Neviem, či mám ten pocit len ja, ale na nás mamy sa odrazu odvšadiaľ valia dobré rady o individualite dieťaťa, o tom, že nástup do škôlky treba dobre zvážiť, neprenáhliť.
Že aj homeschooling (prípadne žiadny schooling) je cesta výchovy, na ktorú je najlepšie nastúpiť hneď po materskej. Pýtam sa: PREČO? Veď škôlka je super!
Škôlka je láska
Ako decko som chodila do klasickej škôlky. Rovnaké papuče, vyprážané karbonátky a poobedný spánok. Tvrdý škôlkarsky socializmus. Dodnes si pamätám, aké som bola šťastná.
Zbožňovala som učiteľky, bandu detí, s ktorými sme s krikom behali po dvore, kočík – jediný na celú škôlku, na ktorý sa stáli rady.
Keď sa na škôlku pozrú rodičia, vidia ZRPŠ, pyžamo, papuče a dobiehačky o pol štvrtej. Keď sa pozrie dieťa, má pred očami zázračnú krajinu, v ktorej má svoje miesto. Svoju skrinku, hrebeň, kútik na spanie a spriaznené duše.
Škôlka je jediný raz v našom živote, keď môžeme robiť iba to, čo milujeme. Hráme sa, objavujeme a hodiny sa naháňame po školskej záhrade. Život nemôže byť lepší.
Prečítajte si aj: Rodičovské združenia mi naháňajú strach
Moje deti zjavne zdedili môjho slobodného ducha, lebo keby existovala súťaž škôlkar roka, určite by sa do nej prihlásili.
Vysoká škola samostatnosti
Škôlka je miesto, kde sa batoľa, čo sa nevie na ihrisku na sekundu odlepiť od mamy, zmení na Batmana, ktorý dokáže zachrániť svet. Moje deti si doma bez pomoci nedokázali ani zdvihnúť odhodenú ponožku. Proste nie.
Po každom upozornení nastala všeobecná slepota, hluchota, predstierané záchvaty kašľa a náhla únava. Tento režim skončil prvým dňom v škôlke.
Moje princezničky na hrášku, ktoré pri odkladaní kociek chytali triašku a mdloby, boli odrazu schopné pozbierať rozhádzanú stavebnicu, vrátiť knihy do knižnice a po návrate domov odložiť topánky.
A čuduj sa svete, samé si umývali zuby, česali hlavy, dokonca skladali pyžamo! Po mesiaci v škôlke boli vlastne pripravené zbaliť sa a odísť na intrák.
V škôlke deti bez ohľaduplného povzbudzovania maminky dokážu vydolovať zo seba to najlepšie. A ani tá najväčšia čokoláda sa nevyrovná tomu, keď učiteľka kývne hlavou na znak: „Dobrá práca.“
Neviem si predstaviť to cepovanie k samostatnosti doma, preliate slzy, nervy, krik a sťažnosti od susedov. Takto mi prácu minimálne o polovicu uľahčia dobré pani učiteľky.
Výchova umelca
Kým som nemala deti, snívala som, že spolu budeme veľa tvoriť. Vystrihovať papierové princezné, šiť šaty pre bábiky, navliekať korálky, piecť plastelínové koláče, lepiť nálepky, vyrábať cestovinové šperky.
Potom sa narodili deti a ja som pochopila, že nebudeme. Plastelína bola všade. Na gauči, pod gaučom, v ponožkách aj na stoličke, ktorú som ponúkla bezdetným hosťom. V nestráženej chvíli na mňa vyskakovali zatúlané gaštany, šišky, listy a kusy lepidla.
Trblietky z vianočných prianí som oprašovala ešte v lete. Čo ma ale naštvalo najviac, bola totálne pokrivená predstavivosť mojich detí. Ich láska k monotónnosti a neochota prijať nové výzvy.
Mesiace používali len hnedú hmotu a vyrábali ježkov, ktoré vyzerali… tak, ako vyzerali. Celú zimu kreslili len vianočné stromčeky.
Prečítajte si aj: Ako vybrať dobrú škôlku
Neboli ochotné skúšať nové veci, dovoliť mi vystaviť (alebo vyhodiť) obrázok. Povedala som dosť.
Domácu výbavu som preriedila na obyčajné pastelky a kancelársky papier. Na tvorbu umeleckých diel od gaštanovej zoo až po akvarelové akvárium majú predsa škôlku.
A že sa to nejakej mame máli? Prosím, moje deti sú jej k dispozícii v poobedných hodinách.
Socializácia v praxi
Veľakrát počúvam, že deti nepotrebujú rovesníkov na to, aby sa socializovali. Veď máme príbuzných, kamarátov, susedov, škrečka a predavačky v Jednote. Naozaj?
Netreba dodávať, že s rodinou je to dnes tak, ako to je. Je ďaleko, je malá a namiesto stretávania si lajkujeme fotky na Facebooku. Tí, čo to majú inak, gratulujem. My to máme tak, že sa viac musíme spoliehať na pomoc kamošov.
