Ako sa má zachovať rodič, keď má dieťa amok

Predstavte si, aké by to bolo úžasné, keby naše deti rešpektovali hranice a pravidlá, keby rozumeli, že nemôžu dostať všetko, na čo si zmyslia a neexplodovali vždy, keď nie je po ich vôli. Krásny život rodiča ako zo sna! Skutočnosť je o čosi zložitejšia.

Shutterstock

Rodičia sa často cítia bezmocní, lebo vypäté situácie zažívajú dennodenne a nie vždy sú spokojní, ako ich vedia, alebo skôr nevedia, riešiť. Nie preto, že by nemali dosť návodov.

Naopak, sú bombardovaní radami, ako reagovať, keď má dieťa záchvaty vzdoru, ako dať deťom hranice, ako povedať dieťaťu nie, prípadne ako povedať dieťaťu nie inak. Nepomáha to, rodičia majú pocit, že sa to ešte zhoršuje. Do poradní prichádzajú zúfalí rodičia s tým, že „vyskúšali všetko, ale nič nefunguje.“

Prečítajte si aj: Pomoc, prvá puberta – má dva roky

Otázka možno nestojí tak, čo v takejto situácii robiť alebo ako deťom zabrániť, aby mali záchvaty hnevu, prípadne ako im predchádzať.

Vieme, prečo vôbec dochádza k záchvatom frustrácie u detí? Ak by sme mali odpoveď na túto otázku, pochopili by sme, akým obdobím naše deti prechádzajú a prečo je frustrácia z hľadiska vývoja dieťaťa dokonca potrebná. A vedeli by sme, ako máme/nemáme reagovať.

Normálna vývojová fáza pre daný vek

Dieťa, ktoré má 2 až 4 roky, ešte nemá zrelý neurologický systém. Nedokáže cítiť viac emócií naraz. V jednej chvíli je na 100 % nahnevané, v inej na 100 % smutné, potom na 100 % šťastné. Všetci už sme boli svedkami, keď sa dieťa z najväčšej záplavy veselosti začalo v jednom okamihu topiť vo vlastných slzách.

Ak je nám zaťažko vysporiadať sa s ich emocionálnym stavom, o koľko ťažké to musí byť pre nich, keď sa ešte len učia, ako svoje emócie regulovať? Našou úlohou by malo byť pomôcť im, ale častokrát situáciu zhoršujeme, napríklad sa dieťaťu vysmievame, napodobňujeme ho, alebo ho ignorujeme, prípadne za jeho záchvaty trestáme.

Prečítajte si aj: 7 vecí, ktoré by sme nemali robiť, keď má dieťa amok

Ako sa rodič cíti, keď má dieťa záchvat vzdoru

Ak dieťa nemôže dostať niečo, čo veľmi chce a my mu postavíme hranicu a hovoríme „nie,“ dochádza u dieťaťa k frustrácii: je nespokojné, nahnevané, smutné. V takej chvíli je dôležité nie to, čo rodič urobí, ale ako sa sám cíti.

Pokiaľ je v tom momente napätý, nervózny, v strese a začne dieťa zrkadliť, dieťa vidí oproti sebe svoju kópiu a nie človeka, ktorý je pokojný a vyrovnaný. Nemá pri seba rodiča, ktorý mu môže poskytnúť bezpečie, istotu, oporu.

Na dieťa to pôsobí tak, že sa jeho frustrácia ešte zdvojnásobí a dá svoj hnev a smútok najavo až po neslávne známe hodenie sa o zem.

Koho je to problém

Ak rodič nevie záchvaty hnevu ustáť, ale začína byť podráždený a nezvláda počúvať, ani dívať sa na detské slzy a nevie sa kontrolovať, potom to začína byť jeho problém a je treba riešiť nie dieťa, ale seba.

Rodič by mal byť ten, ktorý poskytne dieťaťu vo chvíľach frustrácie útechu a bezpečie – pozor, toto neznamená, že rodič upustí a nebude trvať na hraniciach a dieťa dostane to, čo chce. Naopak, dieťa potrebuje rodiča, ktorý je dôsledný, trvá na pravidlách, aj keď má dieťa záchvat hnevu a zároveň na neho neprenáša ešte ďalšie (vlastné) frustrácie.

Ak sa budeme najbližšie pozerať na dieťa, ktoré sa hádže o zem: 1. zhlboka sa nadýchnime, 2. pripomeňme si, že nemôžeme očakávať od dieťaťa niečo, čoho nie je zatiaľ schopné, 3. nebuďme jeho zrkadlom, ale bezpečným prístavom.