Deti u babky, rodičia na rande

Kufor zbalený, letenky či vstupenky kúpené, aj dačo na seba ste v skrini našli. Ostáva vyriešiť posledný problém – opatrovanie.

Svokra opatrí

Opatrovanie u svokry som dlhé roky obchádzala. Má kopu vnúčat a predstava voľného víkendu je pre ňu rovnako surrealistická, ako že u nich na dedine postavia ihrisko Žihadielko.

Keď jej nenápadne kladiem otázku: A čo robíte tento víkend?, vidím, ako bledne a vystrašene zviera kabelku. To aby v prípade, že sa jej pokúsim zabrať jedinú voľnú sobotu v mesiaci, mohla utekať.

Opatrovacie krízy sme väčšinou vykrývali kamarátkami a známymi. Keď však už naše deti strážil aj náš domovník, povedala som si, že je čas na klasiku. Babka hotel.

Lenže to nie je len tak. Skôr, ako sa moje deti dostanú do mužovej bývalej detskej izby, musia si podať prihlášku. 

To je čas, keď svokre s roztraseným hlasom oznamujem dátum, kedy dávajú v kine film a ona zamračene roluje stránky kalendára, či tam už nemá zapísané iné vnúča.

Netvári sa nadšene a mňa úprimne mrzí, že namiesto kina a večere nemôžem dať dáky sofistikovaný hlod. Dobre by znelo „mám pracovnú poradu“, ale aj taká „služobná cesta“ by sa dala.

Svokra nie je stará škola, dokonca mi to kinečko aj praje. To len pre vlastný lepší pocit.

A zabaľte im aj…

Prihláška podaná a po pár minútach schválená. To je iba začiatok. Deti môžu prísť, svokra ich však príjme len s podmienkou, že budú mať so sebou všetko, čo treba.

Pyžamká, náhradné pyžamá, pančuchy, náhradné pančuchy, štvoro ponožiek, vlnené svetríky od prababky (tie nosia len preto, aby prababka videla, že ich nosia) a papučky.

V zozname nájdem aj zubné kefky, ktoré zabúdam, kamkoľvek sa s deťmi chystám. Svokra prízvukuje hračky.

Príliš sa jej nepáči, keď ich zabudnem, a deti v rámci voľnej chvíľky roztlčú diaľkové ovládanie, pučia mačku, alebo vyťahujú svadobný porcelán. V deň doručenia sú deti vybavené ako na expedíciu v Alpách. 

Je trochu desivé pozerať sa, ako svokrinu minimalistickú halu a obývačku bez smietky prachu zapĺňajú igelitky, zafúľané plyšáky a hory oblečenia. Päsť na oko udržiavanej domácnosti.

Svokra sa tvári statočne, ale ja ten stres cítim. Keď sa na obývačkovom stole objavia prvé capky, poháňa nás von. Stavím sa o krabicu lega dupla, že v momente, ako zavrieme dvere, vytiahne sprej na šmuhy a deťom navlečie jednorazové rukavice. 

Nastáva dramatické lúčenie. Muž presviedča deti, že sú jeho najväčšie poklady, a že musia byť všetci traja statoční – čaká ich nekonečný večer bez seba.

Ja stojím vo dverách a tvárim sa oduto, aby sa mi nikto zbytočne neprihováral. Konečne odchádzame a ja sa v návale emócií z voľného večera zabúdam svokre poďakovať za ochotu.

 

Od detí neodídem?

„Čo ak budú za nami plakať?“ pýta sa muž a trasie sa mu hlas.

„Nebudú.“

„A ak sa budú v noci báť?“ pokračuje skleslo.

„Kedy sa v noci báli?“ 

„No minule sa v noci Kristínka zobudila, že sa jej niečo snívalo. Čo ak sa zobudí a my tam nebudeme?“

„To nebola Kristína, ale Ivana,“ preruším muža. Ivana je sesternicina dcéra, čo k nám chodí sem-tam prespávať. 

Film je super. Len muž namiesto sledovania nenápadne prezerá program, či nebudú dávať cez týždeň rozprávku.

Vraj by sme deti mohli zobrať za odmenu do kina, keď pekne vydržia u babky. Haha, to radšej kýbľom pukancov po hlave. Odmenu už majú, sú u babky.

Muž sa hneď po filme vytratí telefonovať so svokrou, čo deti. Tá mu znudeným hlasom oznámi, že spia. Nie, neplakali, nie nepýtali sa na nás a nie, neušli oknom na párty.

Romantika medzi rodičmi

Romantickú schôdzku, ak teda sa po pár rokoch manželstva taký termín ešte používa, sme zakončili v McDonalde. Čo by sme chceli z rodičáku, že?

Kým sme dopĺňali tukové zásoby, začala som muža opatrne lanáriť na novú tému. Aké je super, že sme si dali voľno. Aký bol dobrý film, aké dobré hranolky dnes majú.

To bol štart, aby som mohla spustiť nekonečný výlev slov, ktoré sa vo mne po rokoch na materskej a nedostatku vhodných dospelých na komunikáciu nahromadili. 

Začala som opisovať svoje pracovné plány, plány na prerábku bytu (ktoré ho vždy vydesia) a to, že chcem konečne piecť domáci chlieb.

Namiesto držania za ruky a tichého hľadenia do očí som mlela a mlela a môj muž nenápadne pod stolom kontroloval výsledky vo futbale. Každý vo svojom živle. Ozve sa až v momente, keď prehodím, že by sme si takýto príjemný večer mohli zopakovať častejšie.

Na to poznamená: „ A vieš, že ja som už na toto dáky starý? Mňa už to bez detí nebaví. A teba?“

Skôr ako sa rozčúlim, muž dodá: „Ja odkladanie detí neuznávam. Čo za rodiča chce ísť niekam bez detí?“

Cesta domov sa nesie v sebaľútostnom tichu. Na druhý deň sme vstali so sliepkami a k svokre dorazili skôr, ako si deti vypýtali  rannú várku rozprávok. Kým sa s mužom dojato vítali, svokra uznanlivo prikyvovala.

A potom vyslovila vetu, za ktorú by každá nevesta dala aj posledné nákupné poukážky: „Dobré boli. Môžem ich opatriť aj nabudúce.“ Pozriem na muža, na ktorom nadšene visia obe deti. Škoda, že to tak skoro nebude treba.

(11 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...