Chystáte sa kamarátke poradiť s výchovou? Rozmyslite si to!

Tiež máte pocit, že keby kamarátky, švagriné a susedy dali na vašu radu, boli by ich deti vychované lepšie?

 

Prečo radi radíme?

Moja babka mame radila, aby ma dala čo najskôr do škôlky, a vrátila sa do práce. Moja mama radila zase mne, aby som vydržala na materskej tri roky, a potom si hľadala prácu, čo sa dá prispôsobiť rodine.

A ja radím kamarátke, aby pracovala už popri materskej, lebo… My ženy si proste radi radíme.

Kamarátka Majka, ktorú rada zásobím radami ja, má syna Mateja. Z diaľky je to anjelik. Modré oči, blond vlasy, miluje psy a Peppa piga.

Zblízka malé čertisko. Pobije sa s kamarátmi, bratancami, sestrou, aj s počítačom, ak náhodou nejde prehrať milovaná Peppa.

Rád sa háda, rád argumentuje, presadzuje, čo práve chce, nerád ustupuje. Je fakt múdry, baví sa s vami tak, že vám dôjdu slová, a má talent vytočiť človeka dobiela. Kamoška je z neho občas na prášky, jeho otec tiež.

Počuj, a skúšala si…?

Čo by som bola za kamošku, keby som jej v ťažkej chvíli neporadila? Tu podstrčím knihu, pošlem video o výchove, poviem niečo v duchu: „Ja by som s ním teda nediskutovala!“

Keď sa ku mne občas dostal na hodinku či dve na opatrovanie, získala som pocit, že to s ním zvládam. Aha, veď mi vôbec neodvráva. Hrá sa s deťmi. Pomáha pri pečení koláča.

Po každom au-pair servise som sa cítila ako matka roka. Nielenže zvládam (ako – tak) svoje deti, ale aj s cudzími mi to ide. Haló, kde sa rozdávajú medaily?

Prečítajte si aj: 10 dôvodov, prečo kašľať na cestovanie s deťmi, a zostať radšej doma

Raz som naplánovala proti vôli celej rodiny celodenný výlet do viedenskej zoo a pozvala aj Majkinho synátora. Však jedno dieťa naviac je ťažká pohoda.

Pri cudzích deťoch zabudnite na vlastné pravidlá

Pri nástupe do auta vyzeralo všetko idylicky. Ranné slnko sa opieralo o spätné zrkadlo, deti rozospato pozorovali meniacu sa krajinu za oknom a v rádiu hrala Sima Martausová.

Dobrý nápad zobrať toho Mateja. Neviem, kde sa stala chyba, ale pred Nitrou sa decká začali preberať k životu. A najviac Matej.

Práve sme prechádzali okolo podniku, ktorý mal na streche veľký nadpis Tribeč, a ja som mužovi začala rozprávať o záhade z knihy Trhlina, keď tribečská ponurá nálada padla aj na decká.

Začali sa biť. Najprv si zhadzovali čiapky, potom kradli hračky a nakoniec sa strhla hádka o knihu.

„Kristína! Simona! Matej! Matej! Mateeeej!“ okrikovala som osadenstvo.

Som zvyknutá na dievčenské boje – nenápadné intrigovanie, schovávanie a za ocinka, mraučanie a pišťanie. Chalani, to je iné.

Matej sa nedoťahoval, lebo chcel vybojovať hračku či lízatko, jeho to proste bavilo. Na poznámku, nech ostatných nedráždi, sa usmial, a pokračoval.

A prečo?

Ako som cestou predpovedala, pred zoo nás budú čakať nekonečné rady. Pred našou partiu stáli v rade dvaja japonskí turisti a rakúska rodinka.

