Ako som to rozchodila ja

Evča 48
babatko k Evcinmu clanku

Po jednom článku na babetku a následnej diskusii, ktorá sa tam rozpútala, som sa rozhodla trocha vystúpiť z anonymity internetu a podeliť sa s Vami o moje skúsenosti.

Nechcem sa sťažovať (necítila som sa ako chudera), nechcem sa vystatovať (necítim sa ako hrdina), chcem len dodať optimizmus a nádej mamičkám, ktoré sú práve v takej ťažkej životnej situácii, ako som bola ja pred rokmi a neveria, že aj ich snaha dojčiť sa môže zvrtnúť k lepšiemu.

Nič nevyšlo podľa plánu

Nič nevyšlo podľa plánu, mesiac pred pôrodom manžel musel odísť zarábať preč na dlhší čas (9 mes.), ja som zostala sama so psom síce v rodnom meste, no po rokoch života mimo mi v ňom ostala len mladšia sestra s bábätkom a krstná mama. Babky nášho budúceho bábätka sú ešte mladé, takže pracovali 200 a 400 km odo mňa. A opäť v poloprázdnom prenajatom byte ako predošlých 7 rokov.

Pred nástupom na MD som nemala žiadne lukratívne miesto – učila som ako nekvalifikovaná na ZŠ a hoci som dostávala tých 90 % priemerného platu, môj mesačný príjem aj s manželovým príspevkom bol rozrátaný presne na korunu (zaplatiť nájom, stravu a telefón). Našťastie, o výbavičku pre bábätko sa nám ešte skôr postarali babky.

Nadišiel deň D ja som sa poučená psychoprofylaxiou a múdrymi knihami pobrala do pôrodnice. Po 12 hodinách sa nám narodil náš prvý syn a mne navždy utkvel v pamäti obraz, keď som ho takého sivoružového rozmočeného pokrčeného uvidela v lekárových rukách ešte na pupočnej šnúre. Zaplavila ma nesmierna láska k nemu a ja som sa len utvrdila v rozhodnutí byť tou najlepšou matkou na svete (podotýkam, že som nikdy nemala vzťah k bábikám, či iným malým deťom). Neštudovala som nič o situácii po pôrode, internet som celkom odmietala, čo teraz možno vyznieva čudne od ženy, ktorá si denne nájde chvíľu na oddych pri týchto stránkach. Netušila som, že ma problémy ešte len čakajú (akoby som ich nemala dosť od samého začiatku môjho rizikového tehotenstva).

Prvé priloženie k prsníku bolo neúspešné, lebo Mirko spal. Spal a vôbec nemal záujem sa prisať. Tak som si prvú noc po pôrode oddýchla ešte bez neho s tým, že na druhý deň mi ho sestrička priniesla už o 5,00 na dojčenie a nechala mi ho na izbe. Pekne mi vysvetlila, ako si ho mám priložiť k prsníku, sama mi s tým aj pomáhala, no nemala som pocit, že by to bolo niečo krásne prirodzené a samozrejmé. Bolo to bolestivé a suché, bez kvapky mlieka. Mirko najprv neskutočne reval a v tom reve sa nechcel prisať a keď som ho konečne trocha upokojila, zas sa nechcel prisať, lebo zaspal. A tak to šlo do tretieho dňa. Ja ani náznak mlieka, bradavky dohryzené a dieťa chudlo, lebo mu dávali len glukózovú vodu striekačkou, aby nebolo aj dehydrované.

V zúfalstve som sa uložila na nepokojný spánok, zalievali ma slzy a doľahla na mňa celá moja nešťastná situácia – bez manžela, ktorý sa na diaľku tešil z dieťatka, existenčné problémy, obavy z budúcnosti. Zaspala som a prostred noci som sa zobudila na ohromnú bolesť na hrudi.

