Čo si deti pamätajú z kostola?

Mária Kohutiarová 13
isifa

Som si vedomá, že už len táto otázka by vyvolala – ak už sa tak nestalo – búrlivú diskusiu. Názory od toho, že malé deti je tam zbytočné vodiť, že je tam príliš veľa bacilov, že ničomu nerozumejú až po tie, ktoré hovoria o zmysle a o cieľavedomom prístupe rodičov, dôverne poznám. Napriek tomu si myslím, že je o čom hovoriť. Malé deti sa totiž učia skúsenosťou a podstatné veci vnímajú skôr pocitovo ako rozumovo – to však nie je žiadnou prekážkou na to, aby sa nezúčastňovali diania v kostole a necítili sa tam (možno napriek presvedčeniu mnohých ľudí) dobre. Pretože viera nie je ani tak vec rozumu (aj keď je dobré chápať základné veci), ako vec vzťahu, teda srdca – a vari toto malé deti nevedia?

Faktor č. 1

To, čo si taký malý drobec odnesie z kostola, závisí v prvom rade samozrejme od jeho veku, zrelosti a povahy, ale v neposlednej miere – ak nie v tesnom závese za týmto vymenovaným – stojí postoj rodičov. Pretože, či si to niekto uvedomuje alebo nie, prvý, koho dieťa sleduje aj z postoja viery, je práve otec a mama. Toto sledovanie sa netýka len tej hodiny v kostole, ale celého prístupu k viere, k Bohu, k praktickému prežívaniu, vyjadrovaniu, postojom v živote. Toto sú nosné veci, podľa ktorých sa formuje postoj dieťaťa aj v tejto tak diskutovanej téme. Ak vás teda dieťa sleduje v kostole, vidí vzor správania: kde si sadnete, či sa zapájate do spevu, modlitby a ako, aký výraz máte na tvári počas omše či obradov, či sa tam očividne cítite byť „doma“ alebo je dieťaťu jasné, že je to pre vás zvyk, nutnosť či dokonca otrava. V tomto duchu si svoj postoj zakóduje aj ono samo. Nemenej dôležitým bodom programu je rozobratie toho, čo dieťa v kostole videlo, cestou domov či doma malými otázkami od rodičov – a v mnohom budete prekvapení, čo všetko nielen videlo, ale aj počulo, aj keď ste mali pocit, že hádam ani nevie, čo sa tam deje.

Keď priestor vychováva

Mnoho ľudí chodí rado do priestorov chrámu ako do nádherného umeleckého diela – a to bez ohľadu na vierovyznanie. Toto vnímanie krásnych vecí a estetického priestoru má však aj dieťa, ktoré možno presne nerozumie všetkému, čo sa v kostole deje. Sú tu veci, obrazy, sochy, stĺpy, kríže, oltár, často starodávne lavice, organ, oblečenie kňaza, ktoré nemožno vidieť nikde inde a je chybou si myslieť, že to dieťa nezaujíma a že nenasáva do seba priestor. Zákonite k tomu nasledujú aj jeho otázky, aby si ozrejmilo, čo to je a na čo to je. A sme zas pri bode jedna: na ťahu sú rodičia a ich postoj, ich zrelosť, ich vedomosti. Vedia vždy povedať s pozitívnym pohľadom, prečo má kňaz vpredu raz biele a raz červené rúcho, prečo niekedy číta a niekedy spieva, prečo je oltár taký vymaľovaný a kto je tá pani na tom obraze?  Otázok majú deti veľa a často sa vracajú ku konkrétnym veciam, ba až detailom, ktoré ich zvlášť fascinujú. Sú nadšené tým, že vidia veci, ktoré ich spájajú s reálnym životom a sú pre ne blízke: počnúc obrazom baránka, cez sviečky (tie deti milujú bez ohľadu na vek), zvon a zvončeky, až po zobrazenie Matky Božej s Ježiškom, čo im dôverne pripomína ich vzťah s vlastnou mamou. Mnohé z týchto vecí je možné vidieť len počas obradov a omše, a sú pre deti podstatne zaujímavejšie, ako súkromná prehliadka kostola v čase, kedy je prázdny. Ak máte vidieť divadlo a jeho priestor v tichu a v čase, kedy sa tam hrá a všetko tam so všetkým súvisí a žije, čo si vyberiete? Aj pre dieťa je práve toto živé podstatné a sú to všetko obrazy, ktoré sa mu ukladajú hlboko do vnútra a často krát sa k nim vracia ako k silným celoživotným zážitkom aj ako dospelý.

