Škôlkarsky stres

Ranné plače, neochota odlúčiť sa od mamy, či tata. Stres na oboch stranách, nielen deti plačú, plačú aj mamy. Takto to spravidla vyzerá pri nástupe dieťaťa do škôlky.

Žiadna príprava na škôlku nám nezaručí, že naše deti budú škôlkou nadšené, očarené a že už od dverí sa rovno budú vrhať do víru vzrušujúcich škôlkarskych hier.

 

Záchvaty pri rannom „odovzdávaní“ v škôlke

Ako reagovať na detský plač, krik? Ťažká téma. Jedna časť rodičov i pedagógov je za „studený odchov“, prílišné neriešenie plaču a kriku. No niekedy sú ranné scénky v škôlkach naozaj srdcervúce.

Predstavte si sami seba, že by ste v neznámom prostredí potrebovali oporu vášho najbližšieho, chcete sa pritúliť a v tom vás z neho niekto „strháva“ alebo on sám vás od seba odstrčí.

Hrozné, však? Presne takto to deti vnímajú, že mama či otec ich opúšťajú.

To, čo prežívajú, je legitímne

Dvoj, trojročné ročné deti nemajú predstavu o čase a je to pre nich naozaj veľký stres z neistoty, či sa mama – otec vrátia. Preto si myslím, že deti potrebujú hlavne veľa podpory, akceptácie toho, že čo prežívajú, je legitímne.

Rodičia by si mohli uvedomiť, že možno nezvolili vhodný čas na to, aby dieťa dali do škôlky. Že možno ani oni sami nie sú zrelí na to, aby sa od dieťaťa odlúčili.

Pokiaľ naozaj rodičia nemajú inú možnosť, napríklad kvôli práci, mohli by urobiť aspoň nejaké kroky vopred – adaptovať dieťa postupne.

Postupná adaptácia môže pomôcť

To, čo isto pomôže je, keď rodič strávi sprvu s dieťaťom v škôlke nejaký čas, niekedy i niekoľko hodín. Niekoľko hodín po niekoľko dní.

Ak počas tejto adaptácie chce rodič z triedy odísť, mal by to urobiť tak, aby o tom dieťa vedelo a malo nad situáciou kontrolu. Nikdy teda nie „na tajňáša“.

To by mohlo viesť k tomu, že vám dieťa jednoducho nabudúce neuverí, pretože ste ho predtým oklamali, opustili ste ho bez toho, aby vám ono na to dalo súhlas.

Čiže čo robiť, ak dieťa ráno plače? Upokojiť, utíšiť, veľa telesného kontaktu a aj osobnej prítomnosti po istý čas. A nájsť si k tomu všetkému takú škôlku, ktorá vám takúto adaptáciu umožní.

Hovoriť doma o rannom plači alebo nie?

Veľa rodičov rieši túto otázku. Majú pocit, že je lepšie to nepripomínať, nekomentovať… Ja by som to určite neignorovala. Emócie a prežívanie dieťaťa sú legitímne a treba ich tak brať.

Pokúste sa minimálne pomenovať emócie dieťaťa („zdáš sa mi smutný, ráno si nechcela ísť do triedy, plakala si“…), skúste zistiť, ako dieťa prežívalo deň v škôlke – ale od neho samého.

Nemusíme sa vypytovať obligátne „čo ste robili“. Skúsme pátrať troška inak. Jednoduchými otázkami – ako si strávil deň, bolo niečo, čo sa ti páčilo?

 

Veď o chvíľu si na vás ani nespomenie a celý deň sa hrá…

Obligátna veta počutá tisíckrát od pani učiteliek v škôlke… Niektoré deti stres a nepohodu viditeľne demonštrujú, iné vyzerajú. že sú v pohode a neriešime ich. Ale aj také dieťa môže prežívať stres.

Ako sa to prejavuje? Niekedy deti svoj stres preklopia do tzv. stuhnutia. Prestanú plakať, v podstate prestanú odporovať – zvonka to pedagogickí pracovníci alebo rodičia hodnotia ako že sa „UPOKOJILO“, „už neplače“, „už je v pohode“.

Toto zdanlivé upokojenie je často zdrojom tráum, ktoré si detičky prenášajú aj do vyššieho veku.

Čo môžeme robiť? Nepodceňovať nepokoj, či plač dieťaťa. Ak vidím, že dieťa nie je v pohode, neopustím ho a neodídem.

Prerušiť adaptačnú fázu, či vydržať za každú cenu?

Zdá sa takmer nemožné určiť, aká je maximálna dĺžka adaptačnej fázy. Nie všetky deti sú zrelé na škôlku v rovnakom čase a preto by sa malo ku každému dieťatku pristupovať individuálne. Neriaďme sa preto dňami, či týždňami, ale skôr správaním dieťaťa a jeho prejavmi.

Tie prejavy môžu byť veľmi rôzne – od záchvatov plaču, vešania sa na mamu, vykrikovania, až po úplné ticho a strnulosť.

Doma sa stres dieťaťa môže prejavovať od nepokoja, zmien nálad, až po istý regres, teda napríklad opätovne sa začne pocikávať, hoci už bolo dlho zvyknuté chodiť na toaletu, až po nočné mory. To sú samozrejme extrémne prejavy.

Dieťa je zrazu „iné“

Mamy si pravdepodobne všimnú, že ich dieťatko je zrazu „iné“ a treba to spájať určite aj so zmenou prostredia, v tomto prípade s inštitúciou škôlky.

Vy by ste tiež nechceli byť v prostredí, ktoré vám spôsobuje stres a isto by ste sa tam netešili každé ráno a tiež by ste zrejme mali nejaké prejavy – minimálne somatické.

Ak rodičia zvažujú, či chodenie do škôlky odložiť, prerušiť … zvažovala by som to,  pokiaľ je dieťatko naozaj nezrelé, dlhodobo nepokojné, plačlivé. Samozrejme, stres oslabí dieťa a ono začne byť častejšie choré.

Nemám inú možnosť, iba dať dieťa do kolektívu …

Mohli by sme povedať, že vždy máme aj inú možnosť… ale dobre, berme to tak, že naozaj sa nemôže o dieťa  počas dňa starať mama, ani otec, ani babička a je potrebné dieťa zaradiť do kolektívu.

Doprajte tomu aspoň dostatočný predstih. Nerobte to tak, že vo svoj prvý pracovný deň odvediete dieťa do škôlky a aj preňho je to po prvý raz. A potom od neho utekáte, lebo vám ide autobus či už máte dohovorené stretnutia.

Osobne by som odporúčala, aby maminy začínali s adaptáciou aspoň mesiac – dva predtým, než naozaj musia napríklad nastúpiť do práce. V prípade veľkého stresu pre dieťa určite hľadajte menší detský kolektív, aspoň na nejaké obdobie.