Moja dcéra má v škôlke frajera!

Syn práve otcovi vysvetľuje:

„Oco, to nie je moja kamarátka, to je moja frajerka,“ hovorí chalan s úsmevom.

„Ozaj? Tá blondínka? A ako sa volá?“ pýta sa ocko so záujmom.

Keď zaznie meno mojej prvorodenej, skoro si vyvrtnem členok na poslednom schode. Šokovane sa obraciam k mladému ctiteľovi, ktorý celkom pokojne oznamuje: „Chodíme spolu už rok.“

Moja dcéra má už rok frajera a ja o tom neviem? Ocko, zdá sa, vidí, že situácia je vážna a poučuje syna:

„Dúfam, že sa k nej správaš ako džentlmen,“ poznamená výchovne a nasadí chalanovi čiapku.

„Jasne. Veď jej vždy požičiam hračky a donesiem papier na kreslenie,“ prikývne budúci zať s úsmevom.

Pani učiteľky sa v triede hneď spýtam, ako sa volal chlapec, ktorý práve odchádzal s ockom. Učiteľkami milo odpovedá: „No Šimonko, to je fešák vašej malej. Vždy ju naháňa po dvore a chce jej dať pusu.“

Rozhodla som sa, že sa s dcérou porozprávam. Doma som uvarila kávu, šípkový čaj, otvorila keksy a začala slečnu spovedať: „Kristínka, máš v škôlke kamarátov?“

„Áno,“ prikyvuje.

„A ako sa volajú?“

„Zuzka, Miška, Julka, Eliška, Tomáško,“ vymenúva dieťa skromne. 

„No dobre, a čo Šimonko?“

Dozviem sa, že aj Šimonko je kamarát, no nič viac.

Láska, Bože, láska, kde ťa deti berú

Celá tá situácia ma začína trápiť. Nie je ešte na frajerov skoro? Veď má len päť!

No v hlave sa mi hneď vynorí spomienka na moju škôlkarskú lásku. Na Mateja, kvôli ktorému som vytrvalo nosila lakované topánky a sukne, čo sa točili. Kvôli ktorému som predstierala nadšenie z kolotoča a odpor k paradajkovej polivke, ktorú neznášal a ja zbožňovala. Avšak nestačilo to.

Matej bol zamilovaný do mojej najlepšej kamošky Pati. Kreslil jej obrázky so srdiečkami, delil sa s ňou o keksíky a raz jej dokonca priniesol kvet z maminej záhrady. 

Živo si vybavujem, ako som sa s ňou tešila a zároveň jej závidela, pretože to bol najsuper chalan zo škôlky a nosil rifle, kým my ostatní obyčajné menčestráky. Skrátka, bol milý a pohľadný, presne ako Šimonko.

Najviac si však pamätám tú nespravodlivosť, ktorú som cítila, keď ho kamarátka stále odmietala, kým ja som v kúte s odparkovanými kočíkmi ticho žiarlila.

Škôlkarská láska je ťažká ako každá iná. Bojujete s nevšímavosťou, statusom kamarátky, ostatnými babami a na toho pravého máte presne tri roky, kým vás základná škola nerozdelí.

Bude sa takto trápiť  aj moja dcéra? 

 

Ak nie si moja, tak potom…

Pokračovanie love story prišlo asi o týždeň.

Prišla som pre deti do škôlky. Okamžite ma zarazilo, keď som na lavičke uvidela sedieť a hrkútať si Šimonka s mladšou dcérou, kým tá staršia osamelo stavala v piesku hrad.

Zovrelo mi srdce. Tak už je to tu!

Nenápadne sa pýtam mladšej: „Vy ste so Šimonkom teraz kamaráti?“

„Nie,“ odpovedá dieťa sebavedome, „flajeli!“ 

Pozerám na staršiu, či na tvári uvidím znaky sklamania. Chúďatko!

Chcem jej povedať, že v živote stretne ešte veľa milých chalanov, ktorí jej požičajú formičky, že aj chlapci s menčestrákmi sú super. Že sa nemá trápiť a radšej ako frajera si hľadať dobré kamošky, ktoré ju podržia.

Že namiesto chalanov sa má venovať vystrihovaniu, riekankám a detskej angličtine. A tej mladšej túžim povedať, že sa s ňou teším, ale že prebrať sestre frajera sa nepatrí.  

Doma uvarím obľúbený šípkový čajík, vytiahnem keksíky a posadím sa k dcére, aby som ju potešila. Kristínka si práve kreslí, zrejme zaháňa stres. Na obrázku sa objaví postavička v nohaviciach a kopa srdiečok. 

„Kristínka,” pýtam sa opatrne,“ „to je Šimonko?“ 

„Nie,” odpovedá dcéra udivene,“ „predsa tatinko!“

Padol mi kameň zo srdca. Nech sa objaví hoc aj ten najsuprovejší chlapec, nech dcéra prežije hocaký rozchod, doma nájde vždy oporu. Lebo tatinko bude pre ňu ešte veľa rokov číslo jeden. 

Moje obavy a úvahy sa nakoniec ukázali ako neopodstatnené. Kristínka nedávno priniesla zo škôlky srdiečkové lízatko. Vraj od Adamka. Tak predsa len si dievča v džungli škôlkárskych vzťahov poradí.

(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...