„Gréta, a prečo tu nie sú rady?“

„Neviem, Matej“

„Ty si sa pomýlila?“

„Trochu, Matej.“

„A prečo si sa pomýlila?“

Obrovský rozdiel medzi chalanmi a babami je, že kým dievčatá proste veria svojím matkám a nikdy ich názor nespochybňujú, chalani naopak. Nájdu akúkoľvek zámienku, aby vás chytili za slovíčko a dali vám najavo, že ste kecali. V obdobnom duchu sme pokračovali.

Prečítajte si aj: Nenadávajme deťom kvôli deci rozliatej vody

„Prečo si hovorila, že sú tu tri pandy, keď je tu len jedna? Ostatné spia? Zomreli? Odišli? Sú na prázdninách? Nevieš? Prečo nevieš? Prečo u nás nie sú pandy? Budú?“

Po hodine otázok Matej sklamane skonštatoval.

„Prečo máš doma toľko kníh, keď nič nevieš?“

Vždy som snívala o zvedavom dieťati, ktorému budem odpovedať na nadšené a všetečné otázky. Prisahám, jeden deň s Matejom, a absolútne som vytriezvela. Čokoľvek, len nie otázky o pandách.

Chceme vidieť leva!

Ďalšia vec, ktorú som o chalanoch netušila, je ich cit pre dobrodružstvo. Mateja po pár klietkach so zvieratkami prestali baviť nevinné zajačiky a pýtal sa na leva.

Keď sme namiesto kráľa zvierat narazili najprv na zebry, plameniaky a nakoniec na žirafy, prešla ho trpezlivosť a začal skandovať.

„Ja chcem leva! Leva, leva, leva!“

Baby sa k nemu pridali, a tak sme pre každý prípad, aby nevytiahli transparent, vybrali smerom k levom.

Matej vyštartoval vpred a zrážal ostatných návštevníkov z nôh. Výchovný dozor bol v ťahu a ja som na celú zoo zúfalo kričala:

„Okamžite zastaň, ináč si ma nepraj!“

Matej sa vrhol do átria so zúrivými zvermi a tam sa prevŕtal dopredu. Moje deti za ním. Lenže tam nebol lev. Bol tam gepard. Matej na mňa pozrel, v očiach hnev.

„Kde je lev?“

Jeden slovenský ocko zachytil naše hrkútanie a poznamenal:

„To ste zmeškali. Už je po kŕmení. Lev sa už neukáže!“

Zoo sa otriasla v základoch, keď sa Matej hodil o zem. Slzy, krik a pocit spravodlivého hnevu. Moje deti nadobudli pocit, že rozčuľovať sa je dnes dovolené, a hodili sa o zem tiež.

Riešiť záchvat jedného dieťaťa? Pohoda. Dve deti? Nepríjemné. Tri? Muž vzal foťák a šiel fotiť geparda.

Tak som tam len stála, potila sa a rodinky okolo mňa sa na nás pozerali zvedavejšie ako na pandy. Nakoniec jedna mamička, kolegyňa z Čiech, prehodila:

„Tyhle slovenské maminky, ty to berou s takovým nadhledem! Tohle se mi líbi!“

Prečítajte si aj: Pohodový ocko verzus ukričaná a nervózna mama

Výlet som skrátila na polovicu, deti odtiahla do auta a celú cestu naspäť mlčala. Neviem vychovávať chlapcov. Vlastne žiadne cudzie deti! Niekedy ani vlastné. A najväčšou chybou bolo myslieť, že to zvládnem.

Matej vytrvalo mraučal, že nevidel leva. Keď sme zastali na parkovisku, kde už čakala jeho usmiata a oddýchnutá mamička, spýtal sa:

„A kam pôjdeme nabudúce?“

Hovorí sa, že ak chcete niekomu porozumieť, máte prejsť dve míle v jeho topánkach. Ak chcete poradiť kamarátkam s výchovou, požičajte si ich deti na celý deň.

Ku večeru budete túžiť len po jednom- aby vám kamoška povedala, ako to s tým svojím dieťaťom robí. Tá Matejova vraj so sebou vždy nosí čokoládu a štuple do uší.