Ako dieťa naučiť, aby reagovalo na „nesmieš“

V dnešnom článku sa budeme venovať spôsobom, ako dieťa naučiť, aby nerobilo to, čo sa nám nepáči. Uvedieme si zopár príkladov a situácií, kde sa nastavujú hranice. Začneme od začiatku.

Príklad prvý: elektrická zásuvka

Nedovolíte mu predsa strkať prsty do zásuvky. Ako mu to zakážete? Nono! To nesmieš. Však? Zároveň so zákazom mu pravdepodobne chytíte ruku, aby ste mali istotu, že sa zásuvky nedotkne.

Je síce ešte malé, no už vám rozumie, tak pokojne môžete pridať aj vysvetlenie, prečo to nemôže. Bez kriku, karhania a buchnutia po prstoch alebo po zadočku.

Toto urobíte vždy, keď sa bude chcieť hrať so zásuvkou. Jednoducho nedopustíte, aby tam strčilo prsty. Tak, a máte nastavenú hranicu.

Po čase zistíte, že dieťa už osud nepokúša, pretože jednak mu to nedovolíte, a ešte k tomu aj chápe prečo a verí vám. Už vie, že sa to nesmie, lebo to je nebezpečné, aj keď to neskúsilo na vlastnej koži.

Príklad druhý: čmáranice

Dieťa objavilo, ako funguje ceruzka. Dali ste mu papier, skúša čmárať najprv tam, no potom dostane nápad vyskúšať to aj na stenu. Urobíte to podobne ako pri zásuvke? Je počmáraná stena život ohrozujúca? Presne tak, nie je.

Iba vám možno vadí, že to bude škaredé a nechce sa vám maľovať. Alebo vlastne ani nepovažujete detské čarbanice na stene za tragédiu, iba nechcete, aby to dieťa robilo, lebo to sa predsa nerobí.

Keď nemáte vôbec nič proti pokresleným stenám, pokojne ho nechajte čmárať. V prípade, že by sa vám to nepáčilo a už viete aj prečo je to neprípustné, urobíte rázny krok, aby dieťa pochopilo, že si to neželáte.

Keďže nejde o život či zdravie ohrozujúcu situáciu, dajte si sekundičku času a porozmýšľajte, z akého dôvodu môže dieťa robiť to, čo práve robí. Či zo zvedavosti, či sa dá kresliť aj tam, alebo sa mu to na stene viac páči atď.

Väčšinou to nerobí preto, aby vás naštvalo, ale má na to nejaký iný dôvod, a to je dobré si uvedomiť. Zmierni to váš hnev. Možno dokonca budete chcieť dieťaťu vyhovieť a prídete na spôsob, ako mu to dovoliť tak, aby ste z toho nemali nervy. Napríklad pri vyhadzovaní veci zo zásuviek vyhradíte jednu zásuvku, kde stačí veci nahádzať naspäť bez ukladania. Potom už budete iba dohliadať na to, aby dieťa vyprázdňovalo len tú jednu zásuvku.

Vráťme sa teraz k spomínanému čmáraniu po stene.

Ak vám jedna čiarka na stene až tak neprekáža, môžete ho nechať trocha si počmárať, aby upokojilo svoju potrebu a zistilo, že tá farbička píše aj tam.

Potom dieťaťu poviete, že vidíte, že to chce skúšať aj na stenu, ale na stenu sa nesmie kresliť, lebo sa vám nepáči pokreslená stena, stena má byť čistá a museli by ste ju nanovo premaľovať, je s tým veľa práce a vôbec sa vám to nechce. Prípadne poviete váš vlastný dôvod.

Možno je to dlhé, ale vysvetliť to treba. Následne mu ponúknete papier, pričom oznámite, že na stenu nekreslíme, ale môžeme kresliť na papier. Ešte lepšie je mať po ruke ďalšiu alternatívu, aby malo dieťa na výber. „Môžeš kresliť na papier alebo na túto krabicu.“ Alebo mu prilepte veľký papier na stenu.

Možno to vaše dieťatko na prvýkrát nepochopí a bude skúšať ďalej. Vtedy mu chytíte rúčku a nedovolíte mu stenu popísať. Opäť ponúknete papier a krabicu. Jemne posuniete jeho rúčku k papieru a pustíte. Ak o papier nejaví záujem, odprevadíte ho ku krabici tak, že ho vezmete za ruku a ukážete so svojou farbičkou, ako vám to tam kreslí.

Ak skúša ďalej aj potom, jednoducho mu vezmete z ruky farbičku a pokojným tónom poviete, že nedovolíte, aby čmáral po stenách a keď nekreslí na papier alebo krabicu, farbičku mu musíte zobrať. Samozrejme, očakávajte plač.

A tu je ten zlomový bod, kde niektorí rodičia pochybia.

Nedokážu ten plač počúvať, vrátia farbičku a dieťa si veselo steny počmára. Ak sa vás potom niekto spýta, prečo dovolíte dieťaťu čmárať po stenách, tak poviete: „Nedovolím, ale čo s ním mám robiť, keď neposlúcha.“ Niektorí dodajú ešte: „Čo ho mam zbiť?“.

Nie, nemáte ho zbiť. Úplne postačí, ak už ste prvýkrát pochybili, znova zopakovať celé nastavovanie hraníc, ktoré sme popísali doteraz. A dieťaťu farbičku nevrátiť, ani keď plače, ani keď sa hádže o zem. Vy ste predsa pri ňom, takže dozriete na to, aby sa mu pri hádzaní sa o zem nič nestalo.

Pri plači ponúknete svoju náruč, pohladíte, necháte ho poplačkať si, uznáte mu pocity, napríklad vetou: „Viem, že sa hneváš, že som ti zobrala farbičku. Nedovolím ti písať na stenu.“

Ak vás k sebe nepustí, aspoň zostaňte v jeho blízkosti, aby vedelo, že ste pri ňom a ľúbite ho, aj keď plače. Jeho to po chvíli prejde, upokojí sa a vy sa už môžete rozhodnúť, či mu po ukončení plaču opäť poskytnete farbičku s tým, že môže kresliť na papier alebo na krabicu.

Ak by aj tak neposlúchlo, tak farbičku zabavíte a vrátite mu ju vtedy, keď to uznáte za vhodné, napríklad po niekoľkých hodinách alebo na ďalší deň. Nie, toto nie je trest, je to prirodzený dôsledok. „Ničíš mi steny, nedovolím to, a preto ti farbičku nemôžem dať.“

Trest by to bol vtedy, keby ste museli premýšľať ako ho potrestáte, napríklad mu dáte po zadku, alebo ho necháte večer bez rozprávky, alebo mu za trest zoberiete obľúbené autíčko atď. Správne a zároveň aj pre dieťa poučné je jedine to, ak sa rodič vyhýba trestom a uplatní prirodzený dôsledok.