Moje mínus A-čka s pôvodným obvodom 83 cm sa zrazu zmenili na ozajstné prsia typu Pamela (samozrejme mi adekvátne k tomu popraskala koža), no boli horúce a tvrdé ako skala. Ruky som bezmocne založila za hlavu a každý prsník mi masírovala jedna sestra. Veľmi som sa potešila, že mám aj ja mlieko pre svoje dieťatko. No ono spalo ako šípová Ruženka a stále sa nechcelo prisať. Doslova sme spolu bojovali na posteli, aby som si našla vhodnú polohu, aby nespal, aby cical. Mlieko sa mi rinulo prúdmi a moje dieťa chudlo a hladovalo. (V tom čase ešte bolo možné dojčiť iné deti a ja som zatiaľ úspešne dojčila novorodeniatko ukrajinského pôvodu, aj staršie bábätko, ktoré stále plakalo od hladu, lebo jeho mama nemala ešte mlieko, len môj syn necical.) Aj sme ostali v pôrodnici trocha dlhšie práve preto, že som nezvládala dojčenie vlastného dieťaťa.

Nedokážem takú prirodzenú vec ako je dojčenie

Nešlo mi do hlavy, že nedokážem takú prirodzenú vec, akou je dojčenie – vraj. Plakala som, sestry mi pomáhali, aj lekárky ma prišli poutešovať. Napokon som našla polohu takmer s nohami za ušami, v ktorej som sa bála aj dýchať, len aby Mirko neprestal cicať. Napodiv, na prvé ozajstné cicanie si vytiahol až 140 g mlieka. A tak nás teda pustili domov s tým, že dojčiť viem.

Prvý deň ušiel v pohode, Mirko spal, ja som sa tešila, že konečne sa môžem zložiť vo svojej posteli a kochala som sa pohľadom na bábätko. Rýchlo som však zistila, že nebude všetko také ľahké, lebo kvalitné jednorazové plienky sa minuli, po lacných sa Mirko celkom vyhádzal a na drahé som nemala. Našťastie som mala zásobu látkových, môj miláčik do každej spravil hneď po priložení, takže som len dojčila a prebaľovala. Lenže to bol kolotoč, pri ktorom som padala na nos.

Mirko sa zrazu prebral k životu a bol hore každú hodinu ako podľa budíka, plienky som v jednom kole prala, vešala, žehlila, sebe som nevarila, aby náhodou bábätku nebolo zle z mojej stravy – ostal mi chlieb a voda – a ešte pes 4x denne von peši na 4. poschodie, lebo výťah v tej bytovke nebol. Často sa mi stávalo, že som sa nečesala, lebo som nestihla, tak som si na hlavu dala len čiapku (dobre že sa Mirko narodil v septembri), že som si zuby umyla prvý raz v dni až večer pred spaním. Tento kolotoč ma položil a tak som už jednej noci nevstala k potrebnému odsávaniu mlieka a prvý zápal bol na svete. (Po ňom sa mi ešte urobila retencia v druhom prsníku a následne opäť zápal.)

Ráno som vnímala len svetlo v izbe a bezmocný plač dieťaťa. Telefón som mala na dosah ruky a aj zvonil, no ja som mala vysokú horúčku a nebola som schopná ovládať svoje telo. Aj zvonček pri dverách zvonil, Mirko plakal, pes brechal a ja som len ležala a nemohla som sa pohnúť. Prsia ma boleli a pálili, najmä na ľavej strane. Po nejakom čase sa pri posteli objavila moja sestra s krstnou mamou. Krstná ma chcela navštíviť a všetky tie zvuky, čo počula z bytu sa jej nepozdávali, tak zavolala moju sestru, ktorá mala kľúč pre prípad potreby. Zavolali mi pohotovosť, no lekárka mi predpísala ATB, na ktoré som mala alergiu, čo som jej síce oznámila, no nepočúvala ma. Zavolali mi nášho známeho, ktorý mi hneď pichol nejakú injekciu, nasadil 2 balenia ATB, naordinoval kvapky (Secatoxin) a doniesol ručnú odsávačku.

Vtedy i tak nepomohla, prsia som mala už také zatvrdnuté, že ani sestrin 8-mesačný syn nevládal cicať. A tak mi pomohla moja sestra, ktorá s odporom v tvári, ale ozajstnou sesterskou láskou cicala mlieko a následne ho vypľúvala do kýbla, aby sa prsia trocha uvoľnili. A to pomohlo. Horúčky do 2 dní klesli a ja som opäť normálne fungovala, Mirko cical snáď 24 h/d a ja som makala doma. Mlieka som mala neúrekom, bradavky rozhryzené do krvi a súvislý spánok v nedohľadne. Nepomáhali ani prsné vložky, lebo ich spotreba bola obrovská a keď som ich náhodou zabudla vymeniť, prilepili sa o bradavky, zaschli a potom to neskutočne bolelo, ako som ich odliepala.

