Dá sa žiť s dvomi malými deťmi normálne?

Uvediem niektoré príklady, ktoré hovoria za všetky:

„Mám syna 3 roky a dcéru 3 mesiace. Syn nehovorí a veľmi nerozumie, dcéra vôbec nespí a trpí na koliky, je pokojná, len keď jej mám na ruke, na domácnosť a deti som sama, chlap je stále v práci.

Nezvládam to a prenášam to na deti, stále plačem, nespala som od pôrodu, už nemám ani chuť do jedla …“

Ďalšia mamička opisuje obdobnú skúsenosť:

„Mám dve deti – 2 roky po sebe a veľký problém. Starší dvojročný je živý, bystrý a vo svojom veku v začínajúcom období vzdoru.

Nepočúva, vynucuje si pozornosť všemožnými akciami a hlavne – robí strašný rámus – v rámci upozornenia na seba prevrhne v izbičke stolček, strhne lampu zo steny, atď. a to je veľký problém, pretože naše miminečko má rado kľud a ticho.. navyše trpí kolikou, takže dosť plače.

Hrozne ma štve, že nie som schopná jej poskytnúť ten luxus, čo mal jej brat ako prvorodený, a že nie som schopná jej zabezpečiť základnú potrebu pokoja, aby sa cez deň v pokoji najedla – máme malý byt, takže sa nemáme na tých pár minút kam “schovať”. Proste si celkovo prídem ako strašne neschopná.“

Rozmýšľam, kde je chyba

Vo vnímaní matiek? V tom, že si nevedia zorganizovať čas? Že všetko strašne riešia? Prečo majú pocit, že už len zahrať sa s dvomi deťmi v rôznom veku je nemožné?

Neustále ma prekvapuje, ako sú ženy udivené z toho, že staršie dieťa je živé a vyžaduje si niečo trocha iné, ako malé bábo. Že deň s deťmi môže byť akčný.

Mám dve deti, rozdiel 2 roky, tiež som žila s nimi v malom byte, tiež som nemala na pomoc žiadnu babku, žiadnu pani, ktorá by ich čo len na 5 minút postrážila, len muža – väčšinu dňa v práci.

V mojom okolí boli kamarátky, ktoré na tom boli podobne, niekto rozdiel medzi deťmi 20 mesiacov, niekto 2,5 roka, ale nemám pocit, že niekedy niektorá z nás bola v stave, že je to celé tragédia a že sa nedá popri deťoch ani navariť, ani upratať, ani sa s nimi zahrať – proste tak nejak normálne žiť.

Pravidlá a hranice

Tieto dve slová mi napadajú, nejako sa mi spájajú s mnohými situáciami, ktoré matky popisovali vo svojich komentároch.

Aké pravidlá deťom dávame od narodenia, aké hranice im staviame. Aké pravidlá dávame sami sebe ako matky. A ako ich dodržiavame a vyžadujeme – od iných, od seba.

Veľa filozofických otázok v jednom odseku? Možno …

Čo chcem ako rodič – režim, či nerežim?

Deti sa učia pravidlá už ako bábätká. Malé bábätko nevie predvídať, no dokáže si zapamätať reakcie svojich rodičov a z nich potom vyvodiť dôsledky svojho správania.

Naše deti sa učia pravidlá zo skúseností, ktoré každý deň majú s dospelými. A pravidlá by mali deťom vyberať rodičia – nie naopak.

Je dôležité, aby rodičia vedeli, čo chcú – teda aké správanie dieťaťa chcú docieliť, a čo naopak nechcú – akému správaniu sa chcú vyhnúť.

Nevhodné správanie – pútanie pozornosti?

Veľmi často sa rodičia malých detí sťažujú, že ich dieťa chce, aby sa mu sústavne venovali, že ich dieťa nepočúva a robí si po svojom, že zle spí, prípadne, že máva častejšie záchvaty zúrivosti. 

Mechanizmus môže byť aj takýto: strach, že ako rodič urobím niečo zlé, spôsobuje vlastne to, že dávajú akoby dieťaťu zbraň proti sebe samým.

Ak rodičia presne nevedia čo chcú, v náročnej situácii dieťaťu ustúpia. Deti neistotu svojich rodičov vycítia. Zistia, aké je výhodné presadiť si svoje – záujmy, vôľu.

Ak rodičia nejednajú s jasným cieľom (ktorý si sami pomenovali), ale len reagujú ad hoc na správanie dieťaťa s cieľom „aby len už bolo ticho“ alebo „najmä aby tu nerobilo divadlo“, môže sa stať, že sa zacyklia v bludnom kruhu hnevu a stresu.

Dieťa tak získava moc a rodičia stále viac ustupujú. Obvykle to, že ustúpime dieťaťu, nevedie k upokojeniu situácie a zmene jeho správania, ale naopak ku vzniku nových a nových konfliktných situácií.

Ak pravidlá a hranice nefungujú, je zrejme rozvrátený celý systém a rodičia/matky môžu mať pocit, že život s viacerými deťmi sa pri psychickom zdraví zvládnuť nedá.

Je preto dôležité si uvedomiť, že ciele výchovy – to, čo chceme aby sa dialo, si treba jasne pomenovať. A svoje postupy premyslieť, aby ste boli pripravení, ak podobná situácia vznikne a dali dieťaťu jasne najavo, že jeho správanie je „už za hranicou“.

Malé deti sa učia pravidlám

Alebo súvislostiam. Vie to aj novorodenec. Jeho žiarivý úsmev u nás rodičov vyvoláva radosť a presvedčenie, že všetko je OK.

Naopak – plač dieťaťa nás vedie k tomu, aby sme ho čo najskôr upokojili. Iste – plač u malých detí je signálom toho, že niečo nie je v poriadku. Ale nemusí to byť vždy plač signalizujúci hlad, telesnú nepohodu alebo bolesť.

Môže to byť plač, ktorým chce docieliť našu pozornosť za rôznych okolností. Ak mu ju dáme vždy bezodkladne – jeho jasným pochopením je: AK PLAČEM – MÁM ICH POZORNOSŤ.

Deti sa môžu naučiť takéto pravidlá:

Zaspávam len na rukách.

Upokojím sa len na fitlopte.

Ak odmietam jesť pri stole, budú za mnou všade chodiť a jedlo mi dávať do úst.                 

Keď nepôjdem na záchod, dajú mi plienku.

Alebo sa môžu naučiť takéto pravidlá:

Dostávam jesť v pravidelných intervaloch.

Keď sa ani len nedotknem obeda, musím si počkať až na nasledujúce jedlo.

Moji rodičia majú na mňa dosť času, ale niekedy sa musím zahrať aj sám.

V našom byte môžem takmer všetko preskúmať. Ale s niektorými vecami sa jednoducho hrať nemôžem.

Pravidlá svoje deti učíte vy. Nehnevajte sa potom na ne, že „nehrajú podľa pravidiel.“ Deti len využijú to, na čom im dáte priestor a možnosti.

Spracované s použitím: Annette Kast-Zahn –  Každé dieťa sa vie naučiť pravidlá

(57 hlasov, priemerne: 3,20 z 5)

Loading...