Skôr, než potrestáte

Rodičia na Slovensku trestajú za zlé známky každé tretie dieťa, každé siedme má väčšinou pocit, že mu rodičia nedovolia povedať vlastný názor, tretina detí tvrdí, že v ich výchove niekedy prevažujú nadávky a bezmála každé desiate priznalo, že ho mama alebo otec niekedy nútia aj k nemorálnemu konaniu. Len 7,6 % detí u nás nepozná rodičovský trest.

Prečo dospelí siahajú pri výchove detí tak často po trestoch?

Pretože je to pohodlné? Alebo sú presvedčení, že potrestané dieťa bude lepšie? Psychológovia však upozorňujú, že autoritatívna výchova spojená s telesnými trestami vyvoláva v deťoch rad obranných mechanizmov, ktoré v žiadnom prípade nerozvíjajú dobré vlastnosti detí, skôr naopak. Podnecujú deti k vzbure, vyvolávajú agresívne chovanie, nútia deti klamať, vzbudzujú u detí nezdravú poníženosť. Kruté tresty zväčšujú u citlivých detí priepasť medzi rodičom, ktorá môže prerásť do nenávisti, apatie či depresie. Mnohokrát vedú k ťažkým poruchám správania sa a majú ďalekosiahle následky v dospelosti.

Detská vzbura

Veľa detí sa proti rodičovskému násiliu vzbúri tak, že neskôr koná v úplnom rozpore s očakávaním rodičov, čoho dôkazom by mohla byť aj skúsenosť jednej matky: „S manželom sme boli na syna prísni v troch veciach, na ktorých nám mimoriadne záležalo. Chceli sme, aby bol náš chlapec poriadny, aby sa učil hrať na klavíri a vyhýbal sa alkoholu. Manžel býval v tých veciach nekompromisný a neraz lietali u nás facky. Dnes viem, že sme zlyhali vo všetkých troch veciach: Synov byt vyzerá ako chliev, ku klavíru si nesadne, ako je rok dlhý a alkoholu sa vôbec nevyhýba, práve naopak. Možno, keby sme postupovali ináč…“

Detská agresivita

Autoritatívna moc rodičov vedie u dieťaťa často k agresivite namierenej proti iným. Je dávno známe, že stačí pozorovať dieťa, ako sa hrá s hračkou a dá sa usúdiť, ako sa k nemu správajú rodičia. Ak dieťa často hračku trestá, rozkazuje jej alebo sa na ňu hnevá, je zrejmé, že s podobným správaním sa stretáva aj doma. Také dieťa sa chová agresívne aj k iným deťom a v kolektíve býva často panovačné a konfliktné.

Detská lož

Deti sa rýchlo naučia, že klamstvom sa môžu vyhnúť mnohým trestom. Veľa detí, ktoré sú vychovávané formou zákazov a trestov sa priznáva, že často klame rodičov.

Z výpovedí detí:

• Rodičia mi zakázali chodiť na diskotéku, takže teraz poviem, že idem ku priateľke a potom idem na diskotéku.
• Matka mi nedovolí, aby som používala rúž na pery. Preto si ústa nafarbím až niekoľko ulíc od nášho domu. A keď sa vraciam domov, tak si rúž proste zotriem.
• Matka mi nedovolí chodiť s jedným chlapcom. Tak pre mňa vždy príde kamarátka, že ideme spolu von a ja potom idem na rande.

Vo viacdetných rodinách dochádza k ďalším špecifickým obranným postojom. Deti sa buď proti rodičom spolčujú, alebo sa v strachu pred trestom navzájom očierňujú a zvaľujú vinu na toho ruhého.

Strach a poníženosť

Kruté zaobchádzanie vyvoláva u mnohých detí strach a poníženosť. V puberte sa niektoré deti dramaticky zmenia. Dospievajúci potomok sa odrazu cíti dostatočne silný, aby sa pokúsil o odpor, a ten odpor môže byť prekvapivo hrubý a nenávistný. Mnohé deti však ani v období puberty ani neskôr neskoncujú s poníženosťou a strachom. Pod vplyvom zážitkov z detstva v nich zostáva strach pred ľuďmi, ktorí sú v pozícii moci. Nedokážu sa presadiť, nedokážu obhájiť vlastné presvedčenie, stávajú sa „fackovacími panákmi“. Obávajú sa konfliktov a nedokážu riešiť ani najnevinnejší z nich. Sú to dospelí, ktorí neskôr plnia ordinácie psychológov a psychiatrov.

Zlé výsledky v škole

Mnohé prieskumy ukazujú, že bité deti dosahujú v škole oveľa horšie výsledky ako deti netrestané. Na pohľad to vyzerá logicky: Keď je dieťa šikovné, nie je ho treba biť. Keď sa zle učí, treba ho trestať. Vedci z univerzity v americkom New Hampshire však tento problém vysvetľujú ináč: Rodičia, ktorí nesiahajú po telesných trestoch, ale svoje deti povzbudzujú, chvália a deťom viac vysvetľujú, podporujú všetky vlastnosti, ktoré napomáhajú deťom dosahovať v škole lepšie výsledky. Rozvíjajú ich inteligenciu, záujem, ambície, sústredenosť, pamäť, kombinačné schopnosti, logické myslenie, rečové danosti…

Akí sme?

Mnohé výchovné problémy sú vlastne prejavom nevyriešených problémov rodičov samotných. Možno by nebolo zlé občas si položiť otázku: Ako vyzerá naše manželstvo? Máme spoločné záujmy, vážime si jeden druhého? Je náš vzťah harmonický, alebo plný napätia, žiarlivosti a nedôvery.