Mlieko sa mi púšťalo už len pri pomyslení na môjho utešeného syna, nikde som sa nemohla pohnúť, lebo vždy bolo všetko mokré. Odsávala som litre mlieka do mrazničky a padala na nos od únavy. Mirko priberal ukážkovo presne podľa tabuliek, no cical každú hodinu po 25-30 min. Za stav domácnosti, aký som vtedy mala doma, by sa nemusel hanbiť žiadny obyvateľ asociálnej osady. Tak to šlo prvé 3 mesiace a ja som veľmi rýchlo schudla celých 17 kg, ktoré som počas tehotenstva pribrala. Nevládala som uspokojiť Mirkov hlad len z prsníkov, lebo každé prisatie mi spôsobovalo príšernú bolesť, tak som postupne vyberala z mrazničky zásoby mlieka a dávala som cez fľašu. A zrazu to prišlo.

Mlieka nikde, dieťa reve a ja neviem, čo mám robiť.

Ráno som sa opäť zobudila do problému. Mlieka nikde, dieťa reve a ja neviem, čo mám robiť. Prsia ovisnuté ako psie uši a ani kvapka mlieka v nich. Hneď som utekala do lekárne kúpiť čaj na podporu dojčenia a na nasýtenie syna som míňala zásoby z mrazničky. Občas som ho priložila, no stav sa nemenila všetko sme riešili fľašou. Našťastie, Mirko si nevyberal, či pije z prsníka, alebo z fľaše, hlavne že bolo mlieko. Druhý deň sa opakovalo to isté a ja som už začínala byť zúfalá.

V mojom chabom rozpočte nikde nebola rezerva na nákup UM, mužovi sa nedarilo o nič lepšie, bábätko postupne vyrastalo z nakúpených vecičiek a potrebovalo nové. Keďže som sa presťahovala do iného okresu, ba aj kraja, nemala som sa kam vrátiť do zamestnania – jednoducho hrozná situácia a mlieka nikde. Za tie 3 dni som vypila celé balenie čaju pre dojčiace matky a v noci som už nevládala k Mirkovi vstať (i tak som denne počúvala sťažnosti susedov, že sa nevyspia, lebo moje dieťa celé noci reve), tak tuho so! m zaspala. Až na štvrtý deň sa mi opäť začali nalievať prsia a ja som bola nesmierne šťastná, že mlieko stále mám.

Podobná situácia sa opakovala aj o ďalšie 2 mesiace a do roka ešte asi raz. Tvorba mlieka u mňa tak kolísala, že niekedy som nemala čo ponúknuť a inokedy som ešte aj po roku dojčenia musela odsávať mlieko, lebo ma tlačilo v prsiach. Syna som dojčila 22 mesiacov, potom som prestala z jedného dňa na druhý, lebo aj odvykanie od prsníka bolo praktizované na viacero pokusov a žiadny dovtedy nezabral.

Áno, dojčenie bolo pre mňa veľmi namáhavé, občas neznesiteľne bolestivé, inokedy stresujúce, či dosť vypil, či je sýty, či budem mať dosť mlieka. Keď si spomeniem, ako sa pri tom krútil, vrčal, mrnčal, kopal, štípal ma až na chrbte, odvracal hlavu so zaťatými zubami do môjho prsu, vyzliekal ma v meste a ako pustil v momente, keď ho niečo vyrušilo alebo zaujalo a ja som zostala s prúdom mlieka pred sebou… Ale boli to jedinečné okamihy, ktoré mne a synovi nenahradila žiadna fľaša, žiadna kašička na dobrú noc, žiadne predčasne zavádzané pokrmy. Ľudia neznalí veci sa na mňa dívali ako na čudo, prečo 3-mesačnému nedávam to ono a ja som musela „bojovať“ s verejnou mienkou. I tak na dojčenie nedám dopustiť a občas mi je ľúto, že som tak skoro prestala.

Teraz mám druhé dieťa a mala by som ho dojčiť už ako skúsená matka, ktorá všeličo pri prvom dieťati okúsila, no nie je všetko tak, ako na prvý pohľad vyzerá a ak budete chcieť, napíšem nabudúce, ako dopadlo dojčenie mojej dcéry.

