Ako podporiť kvalitné prežívanie vzťahu s dieťaťom

Mama, ľúbim ťa

Ak máte nového člena rodiny a nie ste z toho úplne nadšená, nie je to až taká katastrofa. Dôvody môžu byť rôzne- únava a vyčerpanie, dieťa nie je také, aké ste si ho predstavovala, starostlivosť je pre vás náročná, ai.

Dobrá správa je, že citové puto je vzťah, ktorý sa vyvíja postupne. Nielen zo strany dieťaťa ku rodičovi ale aj pocity rodiča sa voči dieťaťu časom menia.  Ide teda o obojstranný vzťah, ktorý je podporený rôznymi genetickými mechanizmami.

To znamená, že keď dieťa dojčíte, spíte s dieťatkom, maznáte sa, nosíte ho, spievate mu, hráte sa s ním, jednoducho trávite s ním čas, vaše pocity voči nemu budú čoraz intenzívnejšie a o to kvalitnejšie budú aj vaše reakcie. Doprajte si čas a uvidíte, ako sa s postupujúcimi dňami vaše emócie menia.

Mama, správaj sa ku mne pekne

Tu sa dostávame ku veľmi dôležitému bodu – reakcie matky. Podľa odborníkov sú to práve reakcie, ktoré udávajú smer citovej väzby- či do strany bezpečnej alebo neistej.

Výchovný štýl (jemnocit, primeranosť, konzistentnosť) matky je však podmienený jej vlastnými skúsenosťami z pôvodnej rodiny, jej osobnosťou a pod. Okrem toho sa počas výchovy vyskytnú rôznorodé situácie, ktoré majú tiež vplyv na reakcie matky.

Preto sa skúste zamyslieť nad tým, ako reagujete na svoje dieťa počas obyčajného dňa. Čo sa vám na svojich reakciách páči, čo sa vám nepáči. Vo všeobecnosti sa zdôrazňuje synchrónia medzi dieťaťom a matkou, konzistentná starostlivosť a reakcie matky a emočné vyladenie na dieťa.

Mama, kde si? Buď so mnou

Potreba citovej väzby je najlepšie u malých detí uspokojená cez telesnú blízkosť. Dieťa chce byť s vami, túži a vyhľadáva vašu blízkosť. Ak s tým nemáte problém, tak s ním všade choďte, či už s kočíkom alebo v šatke. Keď vás cíti a vidí pri sebe, cíti sa bezpečne.

Čím sú deti menšie, tým viac potrebujú fyzického kontaktu. S postupným rastom sa deti vzďaľujú a fyzický kontakt vyhľadávajú potom hlavne pri strachu, strese, záťaži. Potrebu telesného kontaktu uspokojíte aj masážou, ktorá dieťa uvoľní a upokojí.

Mami, pozeraj sa mi do očí

Keď sa dieťa narodí, jeho zrak ešte nie je dokonale vyvinutý, ale napriek tomu je dieťa dostatočne zrakovo vybavené, aby matku videlo pri dojčení a keď sa ku nemu skloní. Vďaka očnému kontaktu dieťa aj vidí emócie, ktoré matka s ním zdieľa.

Tvár človeka je jedna z tých najzaujímavejších tvarov pre dieťa vôbec a deti tváre prirodzene preferujú pred inými vecami. Často sa preto dieťaťu prihovárajte a priblížte svoju tvár ku dieťaťu (u novorodenca na cca 20 cm). Nechajte svoje dieťa čítať vašu tvár a začnite s ním prvé dialógy.

Mama, rozprávaj na mňa

Citové puto sa rozvíja aj verbálnou komunikáciou medzi matkou a dieťaťom. Keďže sluch je už pri narodení veľmi dobre vyvinutý, je výborným nástrojom pre matku.

Cez slová a všetko, čo je povedané medzi riadkami, dáva jasne najavo dieťaťu nielen to, čo sa deje v okolí (matka komentuje a popisuje), ale hovorí aj o svojich pocitoch a snaží sa poznávať stavy a pocity dieťaťa a samozrejme komentuje aj správanie dieťaťa.

Ale komunikácia nie je o monológu, preto je veľmi dobré, keď matka  reaguje na hlasové prejavy svojho dieťatka a postupne tak vytvárajú dialóg, ktorý sa skutočne začína podobať na dialóg dvoch dospelých ľudí. Takže rozprávajte na dieťa a počúvajte, čo vám hovorí.

Mama, pozri, čo robím

Matka má byť nielen dostupná pre dieťa, ale je dôležité, aby citlivo reagovala na potreby a signály svojho dieťaťa. Čím viac si preto budete všímať, čo dieťa robí, ako sa tvári a pod., tým viac budete vedieť, čo potrebuje.

Treba si uvedomiť, že nielen v situáciách, keď vás vaše dieťa vyslovene žiada a potrebuje, by ste mali byť pri ňom. Dieťa vás potrebuje aj keď skúma okolie, keď sa len tak hrá, keď mu je jednoducho dobre a je v pohode. Aj vtedy mu môžete prejaviť svoju lásku a záujem o jeho svet.

Mama, zostaň pokojná

V bežných situáciách pohody nie je problémom pre matku zostať pokojná a jemná. Avšak v určitých situáciách (napr. dieťa veľmi narieka, je veľmi nervózne, hnevá sa, matka je vyčerpaná, manžel stratil zamestnanie apod.) je niekedy veľmi ťažké zostať pokojná a neprebrať emócie dieťaťa alebo nevysielať svoje negatívne emócie dieťaťu. 

