Ako pomôcť dieťaťu bezpečne sa vyzúriť

Hnev je silná emócia. Niektorí z nás sa hnevajú často, či dospelí, či deti. Niektorí z nás si myslia, že vyjadrovať hnev sa nepatrí. Že to nie je slušné. Ak to robí dieťa, tak často počuje ako reakciu na svoj hnev niečo v duchu: „No ale toto pekné dievčatká nerobia! Prečo takto jačíš?“ alebo „Ak sa budeš jedovať, dostaneš studenú sprchu!“.

Hnev je legitímna emócia a čím menšie dieťa, tým viacej vo svojom hneve môže byť stratené, nemusí mu rozumieť. My ako dospeláci mu môžeme pomôcť, aby jednak svoj hnev pochopilo, a tiež, aby sa mohlo bezpečne hnevať, neublížilo pritom sebe, či iným ľuďom, alebo nezničilo veci vo svojom okolí. Hnev je síce legitímna emócia, no dieťa musí poznať hranicu, ako svoj hnev môže prejaviť bezpečne.

Niekoľko zásad, ak vaše dieťa aktuálne prejavuje hnev

O tieto situácie nie je núdza – nekúpite lízatko, hodí sa o zem, odmietnete ostať na ihrisku – začne jačať a uteká pred vami, odmieta ísť obedovať a vy ho nútite – plieska lyžicou do taniera a rozlieva polievku všade …

• Ostaňte s ním –  v čase silnej emócie Vás dieťa potrebuje najviac. Neopúšťajte ho vtedy. Niektorí rodičia posielajú dieťa do svojej izby, aby sa tam vyzúrilo a vrátilo sa, keď sa upokojí. Ak tak robia v hneve a za trest, nefunguje to.
• Popíšte, čo sa deje – ak dieťa zúri, dostáva sa do stavu, kedy stráca sebakontrolu a nevie, čo sa deje. Dieťaťu môžete pomôcť „dostať sa k sebe“ jednoduchým popisom situácie. Pomôže mu to sa upokojiť:  „Ľahol si si na zem a kopeš dookola. Odkopol si si topánky.“ Alebo „Si v obchode, si nahnevaný a kričíš. Držíš si líčka a slzy ti stekajú po tvári.“

Ako reagovať na vzdor dieťaťa? Čítajte viacej …

• Hnev nezastavujte – ak dieťa potrebuje ukázať svoj hnev, nemá zmysel mu v tom brániť. Buď vám ho ukáže napriek vašej vôli alebo s tým prestane. Druhý prípad vedie k poškodeniu vzťahu – zrazu dieťaťu nerozumiete, ono nechce s vami spolupracovať, staršie deti sa vám nezdôveria, prípadne klamú. Dieťa sa naučí, že hnev sa neukazuje a v budúcnosti sa nevie brániť, nevie povedať svoj názor.

• Oceňte sebakontrolu –  všímajte si drobné pokroky v sebakontrole dieťaťa ukážte, že ste si ich všimli. Napríklad sa dieťa zaženie rukou smerom k vám a nakoniec vás nebuchne. Môžete povedať: „Vidím, že aj keď máš veľkú chuť ma buchnúť, podarilo sa ti ručičku zastaviť.“
• Buďte živým príkladom – Využite situáciu, kedy ste alebo ste boli naštvaní a máte alebo mali ste chuť urobiť niečo hrozné. Ukážte, čo sa vo vás dialo a ako ste to vyriešili.

Spôsoby, ako môže dieťa hnev ukázať bezpečne

Ak sa dieťa hnevá, zastaviť jeho hnev je „jednoduché“,  často s rýchlym účinkom: vidíte, ako rodič odklonil hnev inde, zaujal ho niečím iným, potlačil – utíšil hnev.

Ťažšie je pomáhať dieťaťu s hnevom – deťom pomáhate s pomenovaním a porozumením emócie, s rozpoznaním hranice a následne s reguláciou správania. Ako teda na to?

Premyslite si, čo zo správania chcete zastaviť. Všeobecne platné je postarať sa o to, aby dieťa nič nezničilo a nikomu neublížilo – vrátane seba.  Povedzte, čo je neprípustné. „Ľuďom sa neubližuje.“ „Hračky sa nelámu.“

Ak dieťa potrebuje v hneve nejako fyzicky reagovať:

• môže rozkopať igelitovú tašku,
• z celej sily stlačiť/rozmačkať papier v ruke,
• silno zadupať.

Ak ukazuje hnev rukami, môže búchať do niečoho mäkkého:

• do lopty,
• do vankúša,
• do sedačky,
• do boxovacieho vrecka,
• môže mať po ruke „antistresovú“ loptičku či panáčika – niečo čo môže stláčať,
• môže roztrhať papier, preraziť papier/kartón,
• môže hádzať plastelínou či hlinou o podložku,
• môže svoj hnev nakresliť.

Ak hnev ide voči vám, môže:

• na vás zakričať tak, ako je nahnevané,
• môže tlačiť do vašej ruky ako pri pretláčaní.

Ak je dieťa už dosť veľké a radšej sa vyjadruje slovami:

• môžete mu ponúknuť, aby povedalo, čo ho hnevá.

Buďte tvoriví. Deti si začnú hľadať vlastné spôsoby. V konečnom dôsledku môžu mať aj takéto „koleso voľby“ – a vo chvíli, kedy príde potreba pracovať s hnevom, si môžu vybrať: dupať, skákať, nakresliť/vyfarbiť obrázok, ostať stíšený a zhlboka dýchať, rátať do 10, čítať knihu, hovoriť s dospelým, kričať do vankúša.

Možnosti však zaberú len vtedy, pokiaľ sa Vám podarilo v prvom kroku zachytiť emóciu, zámer, či potrebu dieťaťa. Zadanie hranice potom môže vyzerať takto:

„Dušan, zdá sa, že ťa rozzúrilo, že som ti nedovolila kúpiť v obchode ten keksík. Ale ľudia sa nebijú. Môže silno zakričať, že sa na mňa hneváš alebo mi môžeš ukázať tvoj hnev tak, že mi zatlačíš do ruky, aby som vedela, ako veľmi sa hneváš.“

O tipy pre prácu s hnevom detí sa s nami podelili terapeutky PaedDr. Jana Lednická a Mgr. Lucia Lenická.