 

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (5 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. ešte chcem napísať tebe evča, že ti gratulujem ako si to zvládla smile zrejme za to „môže“ aj tvoja nátura smile silný charakter, vôľa. Sú aj mamičky, ktoré sú úzkostlivé, precitlivelé, nemajú takú bojovnú dušu smile ale ja si myslím, že aj také by dokázali kojiť, keby boli lepšie informované. O hodnote kojenia sa dnes už snáď žiadna žena neprie. Keď má ale slabšiu psychiku, zdolá ju aj menší neúspech. Napr. keď som nevedela, prečo tá čo rodila so mnou už má mlieko a ja ešte nie a tak veľmi by som chcela, keba mi vtedy niekto povedal, počuj dievča, to prekonáš, mlieko môže prísť až 7mi deň a nie si sama takáto „divná“ -prechováme bábo na glukopure a budeš kojiť v pohode…To sa ale mamám nehovorí bežne a ja si myslím, že je to chyba. Doktorka zaryto mlčala a sestrA S blbými poznámkami chodila mi stískať bradavky či tam fakt nemám žiadne mledzivo -dávalo ma to dolu psychicky.. Kojenie nie je len to, čo sa dievčatá dočítate v príručkách, sú kadejaké „anomálie“ a mne veľmi záleží na tom aby sa o nich konečne viac hovorilo, písalo…

  2. prípadne ak máte linky na takéto KONKRÉTNE rady, podeľte sa o ne. Všetkým vám želám krásny život a zdravé šťastné detičky :ň

  3. ahoj smile Snažím sa zozbierať konkrétne informácie a skúsenosti mamičiek a zavesiť ich na net. Napr. som sa tu dočítala ako je fajn mentolová masť smile proste vyslovene praktické rady od mám. Ako tu bolo spomenuté, zdravotníci sami v tom majú chaos. Žena čo si prešla problémovým kojením, vie o čom hovorí. Také ženy prosím o pomoc. Budem sa opakovať, ale veci čo sú pre jednu mamičku bežné, sú pre inú novinkou a niekedy aj taká drobnosť môže rozhodnúť o tom, či bude mama dojčiť ďalej alebo nie. Napr. od jednej maminy v pôrodnici som sa dozvedela, že po pôrode ak si šitá je najlepšie chodiť niekolkokrát -tak častoi ako sa dá či ťa napadne, či ti jepríjemné….-sprchovať sa odspodu čistou vodou. proste vyhrň košuľu umy a utri a odchod. netreba ani bylinky ani mydlo…oveľa lepšie sa to hojí. Alebo pre mňa v tom čase bola novinka, že mledziva nemá každá mama dosť a že mlieko môže prísť aj neskôr ako po 72 hodinách, že existuje taká „záchranná“ záležitosť ako voda s glukopurom som sa dozvedela až pri 3ťom dieťatku, že kojiť mám aj každú hodinu bolo pri mojej prvej dcére nevhodné -to bolo pred 12timi rokmi, ale stretám sa s tým dodnes. To vtedy ani deti s mamami na izbe ani neboli. A keď som vo Zvolene rodila pred 4 rokmi tak sa čudovali prečo chcem mať dieťa pri sebe ke*ď nemusím, veď povinne to majú len prvorodičky… Tak Vás prosím, pomôžme si navzájom ženy ženám. Ak máte skúsenosť konkrétnu a riešenie, napíšte sem alebo na mail mne, ja to zavesím na net a link dám aj sem.

  4. Pre Bibu :

    Ahoj Biba, práve som si dočítala tvoj príbeh a musím ti povedať OBDIVUJEM ŤA. Držím palce aby bola malá Adelka zdravá čo určite pri takej dobrej a starostlivej mamine aj je aj bude.

