Dyskalkúlia je narušenie schopnosti rozumieť matematickým vzťahom a používať ich pri riešení matematických úloh, aj keď celková inteligencia dieťaťa je v norme a je vyučované bežným spôsobom.
Pri dyskalkúlii ide v podstate o poruchu abstraktného myslenia, o sťažené chápanie symbolickej povahy grafických znakov (čísel), v čom spočíva jej podobnosť s dyslexiou. Často u detí zisťujeme aj poruchu poznávania prstov (prstová agnózia), ťažkosti v pravo – ľavej orientácii a ťažkosti pri písaní písmen a slov.
Deti majú problém aj s časovou orientáciou. Naproti tomu, ich verbálny prejav je na dobrej úrovni.
Schopnosť rozlišovať kategóriu počtu, resp. dispozícia uvažovať týmto spôsobom je človeku vrodená. Spoločnosť poskytuje množstvo podnetov pre rozvoj tejto schopnosti – dieťa sa stále stretáva s tým, ako niekto počíta a snaží sa to opakovať. Základné princípy počtovej logiky začínajú deti chápať približne v šiestich rokoch, aj keď sú ich úvahy často chybné. Rozvoj matematických schopností zásadným spôsobom ovplyvní až škola.
Matematické schopnosti môžeme chápať ako špecifickú súčasť teoretickej inteligencie. Nejedná sa o jednu schopnosť, ale o súbor schopností, ktoré môžeme rozdeliť do nasledujúcich kategórií: spracovávanie čísel, pamäť na čísla, matematické schopnosti a matematické uvažovanie. Ide vlastne o schopnosť zaobchádzať s číslami – porozumieť číselnému pojmu, vzťahom medzi číslami a princípom základných aritmetických operácií.
Súhrnný článok o Špecifických vývinových poruchách nájdete tu.
Príčiny
Príčinou môže byť deficit vyššie uvedených dielčích schopností, resp. narušenie ich súhry. Matematické schopnosti sú závislé na koordinovanom a integrovanom fungovaní rôznych mozgových štruktúr, ktoré sú lokalizované v oboch hemisférach. Z toho výplýva aj rôznorodosť prejavov ich poškodenia. Pre úspešnosť v matematike je dôležitá zrelosť kôry čelného mozgového laloku, od ktorého závisí schopnosť spracovávať informácie a koordinovať jednotlivé kroky pri riešení zložitejšieho matematického príkladu (napr. pri rozklade sčítania dvojciferných čísel). Aritmetické operácie sú zase viazané na jazykové funkcie, ich rozvoj závisí na adekvátnom fungovaní najmä čelného a spánkového laloku ľavej hemisféry.
Takisto nepozornosť a nedostatočná kapacita krátkodobej pamäti (dieťa nevie udržať v pamäti potrebné informácie na vyriešenie príkladu) negatívne ovplyvňujú výkon v počítaní.
Neúspech v matematike môže mať aj iné príčiny, napr. školskú nepripravenosť (nezrelosť), nedostatok skúseností so základmi počítania z rodiny, resp. z materskej školy. Starším žiakom môžu chýbať správne osvojené základné znalosti, ktoré sú predpokladom pre pochopenie náročnejšej látky. Toto nie sú príčiny dyskalkúlie, ako ani celkový negatívny vzťah dieťaťa k matematike či k učeniu vôbec. Celkovo sa uzatvára, že neúspech v matematike je najčastejšie zapríčinený zníženou inteligenciou; čistá dyskalkúlia sa vyskytuje zriedkavo.
Psychologická diagnostika dyskalkúlie
Samotná diagnostika začína rozhovorom s rodičmi a dieťaťom, spracovaním osobnej a rodinnej anamnézy a zhodnotením správy od učiteľa. Potom nasleduje samotné vyšetrenie dieťaťa.
Dyskalkúlia (podľa L. Košča) môže byť:
- verbálna: porucha spočíva v neschopnosti označiť slovne množstvo a počet predmetov, pohotovo pomenovať čísla, alebo pomenovať matematické znaky a úkony. Ako keby reč čísloviek bola pre dieťa úplne cudzou rečou.