Pod dozorom dvoch mám riešime dookola kristínko-tomášovské súboje o vláčik, plač a vyplazené jazyky.
Vedci dodnes nevyložili na stôl žiadnu štúdiu, prečo sa inak normálne deti správajú pri matkách ako malí sociopati. A prečo sa ich správanie dostáva do extrémnych hodnôt práve na návšteve.
Vám od nervov tečie pot, decku slzy a kamoška tlačí ručičku na hodinkách vpred, nech už konečne vypadnete. Socializácia v praxi. Možno je to tým, že na návšteve spolu zavriete deti v počte od dva do päť.
V škôlke ich je oveľa viac, a tak o hračky aj uznanie musia bojovať bez pomocnej ruky. Učiteľka sa medzi 15 deti proste nerozdelí. Moje deti sa zo škôlky niekedy vracajú zamyslené, inokedy z nich sebavedomie srší.
Učia sa hľadať svoje miesto v kolektíve a stáť sami za seba. Určite to nie je vždy ľahké. Nedávno tej staršej niekto zobral kočík. Našťastie sa v škôlke naučila zlaté pravidlo – čo ťa nezabije, to si nakresli.
A tak nám zo škôlky denne nosí obrázky s kočíkom, čo je šlohla Tamarka. Včera si ten kočík vybojovala späť a Tamare ostala len stará bugína. Tomu sa hovorí socializácia.
Každá máme svoj svet
Jedna z vecí, čo ma zaskočili na materskej, bola absolútna strata vlastného priestoru. Mala som pocit, že moje myšlienky neustále ruší pípajúca práčka a mraučiace dieťa. Jeden čas som dokonca riešila tento problém v rámci internetovej skupiny podobne cítiacich mamičiek introvertiek.
Vedieť, kto som a čo potrebujem – to zdedili deti po mne. Jedna umelkyňa, druhá kráľovná triedy. Jedna si nosí do škôlky vlastné papiere, lebo jej vyhovujú tie s logom z mužovej roboty. Druhá zaviedla módu tylových sukieň na legínach a dievčatá v triede sa obliekajú „na Simonku“.
Prečítajte si aj: Moje deti sú v škôlke a ja si užívam
Jedna sa rada pohrúži do seba, druhá komanduje kamarátky. Ja zatiaľ trávim dni nad počítačom s kávou v ruke, počúvam vlastné myšlienky a hrám sa s nápadmi.
Potom sa o pol štvrtej stretneme na školskom dvore a vyrazíme na bicykle, na kávu alebo po obchodoch. Povieme si, čo máme nové, ukážeme výtvory.
Deti zatiaľ moje články nezaujímajú (učiteľkám tvrdia, že doma upratujem), ale ja ich diela vždy ocením a teším sa z nich. To sú momenty, keď je materstvo super.
Poobedia, keď zdieľame svoje svety, zážitky a ja cez ich reči žasnem, kto sú a kam idú. Oni v tom majú jasno, moje rady nepotrebujú. Potrebujú len, aby som tam každé poobedie bola, počúvala, smiala sa s nimi, smútila a podporovala.
Keby boli neustále pri mne, asi by mi tieto momenty v záplave povinností unikali. Takto s odstupom ich však prežívam naplno. Vďaka škôlke.
(31 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)
Loading...
Od akého veku môžu byť deti doma bez rodičov?
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
To si ženy nemôžu ani na chvíľu dat pokoj a jedna druhu presviedčať že to čo robí ona je najlepšie? A všetky by sme to tak mali robiť? Co nespochybnovat stále názor inych žien, matiek? Každé dieťa je iné, rodina je iná. Poznám ženy ktoré majú deti v škôlke a su spojojne, deti tiez. Mam aj také ktorych deti sa tam trápia a začali mať problémy. Tiež poznám také co sa rozhodli nedať dieťa do škôlky a su spojojne a aj ich deti, stretávajú sa s inými deťmi vonku skoro každý deň. Poznám aj kamarátku ktorá nedala dieťa ani do školy a učí ho ona doma a všetko je v poriadku.
nechápem prečo ma kazda žena potrebu spochybňovať výchovu iných žien a tváriť sa pritom ako vtipna hrdinka. To ze si niektore deti nevedia po sebe upratať a tvária sa ze sú hluché, a v škôlke sa to naučia nezamena že iné ženy si doma nevedia dat s deťmi rady a nevenujú sa im. A to preto sa deti pri matkach správajú inak než pri ostatných, tak k tomu sa už pár odborníkov vyjadrovalo, nie je to nevysvetliteľne, stačí si naštudovať. Ja len ze…nechajme iné rodiny nech robia to co je pre ne najlepšie, svoje nazory si preberajte doma v rodine, a ostatných nechajte žiť tak ako je to pre nich dobre.
waaaw, perfektne napisane…uz dlho som nic tak vtipno-pravdive necitala