Preto ak je to váš prípad, vymyslite si nejakú maličkosť, ktorá by vám pomohla zostať pokojná. Keď spozorujete, že sa napr. začínate hnevať, tak spravíte nádych – výdych. Alebo si začnete spievať svoju obľúbenú pesničku, alebo si spravíte obľúbený čaj, čokoľvek, čo vás na chvíľku odvedie od problému, bleskovo vám prečistí hlavu a môžete sa potom na problém pozrieť z inej stránky.

A výsledkom bude, že zostanete pokojná pri vašom dieťati a ukážete mu, ako viete vy regulovať svoje emócie. Dieťa sa tak naučí, že „negatívne“ emócie tiež existujú, sú v poriadku a dokonca sa dajú aj zvládnuť.

Mama, zachráň ma

A potom nastanú aj situácie, keď je dieťa vyľakané, niečo ho naplašilo a vtedy sa k vám utieka, že ho utešíte, pohladíte. Nepremeškajte túto chvíľku na to, aby ste mu ukázali, že ste tu pre neho, podporili ho a potvrdili jeho pocity.

Slovami: „Čoho sa bojíš? Veď to nič nie je.“ ho práve neutešíte ani nepodporíte, skôr mu ukážete, že na neho nie ste naladená. Naopak nasledujúce slová ukážu, že si ceníte jeho pocitov a ste tu pre neho „Ty si sa zľakol? Čoho? Poď mi ukázať. Aha, kosačka ťa vystrašila. Áno, máš pravdu, robí veľký hluk. Poďme trošku ďalej a môžeme ju z diaľky pozorovať, dobre?“.

Pusinka a pohladenie k tomu robia zázraky.

Mama, bolí to

To isté platí, keď sa stane nejaké zranenie. Miesto vynadania, čo zasa robil a nech si dáva na budúce pozor, mu môžete povedať: „To ťa asi bolí, že? Si spadol na schodoch, to ma mrzí. Poď, pofúkam Ti to. Lepšie?“

Mama, vráť sa

Ak musíte niekam odísť, vysvetlite to dieťaťu. Aj keď si myslíte, že veľa nebude rozumieť, opak je pravdou. Vyhnite sa tajnému vykradnutiu z bytu, aby neplakalo, či dokonca klamstvu („Ja idem len na WC a ty sa pekne hraj s babkou.“ A odídete preč na hodinu.).

Keby si neskôr uvedomilo, že tam nie ste, bolo by sklamané a možno aj nahnevané, cítilo by sa podvedené a pod. Zato rozhodná rozlúčka s pusou a odkazom, že prídete, je pre neho dostačujúce znamenie, že rátate s ním ako s rovnocenným partnerom.

A keď potom prídete, ako ste mu sľúbili, bude sa isto tešiť a na budúce vám bude dôverovať, že prídete naspäť. Bude vedieť, že to, čo poviete, aj spravíte a môže sa na vás a vaše slová spoľahnúť.

Mama, kto je to?

Bezpečné citové puto neznamená, že dieťa bude na vás závislé a nikto sa o neho nemôže postarať a nebodaj ho nedáte ani povarovať. Pre dieťa je dôležité, aby si pomaličky rozširoval okruh blízkych osôb. Ak je prvá mama, tak potom väčšinou príde otec, aby sa radoval zo starostlivosti o dieťa. Starí rodičia a možno tety a ujcovia, či najlepšie kamarátky.

Ak nechávate dieťa varovať, vždy je dobré, aby to bol človek, ktorého dieťa pozná (samozrejme nielen z videnia) a ten človek by mal mať ku dieťaťu vrúcny vzťah. Pre dieťa nie je rozhodujúca pokrvná príbuznosť, ale jeho pocit bezpečia s daným človekom. Najprv nech je odlúčenie kratšie a potom ho rozumne predlžujte, v závislosti od reakcií dieťaťa.

Ak ide dieťa do škôlky či jasieľ, jednoznačne ho začnite na to pripravovať, nech to pre neho nie je šok a trauma na celý život. To, že škôlku všetci prežili, ešte neznamená, že z toho nemajú negatívne zážitky, aj keď si ich nepamätajú. Urobte všetko preto, aby sa dieťa aj tam cítilo bezpečne a prípadne si našlo svoju vzťahovú osobu, ku ktorej sa môže utiekať počas svojho pobytu a odlúčenia od vás.

Mama, ty robíš chyby? Aj ja

Je prirodzené mýliť sa a robiť chyby. Kedykoľvek sa to stane, povedzte to svojmu dieťaťu. Buďte úprimná a dieťa sa naučí, že každý robí chyby a nemusí byť dokonalé. Potreba byť perfektný je veľký tlak na dieťa.

Dieťaťu oveľa viac pomôže, keď mu zakaždým poviete o svojej chybe a ukážete mu, ako to malo byť inak. Takto spracované chyby sú pre dieťa veľkým ponaučením a je jednoduchšie pre dieťa postaviť reálnu latku, ako niečo, čo je pre neho nedosiahnuteľné.

Ak máte ešte nejaké pochybnosti, či správne alebo nie reagujete alebo sa správate ku svojmu dieťaťu, skúste si len vymeniť svoju rolu s dieťaťom. Páčilo by sa vám, keby sa ku vám rodičia správali, ako sa teraz správate vy ku nemu? Čo by vám v danej situácii pomohlo? Čo by ste si želali? Podľa mňa každý vie správne odpovedať.

Odporúčané linky a referencie:

https://www.childandfamilypolicy.duke.edu

J. Langmeier, D. Krejčířová (2011): Vývojová psychologie. Praha, Grada Publishing.

Brisch, K.H. (2011): Bezpečná vzťahová väzba. Trenčín, Vydavateľstvo F.