- praktognostická: dieťa nevie matematicky manipulovať s konkrétnymi alebo nakreslenými objektami. Napr. nevie odpočítavať gulôčky na počítadle, zoraďovať predmety podľa veľkosti, nevie určiť, v ktorej kope je viac/menej…
- lexická: táto porucha je obdobou dyslexie v oblasti čítania matematických znakov a ich kombinácií (dieťa číta 6 ako 9, 12 ako 21,…)
- grafická: porucha je obdobou dysgrafie = porucha písania číslic
- idiognostická: porucha vytvárania matematických pojmov a chápania vzťahov medzi nimi. Dieťa nechápe, že 8 + 4, 16 – 4, 3 x 4, 24 : 2 je stále 12. Nevie spamäti vypočítať príklady, hoci by ich vzhľadom na jeho rozumové schopnosti a školský vek vypočítať malo.
- operačná: porucha spočíva v obmedzenej schopnosti vykonávať matematické operácie (sčítanie, násobenie, …).
Základnými testami sú Kalkúlia I. – III.
Prvé dva testy sú založené na spočítavaní čiernych krúžkov. Od dieťaťa sa vyžaduje, aby krúžky nielen spočítalo, ale snažilo sa nájsť aj nejaký princíp, ako krúžky spočítať čo najrýchlejšie.
Tretí test je vlastne súbor testov, ktoré mapujú komplexnú úroveň matematických schopností pomocou rôznych úloh. Dieťa triedi geometrické tvary podľa podobnosti znakov, vymenúva čísla za sebou, číta čísla a príklady, reprodukuje ich naspamäť. Testuje sa jeho matematický úsudok, ktorý zahŕňa slovné úlohy, číselné rady, obrázkové, číselné a slovné analógie.
Variantom je test Farebná kalkúlia, kde dieťa má pred sebou 100 krúžkov s rôznymi farebnými bodkami, ktoré sú usporiadané určitým spôsobom. Má spočítať krúžky s rovnakými bodkami. Tento test je vhodný pre mladšie deti (7 – 11r.)
Terapia dyskalkúlie
Náprava dyskalkúlie znamená dôkladné názorné precvičovanie matematických úkonov a schopností. Patrí sem nácvik priestorovej orientácie (napr. pomocou domina), nácvik číselného radu (čítanie čísel od 1 do 10 spredu, odzadu, len párne/nepárne), porovnávanie a rozklad čísel, sčítavanie, odčítavanie, násobilka (pomocou graficky upravených tabuliek alebo kariet), orientácia na číselnej osi, rozvoj pravo – ľavej orientácie, nácvik orientácie v čase (hodiny, kalendár).
Z pomôcok sa využívajú matematické tabuľky, kalkulačka, číselný trojuholník, rôzne druhy počítadiel a počítačové programy.
Pri práci s dyskalkulickými deťmi v triede je dôležitý individuálny prístup.
Učiteľ by sa mal pri vysvetľovaní učiva i pri zadávaní úloh vyjadrovať presne a zrozumiteľne. Mal by dôkladne vysvetliť podstatu učiva. Pri vysvetľovaní nového učiva je vhodné používať konkrétne predmety a manipuláciu s nimi. Dieťa tak učivo lepšie pochopí a zapamätá si ho. Učenie by malo prebiehať v kratších intervaloch a dieťa by malo byť vedené k tomu, aby v ňom prežívalo úspech. Pokiaľ sa učiteľ rozhodne dať dieťaťu ťažšiu úlohu, mal by ju rozdeliť do viacerých krokov.
Dôležité je tiež dieťa pozitívne motivovať, budovať dôveru vo svoje schopnosti. Pritom je dobré vyzdvihnuť to, čo dieťa už zvládne samo, ale zároveň poukázať i na to, v čom má dieťa nedostatky a vysvetliť mu, čím to je a ako postupovať ďalej.
Literatúra:
Kondáš, O. a kol.: State z klinickej psychológie. Univerzita sv. Cyrila a Metoda, Trnava 2002
Svoboda, M. (ed.) – Krejčířová, D. – Vágnerová, M.: Psychodiagnostika dětí a dospívajících. Portál, Praha 2001
Říčan, P. – Krejčířová, D.: Dětská klinická psychologie. Grada, Praha 1997
