Rodičia majú rôzne strachy. Niektorí sa boja, že dieťaťu sa niečo stane. Zraní sa, zatúla, nebude si vedieť pomôcť.
Niektorí sa boja, že ich dieťa neuspeje. Nevezmú ho na Oxford, nedostane hypotéku na trojpodlažný dom, nestane sa prezidentom.
Aj ja, ako správny rodič, mám strach. Je silný a hlodá vo mne každý začínajúci škôlkarsky polrok. Mám strach z rodičovských združení.
shutterstock Pre tých z vás, čo ešte nemajú doma dostatočne veľké deti – ÁNO, aj v škôlke fičia rodičovské združenia.
Pre tých, čo už to majú za sebou – verím, že na základke, či nebodaj strednej je to podobne desivé.
Všade dobre, len nie na rodičovskom Rodičovské združenie je miesto, kde sa budete cítiť všelijako, len nie dobre. Tvorí ho zmes tých najrôznorodejších ľudí, ktorý majú spoločné jediné: dieťa v školskom areáli.
Podnikateľ, mamička na materskej, ktorá sa snaží sústrediť s revúcim dojčaťom v ruke, údržbár, pani knihovníčka, personalistka z mužovej práce, slobodný otecko (áno, existuje) a ja.
Všetky sociálne rozdiely sa stierajú v momente, keď pani učiteľka vezme do rúk školský poriadok. V tej chvíli práca, vzdelanie a voľnočasové aktivity zmiznú a rodičia sa rozdelia na tri skupiny: aktivistov, ktorí bojujú za práva svojich detí, ignorantov, ktorým je všetko jedno, a vtierky.
Aktivisti, ignoranti a vtierky V poslednej skupine som ja. Vtierky, to sú vlastne prezlečení ignoranti, ktorí nechcú, aby ich rodičia – aktivisti rozpoznali. Predstierajú záujem, prikyvujú a sem-tam si položia zbytočnú otázku, aby reč nestála.
Som jasná vtierka odvtedy, ako som prvé rodičko zmeškala, lebo som si ktovieprečo myslela, že účasť nie je povinná, ale dobrovoľná. Aký omyl! V momente, keď si vysvetlenie mojej neprítomnosti (nákupy a kávička) pýtala tretia mamička, vedela som, že je čas prejaviť záujem.
Príprava na rodičovské združenie Na druhé rodičko (moje prvé v živote) som prišla perfektne pripravená: opätky, vyžehlená blúzka, opatrovanie detí zaistené.
Začal sa úvod, a to predstavením všetkých pracovníkov pedagogického zboru, za školskú kuchyňu sa ukázala len pani vedúca, s ktorou som kamoška, lebo vždy chválim skvelé škôlkarske obedy (jedálniček nečítam, ale deti vraj všetko zjedia, tak im asi chutí, nie?).
Krátko po tom, ako si vypočujeme, dokedy majú deti ráno prichádzať do škôlky, čo je mimochodom napísané na dverách, a že pre rodičov stále platí používanie návlekov, prichádzajú dotazy rodičov.
shutterstock Prvá téma na 20 minút: prečo sa nechodia viac prechádzať Prvý otecko dvíha ruku a pýta sa, prečo deti chodia málo na prechádzku.
Pani učiteľky sa bránia: „Von chodíme doobeda aj poobede, a za pekného počasia tam presúvame aj aktivity ako napríklad maľovanie? Tak ako málo ?“
Na to má otecko pripravenú odpoveď: „To je všetko voľný, nekontrolovaný pohyb. Ja sa pýtam, prečo nechodia viac na prechádzky? Aby sa zoznámili s okolím .“
Pani učiteľky sa pustia do diplomatického vysvetľovania, že bezpečnosť, že hlavná cesta, že deti sú ako žihadlá…
Aby ste to chápali, žijeme v meste, ktoré tvoria paneláky, Tesco, pošta a nemocnica. Zeleň môžete obdivovať nanajvýš na pár upravených balkónoch. Inak len asfalt a prechody pre chodcov.
Neviem, či je to dobrá alternatíva oproti veľkému dvoru s množstvom hojdačiek, preliezok a pieskoviskom. Dvadsať minút venovaných prechádzke ubehne ako voda a nastupuje ďalší problém.
Druhá téma: prečo deti nútite poobede spať Jednej mamičke sa zdá, že milovaný syn sa pri poobednom spánku nudí. Dôrazne žiada učiteľku, aby ho nenútila ležať v postieľke a pustila hrať sa.
