Ako som zistila, že moje deti pozerajú priveľa rozprávok

Odborníci to hovoria jasne. Deti do troch rokov by NEMALI pozerať telku. Ani videjká na mobile, ani na tablete.

Lebo rozprávky a detské programy ničia už v zárodku ich pozornosť, komunikačné schopnosti, zabíjajú predstavivosť, zvyšujú nervozitu, agresivitu…

Zabudla som na niečo? Proste do troch rokov by ich hlavným zabávačom mali byť rodičia.

Keď rozprávky zachraňujú rána 

Čo sa odborníkom ľahko hovorí, to sa rodičom oveľa ťažšie robí. Najmä o pol siedmej ráno, keď sa ozve: „Mamíííí, vstávaj!“ 

Dieťaťu nevysvetlíte, že nedospávate diskotéku, ale nočné kojenie. Nespokojne čaká a štuchá do vás, až kým nevyleziete z postele.

Niekedy si predstavujem, že som matka, ktorú zobudia prvé lúče slnka, nadšene vyskočí, obstará deti, a kým tie jedia výživné raňajky, dá si 15 minút strečingu. Ale k realite.

Zúfalo sa dotrepem do obývačky, deťom vnútim do ruky banán a dúfam, že tentoraz ho nerozotrú po stene a gauči. 

Stále v polospánku zapnem notebook, ktorý by mal slúžiť len na moju prácu, a na youtube pustím deťom rozprávku. Moje deti už majú svojich obľúbencov a behajú prstíkom po touchpade ako dospeláci a vedia, kde čo nájsť.

Úskalia rozprávok pre najmenších

Kedysi som si predstavovala, že budem svojich potomkov držať za ručičku a smiať sa na Ako vycvičiť draka. Ale rozprávky pre najmenších sú úplne iné ako tie pre predškolákov.

V prvom rade zabudnite na humor, iróniu a vypointovaný dej. Poznávacím znakom program pre batoľatá je ospanlivá, monotónna melódia. Občas na spestrenie započujete podivný smiech, sem – tam zamňaučanie mačiatka.

Rozprávky nikdy nie sú vtipné alebo dojemné. Ich hlavnou a jedinou úlohou je naučiť deti farby, zvieratká, tie najvymakanejšie učia aj dni v týždni. Na vrchole rebríčka trónia anglické detské pesničky s dvoma strofami.

Moje deti napríklad milujú rozprávku, v ktorej behá ruka dospeláka s bábikou, ktorá perie, žehlí, varí, upratuje, skrátka všetko, čo by mala robiť mama, keby práve teraz nespala vedľa detí pod detskou prikrývkou. 

Materské výčitky

Povedala som si, že pätnásť, nanajvýš dvadsať minút v sobotu ráno, ešte žiadnej mozgovej bunke neublížilo. Na chvíľu vo mne hrkli výčitky svedomia. Veď rozprávky, telka, tablet ani mobil nie sú iba závislosť detí.

Nie sme aj my rodičia niekedy príliš naviazaní na ich pomoc? Nielen skoro ráno, ale aj hodinku doobeda, aby sme si v pokoji navarili, či v upršaný podvečer, keď sa nám nechce stý raz skladať šesťdielne puzzle.

Alebo v reštike, kam sa dostaneme raz za pol roka, a snažíme sa udržať batoľatá v detskej sedačke?

Materská dovča je trochu rutina – a pri väčšine hier s deťmi by mi bezpochyby v krvi namerali zvýšenú hladinu nudy a zúfalstva.

A tak čoraz častejšie posadím deti k trápnym rozprávkam a zaháňam pocit, že to nie je dobrý nápad.

 

Dôsledky

Trasie mnou muž. Vystrašená sa budím a civím na hodiny. Pol deviatej.

„Keď som prišiel, mali otvorených asi dvadsať stránok a práve pozerali nejakého youtubera z Olomouca na skateboarde. To im nevieš pustiť Krtka alebo dačo normálne?“

„Náhodou sú tie programy fajn. Kristína sa už naučila pár pesničiek po anglicky.“

„Naučila sa len jednu, Pred pol rokom. Okrem toho pozerajú baby samé nezmysly.“

„No dobre, a čo tá rozprávka, kde bábika varí, perie a upratuje? To sa im predsa zíde.“

„Zatiaľ som ich variť ani upratovať nevidel,“ poznamená muž kriticky.

„No tak sa aspoň inšpirujú, ako sa majú hrať,“ hovorím.

V tej chvíli sa decká nahrnú do izby. Kristína otvorí knižku, ako keby to bol notebook a prednú stranu oprie o stenu. Posadí k sebe sestru, plyšákov a celá partia sa začne smiať a dobre baviť.

„Ako sa hráte, Kristínka?“ pýtam sa.

„Že pozeráme rozprávku.“

„A prečo sa nejdete hrať s domčekom alebo s kuchynkou?“

„Až keď skončí rozprávka.“

Pozerám na nehybný obrázok sliepočky, ktorá sa vybrala hľadať kuriatka, a evidentne zaujaté deti. Je čas vstúpiť si do svedomia.