Mama ako prekážka v procese zvykania si na škôlku

O tom, ako vie nástup do škôlky zamávať s emóciami matky, by vedeli niektoré mamy napísať celé romány.

Ako im bolo do plaču, ešte ani neodišli z domu… že keď sa zavreli za dieťatkom dvere na škôlke, prerevali dve hodiny v najbližšom parku… že chodili celé týždne okolo škôlky, kde ich deti ostali „opustené“ bez nich, sledovali, či majú zapnutú bundu, či im netečie sopeľ, ako sa k nemu správajú deti a učiteľka. 

Nakoniec to však „ustáli“ a adaptovali sa – síce neskôr ako ich vlastné deti, ale predsa. No niektoré mamy to riešia ešte hodnú chvíľu a vtedy je na mieste položiť si otázku, prečo to tak majú a čo sa za ich úzkostným správaním skrýva.

Keď to mama neustojí

	Prečítajte si tiež: Keď kvôli škôlke plačú mamy

Keď sme začiatkom roka navštívili našu pediatričku, aby sme okrem preventívok vybavili aj tlačivá do škôlky, obidve sme sa pousmiali, keď mladšiemu synovi nahlas písala „je pripravený na zaradenie do materskej školy…“

Potom sa pozrela na mňa a naraz z nás vypadlo: „No ty teda ešte vôbec nie si pripravený…“

Palček v ústach, ovinutý pevne ako liana okolo maminej nohy. Prešiel však polrok a udiali sa veci takmer nevídané, keď to porovnávam so zimou.

Vnútri však ešte stále balansujem, či to predsa len zvládne, či „už“ je „dosť“ zrelý, schopný, vyspelý… Viem, že ak nebudem presvedčená, že na všetky otázky môžem nahlas povedať áno, budem mať problém v prvom rade ja sama.

Nezvládala som škôlkarske plače

„Naozaj som nezvládala, keď som videla svoje dieťa šklbať zvnútra žalúziami, trhalo mi srdcom, že by som rozbila to okno zvonku,“ povedala mi kamarátka, ktorá napokon dieťa z adaptačného procesu stiahla s tým, že to skúsia radšej neskôr.

Nie každé dieťa je pripravené do škôlky len preto, že sfúknutím troch sviečok na torte sa mame skončila rodičovská dovolenka a ona musí ísť do práce. Ak to situácia v rodine mame umožňuje, môže ostať s dieťatkom doma dlhšie. A pre škôlku sa pevne rozhodnúť, až keď bude dieťa zrelé.

Za ten čas možno dozreje, paradoxne, mama. Niekedy si neuvedomujeme, že celou brzdou môže byť naše podvedomie.

Dôverujeme našim deťom? Veríme tomu, že to zvládnu? 

Deti napĺňajú naše očakávania

Psychologička Pavla Koucká, autorka publikácie Zdravý rozum vo výchove, píše, že deti sú nevedomky nastavené napĺňať naše očakávania.

To, čo si o nich myslíme, sa stáva pravdou – funguje to podľa nej do veľkej miery, či už ide o schopnosti detí alebo ich vlastnosti, sociálne správanie, morálku.

Na príklade ilustruje Koucká aj adaptačný proces v škôlke.

Kým Karolínka dostane pusu, zamáva mame a veselo odbehne medzi ostatné deti, Vendulka zase plače. Objíma maminku a vymýšľa dôvody, prečo dnes v škôlke nemôže zostať.   Obe dievčatá sú pritom porovnateľne sociálne zrelé, obidve majú dobré rodinné zázemie, bezpečnú väzbu ku svojej mame aj k niekoľkým ďalším osobám. V prípade Vendulky, ktorá odmieta pustiť maminu sukňu, ide o neistotu jej matky. Pretože sama v detstve ťažko niesla pobyt v jasliach a v škôlke, obávala sa toho aj u svojej dcéry.   Maminka Karolínky koncom prázdnin dcérke iba párkrát povedala, že od septembra bude chodiť do škôlky, tam dole na ulici, čo chodia okolo, kde vídajú veľa detí na záhrade, aj ona si tam bude hrať a bude to fajn.   Maminka Vendulky nechcela nič zanedbať a Vendulu na pobyt dlho dopredu pripravovala. Počas prázdnin ju zapísala do súkromnej škôlky, aby dcéra „trénovala pobyt v kolektívnom zariadení,“ aby potom v škôlke „vydržala.“   Výsledok prehnanej snahy bol presne opačný: Vendula vycítila mamine obavy, že tam nebude chcieť byť, že bude mať problémy s adaptáciou, a tak ich teraz má. Pavla Koucká: Zdravý rozum vo výchove, Portál, 2014

(17 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...