  5. Mile babky, keď som čítala Vaše príspevky, bolo mi trošku smutno na duši.Nie preto, že by som niekoho odsudzovala za nekojenie,ale pre prístup najmä nášho zdravotníckeho personálu. Viem,ako vedia „krásne“ zaobchádzať s nami maminami,najmä prvorodičkami.Keď som čakala prvého syna,rozhodla som sa,že kojiť budem,aj keď u nás v rodine žiadna žena nekojila dlhšie ako 7 týždňov.Nazháňala som si bylinky,literatúru, pospomínala na babičku a jej zlaté rady,počúvala som rozhovory starších žien.Po pôrode som si musela vypočuť prednášku z magnetofónu „ako dojčiť“-nenaučila ma nič,syn sa na bradavku pozeral , ale ani on,ani ja sme nevedeli čo s ňou.Pomaly a predsa som to rozchodila.Dojčila som „len“13 mesiacov, potom som to na radu gynekológa vzdala, lebo som stále nemala menzes a v r.1992 nebola príslušná antikoncepcia.Po narodení druhého syna ma lekárka deň po pôrode odbila tým, že ako druhorodičke sa mi mlieko začne tvoriť až na nejaký 4.deň, dovtedy budeme ne glukóze. Milé, nie?! Pomohli znovu bylinky. Chalani papali a spali dokola. No teraz po narodení dcérky sa situácia zmenila. Máme problémy s pečeňou (po žltačke), brušné koliky a pod. Bylinky zatiaľ na tvorbu mlieka pomáhajú, kojím však 24hodín denne (aj v noci je malá stále prisatá).Domácnosť je ako „u asociálov“ smile, ale zatiaľ si vravím, môže byť aj horšie, aj keď tajne dúfam, že nebude a všetko sa na dobré obráti… Takže, nezúfajte, držte sa a všetky budúce maminy, nedajte sa vyviesť z miery dobre mienenými radami lekárov smile)

  6. Isto nie som sama, kto tebe i tvojim deťom tuho drží palce, aby ste to dobre zvládali. Nemáš to ľahké, najmä ak deti ochorejú a muž je v práci od vidím do nevidím. Jediné, čo môžeš, je vydržať a nevzdať sa, aj ked viem, ako ľahko sa to píše a ako ťažko sa to skutočne prežíva.
    Každé obdobie raz skončí a aj vaše starosti pominú, ked detičky ešte trocha podrastú. Nemysli na „strašidlá“, ver, že to bude dobré. Prajem šťastlivé prežitie zimy v zdraví

  7. alebo ju hojdáme, spievame jej alebo kadečo iné. Po napapaní jej nechám 3-4 hodiny na strávenie a opäť cvičíme. Takto sa naháňame celé dni. Medzitým varím, periem, žehlím, upratujem, … Niekedy mi už z toho straší, vtedy vezmem nejaký telefón a riešim cudzie problémy. Aspoň zabudnem na svoje alebo idem na internet. A čítam a čítam alebo aj píšem (teraz prvý krát) možno si to aj niekto prečíta alebo len pomyslí, že nie som kompletná. Princezná Adelka má teraz 7 mesiacov. A stále ma máta obava, aké následky bude mať do krvácanie, ktoré tam prekonala. Komplikácii tam bolo akurát dosť, napríklad celková otrava krvi i jej celková výmena, niekoľko transfúzii,… Raz jej napríklad vznikol nejaký zvláštny hrbolček veľkosti Tik-tak. Bolo to hnisavé. Prišiel chirurg, ručičku napichal, prerezal, hnis odstránil, niekoľko krát jej podávali antibiotiká,… Ak to náhodou niekto čítate, držte mi prosím palce, aby som aspoň mliečko mala čo najdlhšie. To je pre ňu to najvhodnejšie. Drobuliatko naše má teraz okolo 5,5 kila. Posledný mesiac už slabšie pribrala, lebo bola nachladená a musela brať antibiotiká. Prvý ochorel Paľko, potom Soninka a napokon aj Adelinka. Poraďte mi prosím recept ako otužovať detičky. My máme doma cez deň do 22 a v noci do 19 stupňov. Adelku som spočiatku, keď sme prišli domov v auguste dávala na terasu, ale bola veľmi nervózna. Tak som ju nechávala aspoň pod otvoreným oknom. Teraz je už veľmi chladno. Ale nechodím s ňou vôbec von, ale to tiež nie je správne.

