Bábätká nevedia zaspať, keď cítia, že ich chceme opustiť

Zase ďalší večer, keď to dieťa nie a nie zaspať…

Rozmýšľate, čo robíte zle a frustrácia je obrovská. Máte pocit, že spravili naozaj všetko, prakticky už vašu večernú rutinu nie je ako zdokonaľovať. A aj tak…

Shutterstock

Čo nám kazí dobre nastavenú rutinu?

Máte presne stanovený čas, kedy je dieťa každý večer v posteli, a to bez debaty.

Predchádza tomu celý rad postupných krokov: večeriate tak, aby dieťa nešlo spať s plným bruškom, telka je dávno vypnutá, elektronika schovaná, lebo viete, že dieťa by to mohlo nabudiť, žiadne naháňanie po byte, ani iné akčné aktivity.

Zuby, sprcha, čítanie rozprávky na dobrú noc, ešte objatie, pusa na líčko.

Do tohto bodu je to všetko fajn. Robili ste to naozaj dobre.

Ale čas beží.

A vás čaká ešte dosť práce, kým sa po celom náročnom dni konečne zvalíte na gauč, takže by bolo dobre, keby už v tej izbe ostalo zhasnuté svetlo, zavreté dvere, ktoré sa neotvoria do piatich minút, lebo je smädné, treba cikať a ešte jednu pusu…

Možno práve pre to radšej ostanete v posteli s deťmi. Preventívne. Hovoríte si: nemôžem odísť, kým nezaspia, lebo by to inak trvalo celú večnosť. Už to nejako vydržíte (a možno s nimi tentokrát nezaspíte).

A tak ležíte pri nich a čakáte, kedy sa im spásonosne zatvoria oči. Už len odhadnúť, či je to naozaj spánok, aby ste sa nezdvihli zbytočne. Niekedy stačí obyčajné šuchnutie paplóna, aby sa prebudili, zistili váš „zlý“ úmysel a máte po chlebe, vlastne po milosrdnom úniku.

A odznova…

Len keby ste sa neprezrádzali tým tepom a tlakom, že už z toho čochvíľa vyletíte z kože, však?

Tie deti majú na to skrátka radar, a ten sa spúšťa, len čo dieťa vycíti, že rodič chce čo najskôr odísť, nechať ho tak (zbaviť sa ho).

Nevedia zaspať, keď cítia, že ich chceme opustiť

Na jednej strane môžeme chápať, že rodičia chcú, aby deti zaspali čo najskôr, lebo ich po namáhavom dni čaká veľa povinností, ktoré musia vybaviť, kým pôjdu do postele, no nezabúdajme, že deti tu boli skôr, ako prišla industriálna spoločnosť a neboli naprogramované tak, aby zaspávali samé a ešte aj rýchlo.

Každé normálne dieťa upadne do spánku vtedy, keď sa cíti absolútne bezpečné, keď sa dostatočne nasýtilo potrebným množstvom času s rodičmi, potrebným množstvom času pri hre počas dňa. Vtedy sa jeho nervový systém môže uvoľniť a dieťa môže zaspať.

Akonáhle však cíti, že sa ho rodič potrebuje čím skôr „zbaviť,“ prepína sa do programu „ostanem hore čo najdlhšie, aby som si bol istý, že rodič odo mňa neodíde.“

Ak do večernej rutiny nezahrnieme vysielanie signálu „ponáhľam sa, už musím ísť,“ ale naopak, dieťaťu poskytneme pocit bezpečia, naplníme jeho potrebu, že sa môže s nami cítiť v bezpečí a ono rýchlejšie zaspí.

»»»»»»» Prečítajte si aj: Dokedy uspávať dieťa?

Na to, aby sme to dokázali, si musíme uvedomiť jednu podstatnú vec: čas, kedy je naše dieťa malé a potrebuje nás pri zaspávaní, je naozaj príliš krátky oproti „večnosti,“ ktorá nás čaká, akonáhle vyrastú.

Už nikdy nebudú voňať ako teraz, ostanú nám len spomienky na tie malé nežné telíčka, na to, ako nám dýchali do tváre, kým im na očká padol spánok, na tú bezpodmienečnú lásku, ktorá nemá obdoby.