Výchova malých detí je drvivú väčšinu času jednoducho výzva. Keď kope nohami, vrieska, hádže jedlo okolo seba, hádže seba o zem, ideálne na verejnosti, nečudo, že už toho majú hlavne mamy dosť.
Sú z toho vyčerpané, je im do plaču a ešte za to obviňujú seba, ak to nerobia ostatní. A že odborníci hovoria, že si toto správanie nemáme brať osobne? Aha, no tak aj to je výzva.
Malé deti si vyžadujú svoje
Výrazy ako „terrible twos“/hrozní dvojroční, či „trinejdžeri“/trojroční pubiši, nie sú len výmysly. Títo malí ľudkovia sa neustále, od rána do večera, učia nové veci, musia si poradiť v nových situáciách.
Sú úzko naviazané na dospelých, ale zároveň túžia aj po nezávislosti. V jednom momente sa kŕčovito držia svojej mamy a vzápätí už šialeným tempom bežia opačným smerom.
Nemôžeme sa im čudovať, že toho majú niekedy plné zuby. A že keď to na nich náhle príde, naplno prejavia svoju frustráciu, hoci aj tým, že sa plesknú o zem a predvedú fenomenálny amok.
»»» Prečítajte si aj: Pomoc, prvá puberta – má dva roky.
Nie ste v tom sami
Okrem toho, že sú rodičom tieto situácie veľmi nepríjemné, sú vyčerpávajúce. Dieťa nevie a nemôže prestať, a dospelí sa cítia bezmocní.
Možno by im pomohlo vedieť, že v tomto ťažkom boji nie sú osamotení. Takmer každé druhé dieťa má z času na čas svoju ťažkú chvíľku (a niektoré dokonca každú pol hodinu…)
Neostáva nám nič iné, len to podľa možností nejako dobre prežiť – a nebrať si to osobne. Niekto si zoberie pohár vína a skrýva sa v záhrade, kým jeho dieťa prestane besniť…
Ale spravidla je tým návodom – jednak predvídať, len čo si všimneme nejaké náznaky únavy, nepokoja, nervozity u detí, vtedy môžeme správnou reakciou výbuchom hnevu predísť.
Napríklad, keď vidíme, že si dieťa na prechádzke trie oči, pôjdeme radšej domov, aby si mohlo čím skôr ľahnúť a oželieme, že sme chceli ešte na 5 minút najskôr skočiť do obchodu.
Druhá vec je prijať to, že je to naša práca: byť tu pre nich, pevne ich držať, byť pokojný a pomôcť im, keď na nich príde ťažká chvíľa.
»»» Prečítajte si aj: Trinedžeri. Trojroční, ktorí sa správajú ako tínedžeri.
Si dobrý rodič
Keď má tvoje dieťa záchvat hnevu, je ľahké podľahnúť dojmu, že sme tí hlavní vinníci. Veľa mám si vtedy hovorí:
„Niekde som musela urobiť chybu, možno som neprečítala dosť rodičovských príručiek, možno som svoje dieťa strašne rozmaznala… možno som nejedla dosť omega 3 v tehotenstve…“
Hocičo doplníme, nebude to pravda. Fakt je, že správanie našich detí je úplne primerané veku, celkom normálne. Jednoducho, sú to deti. A je to len obdobie.
Buď tu pre svoje dieťa – aj tým, že mu jasne postavíš hranice, na ktoré sa okrem tvojej náruče môže v tom svojom emocionálnom pretlaku spoľahnúť. Rodič, ktorý dokáže ostať v týchto skúškach pevný a pokojný, musí obstáť.
Napokon, tá pravá puberta ešte len príde, ale prečo si to pomaly nenacvičovať už dnes?