  8. Bolo to pre všetkých náročné hlavne psychicky. Manžel musel pred tým ako išiel do práce, pripraviť deti. Malého Paľka odviesť do škôlky a Soničku k svokre. Potom rýchlo do práce. Cestou z práce nakúpiť a rýchlo pre deti. Potom sa o oboch postarať, nakrmiť, okúpať a spať. Všetci sme mali toho dosť. Ja som chodila domov na priepustku každý druhý týždeň. Alebo aspoň na otočku: pračku som zapla 2-3, poupratovala celý dom, navarila, do noci žehlila a medzitým stále odsávala. Ráno som si pobalila svoje veci, mlieko, rozlúčila sa s deťmi a zase so strachom k maličkej. Medzitým som počúvala od švagrinej, že celé dni v nemocnici nič nerobím! Veľmi mi bolo ľúto, že nemôžem byť s Paľkom a Soničkou! Bolo to srcervúce, keď som musela odchádzať a ona na mňa smutne pozerala. Sonička mala rok a 4 mesiace, keď sme už prišli domov. Stále ešte nechodila. Po krátkom čase pochopila, že už nejdem preč a zrazu začala aj behať. Úplne sa uvoľnila. Rovnako aj Paľko. Keď sme prišli domov, začala škôlka. Paľka sme do škôlky nemohli dať, pretože hrozilo, že stále donesie niečo zo škôlky. Tak som sa s ním učila doma. Nakúpila som encyklopédie, pracovné zošity a snažila sa nájsť čo najviac času na učenie s ním. S našou najmenšou princeznou Adelkou musíme – chceme cvičiť Vojtovu metódu. Cvičíme 4x denne. Ráno začíname okolo šiestej. Potom si musí po cvičení oddýchnuť, aby vládala papať. Odsávanie mi trvá asi pol hodiny a potom nasleduje hodinové krmenie. Najlepšie je ak drieme. Inák s ňou treba chodiť,

  9. Potom ma previezli na izbu. Na druhý deň som dostala mliečko, tak som si ho odsávala a posielala maličkej. Neskôr ma prišla informovať pani primárka, že maličká (1.060g) sa zatiaľ chytá. Dýchala na strojoch. Na ďalší deň som ju bola okolo 17:00 pozrieť. Bola veľmi drobulinká. Povedali, že sa má cel´kom dobre o 3 hodiny sa situácia zmenila. Maličká dostala krvácanie do mozgu aj do pľúc. Dala som ju pokrstiť. Bezmocne som na ňu pozerala a sestričky jej utierali krv vytekajúcu z pusy. Manžel, ktorý ju chcel kamerovať „až keď bude doma“, zrazu prišiel aj s kamerou. Prosila som ho o to. Stáli sme pri inkubátore a boli sme úplne bezmocní. Maličká potom dýchala za pomoci strojov takmer mesiac a potom po niekoľkých neúspešných pokusoch aj sama. V nemocnici som bola s ňou ubytovaná a každé tri hodiny sme chodili odsávať mliečko pre naše alebo i cudzie deti. Strachovali sme sa pri každom odbere, či vyšetrení a netrpezlivo i s obavami čakali na výsledky. Raz slabučko dýchala, inokedy veľmi rýchlo, raz netolerovala stravu, inokedy mala problémy s udržaním stabilnej teploty,… Takto sme tam strávili naše prvé tri mesiace. Potom nás pustili domov s 2.060 g. Maličká nechcela ťahať a ak áno, tak len raz denne. Preto dostávala moje odsávané mliečko z fľaše a tak som aspoň vedela koľko spapá. Počas tých troch mesiacov som asi miliónkrát myslela na mamičky, ktoré majú zdravé deti (ako dovtedy aj ja) a berú to ako úplnú samozrejmosť. Tie tri mesiace boli veľkou skúškou pre celú našeu rodinku.

  10. Keď nás prepustili domov, maličká mala ešte žltačku a bola spavá. Dlho bola žltá, tak nás doktor poslal na gastroenteorológiu. Tam sme chodili ako na klavír. Až po čase som sa dočítala, že je to možný dôsledok nepreliečenej infekcie močových ciest, ktorú malá chytila v pôrodnici, keď bola cievkovaná . Po čase, keď nevládala ani papať – len spinkala, už ani nečurala. (Lekárka mi len na chodbe spomenula: „že maličká to už vzdala“). Výsledky v pôrodnici dostali až po našom prepustení, preto lekárka zavolala nášmu pediatrovi. Ten na to ale zabudol, preto to nebolo preliečené?! A my sme zatiaľ chodili na tie nepríjemné odbery krvi… Maličká sa podobne ako synček odstavila sama po 7 mesiacoch. Najväčší problém riešime teraz s našou najmladšou slečnou. Narodila sa predčasne z dôvodu odlučovania placenty. Keď som začala slabučko krvácať, odviezol ma manžel v 27.-28. týždni do nemocnice, kde mi povedali, že si trošku oddýchnem a pustia ma domov. Doma ma čakal 6 ročný synček a dcérka mala rok a 1,5 mesiaca. Napichli mi magnézium a vtedy sa zo mňa začalal liať krv. Ráno o 7:30 mi primár oznámil, že ma do pol hodiny záchrankou prevezú do susedného mesta. Záchranka prišla poobede okólo 13 hod.. Keď ma v Košiciach prijali, pozrel ma pán primár a v tom momente rozhodol, že ma musia „robiť“. Utekali som mnou niekde na ultrazvuk a potom späť a vzápätí ma pichali (ešte som predtým niekoľkokrát zvažovala, či nevyskúšať epidurál…). Tentokrát rozhodli oni pichli mi ho a vzápätí aj rezali.