Robí si každý čo chce, bez ohľadu na druhého, bez ohľadu na deti, alebo sa dokážeme o veciach dohodnúť a hľadáme spoločné riešenia? Dokážeme vypočuť jeden druhého? Máme na výchovu spoločný názor? Sme sústredení len na vlastné problémy, alebo chápeme aj problémy iných – napr. vlastných detí. Ako vyzerá naša rodina? Chápeme svoje deti? Rozprávame s nimi? Nachádzame si pre ne čas?

Aj to sa stalo…

Na jednom rodičovskom združení žiadala učiteľka otcov a mamy, aby jej dali súhlas na udeľovanie telesných trestov.

„Niekedy si neviem so žiakmi poradiť inak ako bitkou“, tvrdila a vyzývala rodičov, aby jej dovolili biť deti práve v takýchto prípadoch. Na dlhé naliehanie sa ozval Martinkov otecko a súhlasil, aby Martinko dostal facku, keď si ju podľa učiteľky zaslúži. Posmelená učiteľka vyzývala ostatných rodičov slovami:

„No vidíte. Martinkov otecko dovolil biť chlapca. Ale v triede bývajú aj ostatné deti zlé. Čo mám robiť, keď bude zlý niekto iný?“ spýtala sa sugestívne.

Nato sa ozval ďalší z rodičov: „Zbite Martinka, jeho otcovi to nevadí…“

Čo hovorí zákon?

Za telesný trest je považované akékoľvek potrestanie, pri ktorom je použitá fyzická sila s úmyslom spôsobiť bolesť alebo nepohodlie.

Zákaz telesných trestov zaviedlo ako prvé v Európe Švédsko a to v roku 1979. Postupne sa pridali všetky škandinávske štáty, potom Rakúsko, Dánsko, Cyprus, Litva, Chorvátsko a Nemecko. Slovensko patrí ku krajinám, v ktorých nie sú telesné tresty zákonom zakázané. V príslušnom zákone sa píše, že „dieťa nesmie byť neprimerane alebo neodôvodnene trestané“. Primeraným trestom či dôvodom na bitku však môže byť pre každého niečo iné. Niekto trestá i za trojku v žiackej knižke, iný len výnimočne, ale silnejšie. Keďže zákon presne nestanovuje, kedy, ako často a akou silou môže rodič svoje dieťa potrestať, mnohí odborníci tvrdia, že telesné tresty by sa mali radšej zakázať. V spoločnosti, žiaľ, prevláda všeobecný názor, že rodič si môže robiť s dieťaťom to, čo uzná za vhodné.

Najnezmyselnejší trest

Nemeckí psychológovia zostavili podľa odpovedí detí vo veku 6-12 rokov tabuľku najnezmyselnejších trestov. Stali sa nimi:

• odoprenie rodičovskej lásky,
• odoprenie jedla,
• bitka,
• domáce väzenie,
• zákaz obľúbenej zábavy.

Tri základné pravidlá (ne)trestania

Dieťa by sa nikdy nemalo potrestať za vec, za ktorú nemôže – napr. keď sa dieťa pomočilo po veľkom vzrušení alebo v chorobe, keď sa dieťa dopustilo prehrešku z nevedomosti, alebo ak zlyhalo preto, že na určitú činnosť ešte nestačí…

Nikdy by sme nemali deti trestať vtedy, keď máme zlú náladu a tiež za veci, ktoré inokedy, keď sme dobre naladení, odpúšťame.

Nikdy by sme nemali trestať, kým sme nevyčerpali všetky ostatné možnosti. Trest býva mnohokrát odrazom pohodlnosti rodiča zaoberať sa hlbšie problémom, často je výsledkom sklamania, nervozity, únavy, netrpezlivosti, žiaľ veľakrát aj výrazom hrubej sily a zneužívaním moci.

Skúste to bez trestov

Úspešný rodič postupne zistí, že vychovávať sa dá aj bez trestov. Iba tí najbezradnejší vyskúšajú všetky druhy trestov, vrátane telesných. Tresty vo všeobecnosti zanechávajú klamlivý dojem, že výchovný problém je vyriešený.

Trest u dieťaťa totiž podporí jednoduchú logiku – previnil som sa, potrestali ma a sme vyrovnaní. O svojom prečine už nemusí viac rozmýšľať a jeho svedomie sa nemusí namáhať. Z tohoto pohľadu trest stráca výchovný účel, pretože dieťa necíti za prehrešok žiadne výčitky svedomia.

Navyše – rodič, ktorý si nedá námahu, aby zistil príčinu detského prehrešku, alebo trestá nezmyselne a mnohokrát nespravodlivo, vyvoláva u dieťaťa pocity nenávisti a pohŕdania. Psychológovia radia: Skúste to bez trestov. Hovorte s dieťaťom, snažte sa odhaliť príčiny jeho zlého správania sa. Motivujte dieťa pochvalou, láskou a pochopením. Hľadajte spolu s ním kompromisy, ktoré vyhovujú obom. „Chlapskou dohodou“ a rozumným ústupkom si získate u dieťaťa oveľa väčšiu úctu ako zákazmi, krikom, fackami či domácim väzením.

Tresty majú iba jedinú výhodu. Sú lepšie ako nezáujem.

Poprosili sme PhDr. Kornéliu Dibarborovú, detskú klinickú psychologičku o odborné doplnenie článku, nájdete ho tu.

Použitá literatúra:

• Z.Matějček: Rodiče a děti, Avicenum 1986
• Thomas Gordon: Výchova k úspešnému rodičovstvu, PET (Parent Effectiveness Training), Mind Control Edition 1995
• Uverejnené so súhlasom autorky.

Zdroj: www.lazarova.blog.sme.sk

foto: www.mirocacik.sk