúť aj vtedy, keď majú rozdielne názory. Musia robiť kompromisy. To nebýva ľahké. Ale na druhej strane to má aj nevýhody. Som na to sama, keď sú partneri, môžu sa dopĺňať. Cítim potrebu partnera najmä vo chvíľach, keď, ako sa vraví, nemám dobrý deň. Deti si to, samozrejme uvedomia… A nie je s nami ten druhý, ktorý by povedal: „Tak počkaj, ja s nimi tie úlohy urobím.“

A čo hovoria dievčatá?
Čím sú staršie, tým väčšmi na nich vidím, že túžia po otcovi… Dokonca keď hovoria o mame a otcovi, mamu myslia mňa a otca toho biologického. A to sa mi potom zdá na jednej strane nespravodlivé voči ich biologickej matke, na druhej strane sa ma dotkne, že ma spájajú s niekým, koho som v živote nevidela. Tak ich upozorňujem, že ak chcú hovoriť o biologickom otcovi, musia k nemu priradiť biologickú matku…

Jednorodičovská a dvojrodičovská rodina… Napadá ti k tomu niečo?
Určite je ideálne, keď rodinu tvoria otec a mama a ich vzťah je dobrý a obaja sa venujú deťom. No ale v živote nie je všetko ideálne a som presvedčená, že je lepšie, keď sa opustené deti dostanú k jednému rodičovi, ako keby mali zostať v detskom domove.

Vo verejnosti žije názor, že deti si môžu osvojiť či vziať do pestúnstva iba páry. Stretla si sa s ním?
Veľakrát sa ľudia čudovali, že mne ako slobodnej dali dieťa. Nevie sa o iných možnostiach. Na príčine je asi pretrvávajúca predstava o kompletnej rodine, ktorú tvorí mama, otec a dieťa. Stále je to v nás, hoci sa tvárime, že už sme moderní a partneri sa nemusia sobášiť a žena sama vychovávajúca dieťaťa je vec normálna… Je to škoda, lebo si myslím, že mnoho – najmä slobodných žien – by sa podujalo na náhradné rodičovstvo, keby bolo verejne známejšie, že si môžu vziať dieťa aj bez partnera. Ale na druhej strane si myslím, že kto naozaj chce, tak si všetko potrebné zistí. A je tu ešte jeden fakt, ktorý situáciu komplikuje. Čo ak si slobodná mama s dieťaťom alebo deťmi nájde partnera? Čo potom? Ako bude reagovať? Takéto otázky mi kládla aj psychologička pri príprave na náhradku. Čo ak by ma nejaký muž zaujal, ale – slušne povedané – nezaujali by ho moje deti?

A tvoja odpoveď?
Ak by nechcel moje deti tak… poletí. Jedna bývalá kolegyňa vyzvedala, že čo by som spravila, keby som stretla ideálneho muža, ale on by nemal záujem o moje deti. „To by si ich vrátila, nie?“ pýtala sa. Odpovedala som, že nie. Jej to nešlo do hlavy. Tak som jej vysvetlila, že veď predsa keby ten chlap nechcel moje deti, tak by pre mňa nebol ideálny. No nie? A keby ona ostala s dieťaťom sama a našla by si iného partnera a on by nechcel jej dieťa, tak by dala potomka do decáku?

Už si niečo naznačila, ale povedz mi viac o tom, či bola pri príprave reč aj o tvojej nie celkom štandardnej situácii pre výchovu dieťaťa…

Dosť sme sa s psychologičkou rozprávali o tom, ako si predstavujem, že zvládnem výchovu a starostlivosť sama. Kládla mi mnoho otázok, odpovedala som na ne a keďže mám doma dve dievčatá, asi som ju presvedčila… Hovorili sme aj o materiálnom zabezpečení, aj o tom, či mám v rodine mužských členov, čo by vedeli aspoň čiastočne nahradiť rolu otca.

Spomenula si financie. Slobodná matka ich má pravdepodobne menej ako rodičovský pár. Myslíš, že to zohráva úlohu pri rozhodovaní žien bez partnera ujať sa dieťaťa z detského domova?
Asi áno. Čiastočne. Aj ja som si dopredu šetrila peniaze, kým som pristúpila k rozhodnutiu. Pomohlo mi tiež to, že moji rodičia a rodina nemali nič proti pestúnstvu, a tak som vedela, že mi pomôžu, keby som sa ocitla v zlej situácii.

Myslíš si, že fakt „bezpartnerstva“ nejako ovplyvňuje to, aké dieťa si žena vyberie alebo aké dostane?
Možno to trochu súvisí s tým, čo sme hovorili pred chvíľou. Ak sa žena potrebuje z akýchkoľvek dôvodov vrátiť pomerne rýchlo do zamestnania, vyberie si väčšie dieťa, aby mohlo ísť po spoločne strávenom čase do škôlky. Ja som sa po svojej platenej materskej dovolenke, trvala asi rok, rozhodla, že ostanem ešte s dievčatami na neplatenej materskej do ich piateho roka, lebo som videla, že ma ešte potrebujú a ja ich, chceli sme byť spolu, zvykať si na seba. Radšej sme sa uskromnili. Potom som začala študovať sociálnu prácu a do zamestnania som nenastúpila. Ale dokážem si zarobiť čosi aj mimo pestúnskych peňazí a mám podporu rodiny. Niektoré ženy však takého šťastie nemajú a potom je to naozaj ťažké…

Všeličo si preskákala, si skúsená pestúnska mama. Vedela by si povedať, čo špeciálne by sa mali budúce náhradné slobodné mamičky dozvedieť pred tým, ako prijmú dieťa?
Určite by nemali prijímať dieťa napríklad krátko po rozchode s partnerom alebo vôbec ako náhradu za partnera. Som presvedčená, že pre ženu nie je ani dobré, ak do toho ide s myšlienkou: „My otca nepotrebujeme!“ A nie je to dobré ani pre dieťa. Otec je dôležitý. Hovorievam svojim dievčatám, že by bolo dobré, keby sme mali muža v rodine, ale že nie vždy je rodina úplná. Nechcela by som, aby si dcéry mysleli, že partnera nepotrebujú, že manželstvo je na figu… Ale zas žena by to, že nemá partnera, nemala brať ako hendikep, mala by si to vedieť obhájiť pred svetom i pred sebou a deťmi, byť s tým vyrovnaná. Aby ich ľudia nezaskočili nejakými hlúpymi otázkami, čo sa môže stať.

Keď uvažuješ o partnerovi, ide skôr o muža pre teba či otca pre Justínu a Máriu?
Je to spojené. Možno postupom času trochu prevláda otcovstvo pre deti. Ja som si už za tie roky zvykla na život a výchovu bez partnera. Trochu by som sa aj obávala manželstva, aby sa nebodaj niečo neskomplikovalo. Ale deťom otec chýba. Uvidíme, čo prinesie čas..

Zuzana Mojžišová

Zdroj: Nebyť sám 3/2006
Uverejnené v rámci kampane Dieťa potrebuje rodinu, ktorú organizuje Návrat, o.z. „Pestúnska rodina má zmysel pre dieťa aj pre vás.“

(2 hlasov, priemerne: 2,50 z 5)

Loading...