Radšej pes ako dieťa?

Je ich okolo mňa čoraz viac. Kamarátok, ktoré sa z rôznych dôvodov rozhodli venovať svoje materinské city prírastku do rodinu- avšak nie tomu štandardnému.

Ich prírastok má štyri nohy a namiesto pediatra sa dôverne poznajú s miestnym veterinárom.

Aby som žiadnej z nich nekrivdila, je to málokedy preto, že by samé nechceli deti.

Obvykle chýba potencionálny otecko, alebo je dlhoročný priateľ príliš zaneprázdnený kariérou, prerábkou bytu, či vlastným životom, aby sa mu chcelo investovať čas a energiu do potomka. 

A tak sa mi neraz stane, že kým sa ťahám s kolobežkou v jednej ruke a zababranou rúčkou v druhej, a modlím sa, aby sme už mali poobednú vychádzku za sebou, oproti mne si na podpätkoch s vôdzkou v ruke kráča kamarátka. Úsmev od ucha k uchu, priam žiari spokojnosťou.

Pretože nový člen rodiny jej dodal elán, dobrú náladu a vraj má konečne motiváciu tráviť hodiny prechádzkou po meste. Verný priateľ cupká vedľa nej a tiež žiari spokojnosťou.

Pozerám na dieťa, pozerám na kolobežku a v hlave mi neodbytne znie myšlienka: „Ako je možné, že materstvo je životné poslanie ženy, ale s tým psom je proste taká pohoda?“

Aj k nám dorazil trend západnej Európy, vďaka ktorému zostáva síce kolíska prázdna, ale náruč ženy plná. Zvyčajne v nej leží pes, občas mačka, niekedy dokonca zajac či fretka. Je za tým neochota prevziať skutočnú zodpovednosť, podivná náklonnosť k zvieraťu, alebo je pes len medzihra k vlastnému potomkovi?

A psík už je zdravý?

Toto leto som dostala pozvanie k manželovej sesternici, čestnej majiteľke rozkošného psíka. Ráno sme sa s chlpáčom vybrali na prechádzku okolo paneláku. Počas niekoľkých minút nás zastavilo zo šesť psíčkarov. Všetci sa pýtalo na to isté: „Ako je chudákovi psovi? Je už zdravý? Ako ste to zvládli?“

Vysvitlo, že pes bol pár dní chorý, dokonca ho čakalo liečenie injekciami. Čo ma na celej veci prekvapilo, bola úprimná solidarita psíčkarov. Úprimný neodsudzujúci záujem a starosť o úbohé zviera.

Ak vám ochorie dieťa, ničoho podobného sa nedočkáte. Na nástenke v škôlke visí upozornenie, že choré dieťa v škôlke rovná sa nezodpovedný rodič. Pediatra vytočíte, pretože ste si diagnózy pozerali na internete.

Kamoška vám dohovorí, vraj ste mali viac otužovať. Svokra skonštatuje, že ste dieťa otužovali až príliš. A muž nechápe, prečo sa sťažujete. V kolektíve sú predsa deti stále choré, tak o čo ide. 

Pravdou je, že kým dieťa vyvoláva rozporuplné city, mamičky privádza do hádok a doslova polarizuje rodičovskú spoločnosť, psík spája. Nielen manželov či susedov, ale aj náhodných okoloidúcich, ktorí si na vôdzke ťahajú svoj vlastný poklad.

So psom kamkoľvek

Dostať sa s kočíkom do výťahu, obchodu, na poštu, skrátka kdekoľvek, je zaručená drina. A tréning vašich i detských nervov. Zato rozkošný psík na vôdzke to dáva všetko. Vyskočí do autobusu, vybehne po schodoch a v obchodných domoch nemá záchvaty zlosti, ak mu nekúpite cukríky.

So psom sa dá dokonca chudnúť! Jasné, nepôjdete s ním do fitka, ale rád s vami vyrazí na nefalšovanú prechádzku. Ak ste zdatný typ, môžete pokojne nachodiť celé kilometre. Váš psík vás bude verne nasledovať.

Nepotrebuje sa zastaviť pri každej rozbitej mestskej hojdačke, nemusí sa každých päť minút napiť z fľašky a neplače, ak si doma zabudne obľúbeného plyšáka.

Pes nemá (zvyčajne) obdobie vzdoru, pubertu ani zabudnuté domáce úlohy. Niet divu, že niektoré páry majú problém, ak majú namiesto psa urobiť doma miesto bábätku.

Pes ako príprava na skutočnú zodpovednosť?

Dvojnásobná mama Anička, ktorá si ešte pred deťmi s manželom zaobstarala psíka, dnešnému trendu zvieratiek namiesto detí rozumie. S úsmevom spomína na to, keď sa toto obdobie týkalo aj jej.

„Po škole som si našla priateľa a super prácu. Bola som najšťastnejší a najsebeckejší človek na svete. Nikdy v živote by som si nepomyslela, že sa o svoj život dokážem rozdeliť. Potom ma priateľ nahovoril na psa z útulku. Nášho Beniho sme si okamžite zamilovali. Celý náš život sa otočil o stoosemdesiat stupňov.

Odrazu sme žili len preňho, bolo to naše bábätko. Cestovali sme s ním, založili sme mu fotoalbum a boli sme presvedčení, že pes dokáže dať človeku viac radosti a lásky než dieťa. 

Potom sa sestre narodilo bábätko, a ja som mala skoro tridsať. Odrazu som videla, ako sa sestra zmenila. Bola oveľa zrelšia, múdrejšia, empatickejšia, ale aj cieľavedomejšia. Naraz ako keby našla životný smer a utriasli sa jej hodnoty.

Vtedy som si uvedomila, že aj keď som dospelá, pes zo mňa neurobí človeka, ktorý rozdáva okolo seba hodnoty, ktorý je pre ostatných dôležitý. Asi sa vo mne ozval aj materinský pud.

Tak sme sa odhodlali, vydala som sa a dnes mám doma dve dievčatá. Deti, to je úplne iný vesmír. Neviem, ako som si kedysi mohla myslieť, že sa to dá porovnať so starostlivosťou o psa,“ usmieva sa Anička.

Keď psík perfektne doplní rodinu

Mamička Ela má podobnú skúsenosť, len v opačnom poradí.

„Ako mama som vždy odsudzovala rovesníčky, ktoré namiesto kočíkov ťahali v kabelke psa. Zhrozene som pozorovala spolužiačky, ktoré si psa ľúbili a maznali, ale dieťa by nevzali na ruky, aby im nezašpinilo tričko.

Keď sa deti odobrali do školských lavíc, uvedomila som si, že nám v dome chýba niečo malé a milé, čo by vnieslo do života trochu radosti. Jedného dňa sme si s mužom úplne spontánne doniesli z útulku psa. Bolo to jedno z našich top rozhodnutí.

Náš psík má neuveriteľnú schopnosť zahnať zlú náladu mne aj deťom. Dáva nám kopec energie, nechá sa od detí česať, blbne s nimi.

Starší syn je silný introvert, ale pes je jeho skutočný kamarát. Chodia spolu do prírody, hockedy si ho pritúli. Viem, že je to len zviera, ale mám pocit, že nás chápe a že je plnohodnotný člen rodiny.

Keď si to tak zoberiete, zvieratá boli súčasťou života ľudí vždy. Pomáhali im prežiť, spolunažívali v ťažkých časoch. Pes chránil majetok aj život človeka. Preto si myslím, že návrat zvierat do nášho života je prirodzeným volaním človeka po spoločnosti. Obzvlášť v dobe, ktorá medziľudským vzťahom toľko nepraje,“