Všetko je to o ľuďoch

Ak sa s dieťaťom rozprávajú rodičia o Bohu, tak mu hovoria, že nás učí, ako sa máme mať všetci radi a že práve preto, aby sme sa spolu stretli, oslávili Boha, naučili sa lepšie mať radi a dali si to najavo, sa stretávame v kostole. Áno, Boh je prítomný aj v prírode, ale najviac je viditeľný cez ľudí práve v onom spoločenstve, v comuniu. Aj dieťa sa čuduje: títo všetci sem prišli iba preto, lebo majú radi Boha? Kto sú tí ľudia? A teraz prichádza ďalší zážitok, od ktorého sa odvíja veľa: ako sa tu cítia moji rodičia? Je kňaz usmiaty a milý k deťom, alebo kričí? Dal mi krížik na čelo, keď ma ocko niesol na požehnanie? Dostal som cukrík od tety v lavici či sa na mňa systematicky mračí a hrozí prstom pri každom pohybe? Rozpráva sa môj ocko a mama po obradoch pred kostolom s ostatnými, usmievajú sa, dajú mi priestor skamarátiť sa s dievčatkom z lavice predo mnou alebo utekáme von zároveň s ukončením obradov? 

Podčiarknuté, zhrnuté…

Dieťa vie vidieť, vnímať, vycítiť a pochopiť mnohé aj srdcom, cez pocity, a nepotrebuje na to ani „univerzitný“ rozum. Tak, ako „vie“, že ocko a mama sa majú radi aj bez filozofického zdôvodnenia – lebo to vidí a teší sa z toho, rovnako „vie“, že sa mu v kostole bude páčiť alebo nie… a veľa závisí od toho, čo tam vidí a čo tam zažije.  Tak, ako aj v ostatných veciach života sa dieťa totiž učí pozorovaním, postupným prijímaním obrazov, súvislostí a vzťahov, a až neskoršie k nim priraďuje – vzhľadom na svoj vývoj – aj fakty. Sú veci a okamihy týkajúce sa viery a Boha, ktoré sa dajú nabrať len v kostole – a je škoda nechávať dieťa doma až do času, „kedy tomu bude rozumieť“… Takže: napriek tomu, že je to náročnejšie – vďaka vrteniu a večným otázkam – vezmite ho zo sebou. Do pamäti sa mu totiž aj z kostola ukladá oveľa viac, ako si myslíte.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (17 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)
Loading...
Author image

Mária Kohutiarová

články autora...

Komentáre k článku

  1. Zuzito,

    prid k nam do kostola do Košic,nad Jazerom.tam sa nadojčiš dosytosti. maš k dispozicii Haligandu,kaplnku,chodbičky a keby ti bolo malo, tak aj sakristiu…

  2. Pekné, citlivo napísané. Ja si z kostola ako dieťa pamätám práve tú nadhernú organovú hudbu,možnosť spievať aj keby to nebolo najčistejšie, obrazy, pocit krásna a tajomna. Ale aj nudu pri monotónnych pasážach a nechuť obetovať najkrajšie rozpravky v telke nedeľu ráno smile

    Teda ako dietatu sa mi tam pačilo, prelom prišiel v dospievaní, keď som si uvedomil, čo ten kńaz hlasa za bludy a že v podstate vidí za všetkým len peklo a zlo…

    Po dlhých rokoch, kedy som sa na stretavke zo školy rozpraval aj zo silne veriacimi mi to najdiplomatickejšie tlmočili takto – ten kňaz nemal dar empatie…

    Takže aj to je dôležité. Ak ste raz vzbudili u dieťaťa pocit a vieru v niečo krasne, nenechajte to ušlapať …

    1. Nuž Milan, škoda… sú kňazi a sú kňazi. Alebo – ako hovorí náš kmotor – i tak še da i tak še da. Dúfam, že si stretol aj iných, lepších… ak nie, pozývam ťa k nám kedykoľvek v nedeľu, na opravu názoru. 🙂

      1. Stretol, len tí sú na periferii v RKC. A majú čo robiť, aby napravali pošramotený obraz RKC. Zase, diplomaticky povedané – súčasný papež im to svojím smerovaním neuľahčuje…

    1. Linda, trošku je to pritiahnuté za vlasy: vtedy v židovskom chráme bola situácia iná, ženy mali oddelenú časť od mužov, a ženy dojčenie rozhodne neiritovalo… jediný čas, kedy nesmeli ani do chrámu, bol – kedysi – čas, kedy mala menštruáciu. Deti sa brali vždy a všade, takže to bolo aj so všetkou obsluhou, práve do tej babskej časti, až potom chlapci vo veku 12 rokov mohli k ostatným chlapom..

      1. Bábo má len dva mesiace a niekedy sa s tým dosť šuchce, pospáva si pri tom… Popritom musím riešiť ešte aj takmer trojročnú duracelku a sedemročného duracela. Jeden aby sa dal naklonovať

    1. Zuzitko, rozumiem… ale veľmi závisí od postoja kňaza – my sme mali okamžite k dispozícii celú sakristiu, chodbu, priľahlé priestory k tomu, a bolo to. Ale stalo sa mi, že som dojčila aj priamo v kostole – v babyvaku na to nik nepríde. Nakoniec náš kmotor /je kňaz/ s tým nemá absolútne žiadny problém, vôbec, a takých kňazov je dosť, skôr je problém s ľuďmi, ktorí sa na dojčenie dívajú prapodivne..

Pridaj komentár