Otcovia nie sú babysitteri

Keď som sa narodila, môj otec bol práve na týždňovke. Mama sa pekne krásne zviezla do pôrodnice sanitkou. A ktovie, kedy sa dozvedel, že už som na svete, žiadne mobily neboli.

Ale dnes je iná doba. Otec sa nestačí čudovať, keď si kolega z práce berie voľno, lebo „idú rodiť,“ potrebuje dovolenku, lebo „idú s malým k doktorovi,“ nadčasy žiadne, „musí utekať domov k malému.“

Aká je úloha otcov dnes?

Moja mama bola na všetky tie pôrody, pediatrov, škôlky, rodičovské združenia,… väčšinu času sama.

Až kým sa nenarodilo tretie dieťa, kedy mu to možno nejako doplo, že aj v noci vedel vstať, prebaliť, nakŕmiť, uložiť do postieľky, vraj bez toho, aby si mama všimla, že bábätko zamrnkalo. A konečne si to rodičovstvo aj „užíval.“

Myslím si, že nie je sám, že by sa dnes našlo dosť chlapov, ktorí by chceli byť viac fyzicky prítomní doma, nielen vidieť spiace dieťa ráno, keď odchádzajú do práce a večer, keď sa z nej vracajú.

Nielen ženy, ale aj oni sú konfrontovaní otázkou vybalansovania pracovného a rodinného života.

Lenže druhá vec, o ktorej sa možno toľko nerozpráva, ak už si konečne nejaký čas pre deti urvú, častokrát sme tu za prekážky ešte my. Matky.

Matky majú patent na výchovu

Ak s deťmi trávime celé dni, noci, môžeme mať pocit, že aj tú „jeho pol hodinu“ musíme mať situáciu pod kontrolou.

Na všetko máme patent, všetko vieme lepšie ako oni. Neexistuje nechať ich robiť niečo po svojom, teda bez poznámok. Montujeme sa im do toho, kibicujeme.

A keď už sú všetky zúčastnené strany dosť znechutené, naostatok sa utvrdzujeme v zúfaní, že bez nás si nikto neporadí, na nikoho sa nemôžeme spoľahnúť, na všetko sme samé…

Postráž mi deti, rola otca

Veľa chlapov – otcov fakt nevie, čo sa od nich vlastne očakáva. Či preto, že ako ženy si azda namýšľame, že úlohou našich mužov je zastúpiť nás, keď ideme niekam od detí preč. Hoci len schovať sa pred nimi do druhej izby, lebo je treba dopísať tento článok.

A ono sa to nedá, lebo keď otec ukladá deti na poobedný spánok, zaspí ako prvý a deti tu kľudne po byte chodia, samozrejme, že na mňa majú servisné požiadavky.

Môj hnev sa stupňuje, vykričím mu kadečo, on sa tiež neštíti, chrstne mi do očí len jednu poznámku pod čiarou: že nie je žiaden „babysitter.“

A to je celá tá holá pravda lopatou po čele.

Nie, otcovia nie sú babysitteri. Sú to otcovia.

Áno, v prvom rade očakávam od svojho muža, aby bol otcom, aby dal našim deťom to, na čo ja nemám. Vôbec to nie je o nejakej súťaži, kto navarí deťom lepší guláš, nakreslí krajšie traktory, postaví koľajnice, zabije klince do steny.

Myslím skôr na to, na čo my, matky nie sme od prírody celkom nastavené. Vystaviť deti nebezpečenstvu a zároveň im dať pocítiť, že sú v bezpečí, že sa môžu na neho spoľahnúť.

Keď otec vyhadzuje deti do vzduchoprázdna a ony padnú do jeho náručia, keď ich hojdá vysoko na hojdačke, keď ich povzbudzuje, aby šliapali do pedálov čo najrýchlejšie, hoci to vyzerá, že už-už spadne… nie, niekedy sa na to nedá dívať, človeku z toho môže ostať až fyzicky zle. Teda nie človeku, matke.

A ešte jednu vec som si všimla: muž neočakáva, aby som ho zastúpila v tom, na čo boli stvorení iba otcovia. A nechce si to za nič na svete ujsť. Ešte že tak.

(30 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...