Ako sa vyhnúť výchovnému peklu, kde šéfuje malé dieťa?

Takmer každé malé dieťa, česť anjelským výnimkám, raz za čas ukáže rodičom aj svoju nemilšiu, vzdorovitú tvár. Máva chvíľky, keď robí „naprieky.“ A je to tak v poriadku, ak sa na to dívame s nadhľadom a vieme si povedať, že je to normálna vývinová fáza.

Ale ak si dieťa postaví hlavu, že nechce obed, ale čokoládu a na vaše NIE reaguje tak, že hodí tanier s jedlom o zem, útecha, že len dáva najavo potrebu byť nezávislé a že je to vekovo primerané správanie, vás zrejme dlho držať nebude.

A už vôbec nie, ak by sa takéto chovanie malo stať pravidlom. Pretože to už nie je dokazovanie si nezávislosti, ale šéfovanie.

Všetko ti dovolím, lebo ťa ľúbim?

Generácia dnešných mäkkých rodičov veľmi pravdepodobne prešla prísnejšou výchovou a pre svoje deti by chceli niečo viac uvoľnené a viac láskavé.

Všetko robia s ohľadom na to, aby sa deti cítili milované a hoci vedia, že správne je povedať nie, padne im zaťažko vyrovnať sa s búrlivou reakciou dieťaťa, ktoré sa dožaduje svojho.

Ak si to postavíme do roviny, že deťom musíme vyhovieť, aby sa cítili milované, keď sa budeme báť negatívnych pocitov dieťaťa, a budeme mať preto výčitky postaviť hranice, začneme sa rútiť do výchovného pekla, v ktorom nám bude porúčať dieťa ako hlavný šéf.

To však nie je poloha, ktorá by mu pristala. A nebude to vyhovovať ani nám, rodičom.

Ako dať dieťaťu najavo, kto je tu autorita, kto určuje pravidlá?

Nech sa deje, čo sa deje, ale ja som tu rodič!

Je prirodzené, že malé deti testujú, kam môžu zájsť. Skúšajú hranice a našu trpezlivosť. Pozerajú na nás ako na autoritu: my sme tí, ktorí určujú, kde sa musia zastaviť.

Nebojme sa ich búrlivých reakcií, nesnažme sa im za každú cenu vyhýbať, predvídať všetky situácie, ktoré by ich mohli „vyrušiť.“ Deti sa musia naučiť, ako sa vyrovnať s frustráciou. Iba tak sa postupom času naučia, ako si poradiť s negatívnymi emóciami.

Láskavo, ale s rozumom

Predstavte si, že sedíte pri stole, všetky stoličky okolo vás sú prázdne a dieťa vám dá najavo, že chce sedieť na tej vašej. Nie, nechce si vybrať ktorúkoľvek inú stoličku, chce, aby ste mu uvoľnili vaše miesto.

Možno vstanete a poviete si, že o nič nejde. Vyhoviete mu. Načo sa hádať kvôli hlúpostiam, že? Asi ste si to nedali do inej roviny: môže vás malé dvojročné dieťa terorizovať, aby ste si presadli na inú stoličku a urobili mu po vôli?

„Počujem, že chceš sedieť na tejto stoličke, ale teraz na nej sedím ja. Môžeš si sadnúť na moje kolená alebo na stoličku vedľa mňa.“ Asi takto nejako by mala znieť odpoveď na jeho požiadavku. Toto je láskavo (áno, počujem, čo si želáš), ale s rozumom (nemôžeš mi rozkazovať).

Vaše áno je vždy áno, nie iba občas

Nemusíte rozmýšľať nad hranicami a pravidlami, ak nemáte plán, ako ich budete do dôsledkov vyžadovať. Je to aj o vlastnej sebadôvere: dokážem byť dôsledný a trvať na tom, čo som určil? Alebo viem, že sa môžem zlomiť a poľavím?

Je naozaj kontraproduktívne, keď naše hranice niekedy platia a niekedy nie. Dieťaťu nijako nepomáha, keď sa mu raz niečo zakáže a inokedy dovolí. Keď zistí, že „nie“ môže byť aj možno áno, bude skúšať čokoľvek, aby sa zmenilo na áno. Každý záchvat, hodenie sa o zem, mu bude stáť za to, aby dosiahlo svoje.

Je na nás, rodičoch, aby sme tieto testy hraníc uniesli a vydržali ich s vedomím, že nejdeme proti dieťaťu, ale práve naopak: naša autorita, naše pravidlá, naša dôslednosť mu budú v ďalšej budúcnosti len na osoh.