Učiteľka vysvetľuje, že chalanisko si do postele zakaždým vezme knižku a číta. Mamičke to nestačí. Pýta sa na názov knihy, pretože ak má takú istú doma, čítanie ho nedostatočne rozvíja. Podľa mňa to dieťa nevie čítať, ale dobre.
Diskusia sa končí tak, že sa mamička rozhodne, že mu nakúpi nové knihy a pošle ich do škôlky.
Prečo nepodávajú na rodičku kávu? Začínam premýšľať nad kávou. Škoda, že tu nemajú aspoň kávovar. Uznávam, deti by ešte kávičkovať nemali. V každom prípade, poznámku o chýbajúcom kávovare si zapíšem do zápisníka. Každý rodič by mal vyhodiť učiteľke na oči aspoň niečo.
Verím, že je koniec. Hodiny neodbytne ukazujú pol piatej a ja sa nudím. V tej chvíli sa prihlási slobodný otecko a hodí do pléna diskusný príspevok.
Slipy a intimita Minule, keď bol aktívny otecko syna vybrať v škôlke, všimol si, že niektoré deti boli pri prezliekaní nahé. Je to vhodné? Nie je pri prezliekaní narušená ich intimita?
Niektorí rodičia sa tvária previnilo, iní trápne odvracajú hlavu. Aj pani učiteľka vyzerá, že sa s podobným problémom stretla prvý raz. Nie s problémom intimity, ale s problémom, aký vie vyliezť len z hlavy rodiča.
Nebudem vás unúvať tým, ako diskusia pokračovala, len dodám, že o chýbajúcich slipoch by sa rodičia medzi sebou vôbec rozprávať nemali.
shutterstok Prečo jedia škôlkari toľko bielej múky Hodiny sa blížia k piatej. Na displeji mi zasvieti SMS od muža. Vraj, čo idem variť na večeru? V tej chvíli nastupuje na pretras školská kuchyňa a ja tuším, že dnes sa k vareniu nedostanem.
Prvá mamička sa pýta, prečo majú deti na desiatu tak často chlieb? Prečo častejšie nemajú rožky, bábovku alebo žemľu? Druhá zvolá: „Toľko bielej múky? Prečo nemajú pečivo zo špaldovej ?“
Tretia mamička nesúhlasí: „Mali by jesť MENEJ múky a viac syrov, zeleniny a ovocia!“ Štvrtá nesúhlasí: „Mali by jesť OVOCIE doobeda a ZELENINU poobede!“
Na to s hrôzou vyskočí piata a všetkých nás zruší: „To je dávno prekonané, deti musia jesť pšenicu, obsahuje vitamín B!“
„Tak dobre,” poznamená prvá mamička, „musia však jesť pečivo s cesnakovou pomazánkou? Veď budú mať prdíky! A vôbec, musia mať toľko masla?“ Strhne sa diskusia o masle, tukoch a škodlivosti lekvára.
V tom jeden z oteckov poznamená: „Hlavne, že nejedia nátierkové maslo. To je najväčšie zlo.“
„Nesúhlasím,“ poznamená žena, ktorá chcela nastoliť diktatúru ovocia a zeleniny, „najväčšie zlo je cukor!“
Prečo škôlkarom dávajú jed vo forme sirupu Výbuch, ktorý nasleduje, pripomína pád Berlínskeho múru. Ocko, ktorý evidentne nenávidí nátierkové maslo, kričí na vedúcu kuchyne: „Prečo im sypete do čaju cukor?! Sypete im tam jed!“
Mamička so synom, ktorý sa počas spánku nudí, nahlas volá: „Napíšme na krajský úrad, že my nechceme, aby naše deti niekto nútil piť sirup a ocukrený čaj!“
Žena s revúcim dojčaťom, evidentne vtierka ako ja, piskľavo doplní: „Prečo nemôžu detičky piť len čistú vodu?“
Nasleduje ďalší otras a podlaha s kobercom s kvetinkami sa zachvela, keď rodičia odušu skandujú: „Čistú vodu! Len čistú vodu!“
V momente, keď mamy a oteckovia rozpútali boj za práva detí piť len vodu z vodovodu, nenápadne som schytila tašku a zdrhla.
Na prezenčku som sa podpísala, mamičky ma videli a opatrovanie sa nemilosrdne chýlilo ku koncu. Doma už na mňa čakali deti, ktoré si ľahostajne upíjali zo sirupovej vody. Vidno, že neboli na rodičovskom združení.
Loading...