Prečo dieťa neposlúcha

Každý vie, že keď chce navštíviť cudziu krajinu, inú kultúru, naštuduje si, čo môže očakávať, aké sú miestne zvyky, čo stojí za povšimnutie a naopak, čoho sa vyvarovať.

Určite by nebolo vhodné vojsť napríklad do synagógy bez čiapky, naproti tomu do kresťanského kostola v čiapke.

Je to tak, sú medzi nami rozdiely. Podobne je to aj s hranicami v medziľudských vzťahoch.

shutterstock

Moje hranice: odkiaľ pokiaľ siaham

Hranicami vyjadruje človek „vlastnícke medze“, odkiaľ- pokiaľ siaha, kde je jeho teritórium, a kde začína územie iného človeka. A to nie len v zmysle jeho majetku.

Ak sme v prítomnosti človeka s jasnými hranicami, vždy vieme, čo môžeme očakávať a čo požadovať. Takpovediac, vieme na čom sme. Dokáže byť zodpovedný, rozhodný, citlivý, vnímavý k potrebám iných a vie niesť dôsledky svojho konania.

Vďaka hraniciam medziľudské vzťahy fungujú, môžeme prežívať plnohodnotný vzťah a byť v ňom šťastný.

Hraniciam sa učíme

Deti sa nerodia s hranicami, hraniciam sa učia vo vzťahu. Dieťa vychovávané v prostredí s jasnými hranicami, s jasne danou zodpovednosťou každej strany vie, čo sa od neho očakáva a aké môže mať požiadavky na okolie.

V prostredí, v ktorom sú nejasné hranice, má dieťa snahu ovládať iných, chýba mu vláda nad sebou samým:

„Deti sú malí ľudia, ktorí sa nevedia ovládať a snažia sa ovládať všetkých okolo seba. Nechcú prijímať vládu nad sebou a prispôsobovať sa požiadavkám mamy a otca, chcú ich požiadavky meniť.“ (cit. Cloud / Townsend)

V zdravej rodine sa dieťa učí hraniciam slobody v záujme bezpečia, učí sa dať si na seba pozor, udržať si zdravie. Prijíma pravidlá, učí sa disciplíne, zažíva si dôsledky svojho konania v láskyplnom vzťahu, plnom múdrosti a porozumenia.

Prečo dieťa neposlúcha?

Deti sa často búria voči hraniciam, ktoré im dávame. Chcú nás zmiasť, rozhnevať, zneistiť, vytvoriť v nás pocity viny, že ich výchovu nezvládame. Často sa im to aj darí. Preto je také dôležité, aby predovšetkým rodič sám poznal svoje hranice.

Deti potrebujú rodičov s hranicami, inak sa nevedia a nemôžu hraniciam učiť. Pre rodiča to znamená predovšetkým pracovať na svoji slabých miestach a na postoji k správaniu dieťaťa. Chovanie dieťaťa je totiž často výsledkom našej reakcie na detské konanie.

Pozornosť, moc alebo odplata

Aké sú ciele detského neposlúchania? Čo tým vlastne deti sledujú? Treba povedať, že deti si sotvakedy uvedomujú účel svojho neposlúchania. To, čo často vidieť navonok (dieťa napadne iné dieťa, je drzé…), je v skutočnosti len prejav hlbšej, skrytej príčiny, ktorú samo dieťa nevie odhaliť.

Môže to byť túžba po osobitej pozornosti, spôsobiť rozruch neprimeraným hlukom, nezbednosťou, trochu sa popredvádzať, a tým zabrať čas rodičovi. Alebo to môže byť potreba mať moc nad rodičom, tzv. devalvovať jeho autoritu. Vtedy dieťa ako keby svojou panovačnosťou, vzdorovitosťou, drzým odmietaním, výbuchmi hnevu testuje pevnosť a silu rodičovských hraníc.

Pozornosť a moc sú najčastejšími cieľmi neposlúchania. Ďalším cieľom môže byť túžba odplatiť sa autorite za niečo, čo bolo pre dieťa veľmi zraňujúce. Správanie môže byť často spojené zo závažnou zmenou, ktorá sa udiala, napr. rozvod rodičov, úmrtie v rodine, narodenie súrodenca, zmena bydliska, či školy. V správaní dieťaťa sa vyskytuje verbálne aj fyzické napádanie rovesníkov, alebo dospelých.