Poruchy pozornosti a hyperaktivita (1. časť)

Často počujeme hlavne medzi rodičmi skloňovať výraz: „On nie je nevychovaný, je len hyperaktívny“. Niekedy sa toto slovo používa naozaj neuvážene a na kamuflovanie výchovných prešľapov. Kde však skutočne je hranica medzi nezvládnutým dieťaťom a dieťaťom nezvládnuteľným bežnými výchovnými prostriedkami? Koľko detičiek skutočne potrebuje „iné pedagogické metódy“ a kedy už myslieť na problém? Na túto otázku je najlepšie posvietiť si s odborníkmi.

Priblížme si veľký balíček porúch správania ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder), ku ktorého základným príznakom patrí hyperaktivita, impulzivita a nedostatočná schopnosť sústredenia sa.

Deti s ADHD sú hyperaktívne

Je bežné, že sa nám malé deti zdajú byť „hyperaktívne“. Úroveň pohybovej aktivity u všetkých detí rastie do troch rokov ich veku. Po 3.roku sa pohybová aktivita znižuje. Deti postihnuté ADHD boli neobyčajne aktívne už v maternici pred narodením. Niekedy sú to náročné deti, ktoré veľa plačú a zle spia. Niekedy počúvame, že bolo ťažké dieťa si nakloniť a rozveseliť ho, že nemalo rado fyzický kontakt.

Rodičia týchto detí bývajú veľmi preťažení a sklesnutí; možno dokonca sami zápasia s vlastnými príznakmi ADHD. Výchova detí, ktoré zodpovedajú tomuto popisu, nebude jednoduchá a je veľmi pravdepodobné, že tieto deti nezažijú svojich rodičov práve v najlepšom svetle. Možno si ich okolie všimlo, že sú veľmi aktívni a že majú ťažkosti udržať pozornosť rovnako dlho ako iné deti v rovnakom veku, ich problémy však začnú byť viditeľné až vo chvíli, keď nastúpia do školy. Prvý krát v živote totiž po nich niekto chce, aby zostali sedieť ticho, zapojili sa do určitých činností a dokončili ich. Začínajú sa od ostatných detí líšiť.

V škole často niesu na svojich miestach, a ak tam sú, dlho na nich nevydržia. Bývajú to deti, so sklonom neustále rozprávať, vykrikovať, drgať do spolužiakov a rušiť ich od zadanej práce. Majú tendenciu správať sa roztržito a často zabúdajú alebo strácajú základné pomôcky. Spolužiakom to spočiatku neprekáža, dokonca sa im to môže zdať zábavné, ale vo chvíli, keď ich dieťa s ADHD neočakávane napadne alebo vyruší počas hodiny, začne ich to rozčuľovať.

Deti s ADHD majú problémy sústrediť sa a udržať pozornosť

To platí nielen o práci v škole, ale tiež o praktických schopnostiach, motorických zručnostiach (napríklad naučiť sa plávať alebo bicyklovať), tiež pri učení sa komunikačných zručností (zapojenie dieťaťa do konverzácie a do skupinových aktivít).

Často majú vrodenú schopnosť naučiť sa tieto zručnosti, ale sa nedokážu sústrediť tak dlho aby boli schopní preniknúť do problému a zvládnuť ho. Pokiaľ im však nepomôžeme udržať pozornosť tak dlho, aby to mohli urobiť , vyzerá to, že niesu schopné to zvládnuť.

Cena za neschopnosť koncentrovať sa môže byť značná a to nielen v zmysle vzdelania a úspechu v škole, ale tiež v schopnosti viesť normálny šťastný život s rodinou a priateľmi.

Veľkú pozornosť je nutné venovať deťom, hlavne dievčatám, ktoré niesu na prvý pohľad hyperaktívne, impulzívne alebo násilné, ale ktoré ostávajú v tichosti nepovšimnuté, pretože majú citeľné obmedzenú schopnosť sústrediť sa. Ide o skupinu detí označovanú termínom ADD (porucha pozornosti bez hyperaktivity).

Deti s ADHD môžu mať problémy s nadviazaním priateľstva

Často mávajú málo kamarátov, a ak už nejakých majú, sú to často deti „zlého razenia“. To si bolestne uvedomujú a mnohé z nich by radi urobili čokoľvek, keby vedeli ako to zmeniť a boli by toho schopné . Príčinou problému býva opäť impulzivita a obmedzená pozornosť, čo má za následok neschopnosť zvládať pravidlá spoločenského správania alebo pochopiť sociálne pravidlá.

Často im pomôže uspieť v spoločnosti cielená a citlivá podporná starostlivosť. Musia sa naučiť to, čo sme my zvládli ľahko a často bez snaženia. Deti budú možno potrebovať konkrétne návodné pokyny. Napríklad: „Najprv pôjdeš a zostaneš stáť pri hlúčiku detí. Budeš stáť ticho a chvíľku počúvať, veľmi pozorne. Keď budeš vedieť, o čom sa rozprávajú, a rozmyslíš si, čo k tomu môžeš povedať, počkáš na vhodnú chvíľu a povieš, že súhlasíš s tým, čo bolo povedané, pretože… alebo že s tým máš tiež takú skúsenosť…“

Je nutné aby ste nejednali príliš povýšene a aby ste tuto pomoc poskytli nekritizujúcim, podporným a motivujúcim spôsobom. Môže to byť veľmi pozitívna cesta, ako pomôcť osamelému dieťaťu.

Opakované odmietanie a neúspech u vrstovníkov môže mať zničujúce dôsledky na sebavedomie dieťaťa a jeho ďalšie správanie. Existujú deti, ktorých správanie bolo v dôsledku ADHD tak nevhodné, že ich okolie vylúčilo zo svojej spoločnosti, pretože nikto nebol ochotný tolerovať ich rušivé a často hrubé prejavy. Mohlo sa dokonca stať, že ich odmietla detská ošetrovateľka alebo ich neprijali do materskej školy.

Článok je spracovaný podľa publikácie Poruchy pozornosti a hyperaktivita, Munden, A., Arcelus, J., Portál, Praha 2002.