  11. Evi, pozdravujem Ťa a gratulujem Ti. Môžeš byť na seba hrdá. Ja mám tiež pestré skúsenosti s dojčením – nedojčením. Nášho prvého chrustíka som dôjčila 6 mesiacov. Tiež ma prekvapilo, keď som sa uprostred noci zobudila s prsníkmi ako z kameňa a nemohla som ani rukou pohnúť. Ale akosi som to zvládla, keďže boli aj iné starosti. Boli sme rok svoji a budovali sme sa. Bývali sme v jednej izbičke u svokrovcov. . . Malý sa odstavil po pol roku sám odmietaním prsníka. A v siedmych mesiacoch už hlúšil rezne. To mu ostalo doteraz. Druhé bábätko sa tiež od začiatku pekne prisalo a nebol problém. Tešila som sa, pretože ako každá mamička som sa obávala, či budem mať mlieko, či sa malá bude vedieť prisať, či ho bude dosť, … Problém nastal „až“ na druhý deň, keď maličká len spala a spala. Pokúšala som sa budiť ju. Pomáhali mi aj sestričky. Striekala som jej do pusy. Takto sme sa trápili niekoľko „krmení“. Vždy keď dopapala, nechala som ju odgrgnúť a niesla s obavami ako časovanú bombu na váhu. Nosila som ju takto hore-dole kým nemala v sebe potrebnú dávku. Skončilo sa to takmer vždy vygrckaním. Lekárka jej nechcela dať antibiotiká, kým nebudú výsledky. Dala jej ich až nasledujúci deň, ale to už malá bola taká zoslabnutá, že skončila s výživou napichnutou v hlavičke a napokokon aj v inkubátore. (pôrodná hmotnosť 3320g). Napokon sme ostali v nemocnici, kým nedobrala ATB. Zatiaľ som ju chodila kojiť na odd., keďže bola napichnutá. Nechcela papať len spala. Mňa znervózňovali tie ich kábliky

  12. Žienky, dlho som tu nebola, preto som nereagovala.
    NETA, ja som si odmenu nepýtala, vitamínom sa teším, nevýjdu nazmar a že tebe neposlali, to ja neovplyvním. Nepísala som sem ani kvôli diskusii, ani kvôli odmene, jednoducho viem, že nie som sama s takým príbehom, no nikde som niečo také nečítala.
    JINA, mala som psychickú podporu celej mojej rodiny, všetkých mojich kamarátok a známych.
    Navyše, možno mám tvrdé, no pravdivé krédo: Ako sa kto zariadi, tak sa má. Preto ani seba (ani iných) neľutujem, ale snažím sa zariadiť čo najlepšie, aj ked niekedy to vyzerá celkom zle smile.
    DIDKA, dakujem smile.

  13. Janulik, dik. uvidime, co bude dalej, o chvilu sa zacneme snazit otehotniet opat – snad to s druhym babom bude ine,pa

  14. V 1-om rade si myslim, ze neuspech dojcenia je nevysvetlitelny len do malej miery a ze zeny to casto tak interpretuju, ze proste urobili vela, ale aj tak sa to neudrzalo. Ja som s uspechom a s tazkym zaciatkom dojcila a urcite by som vedela popisat viac uskali ktore mozu v dojceni nastat, co je ine ako ked niekto vobec nevie kvoli comu nedojcil? Az taky fatalizmus dojcenie nie je. Chce to mozno troska stastia tiez.

  15. pokr 2 cast.- a povzbudenia sa mi dostalo iba od jednej desatiny personalu.

    O mesiac som dostala zapal a gynekologie4ka mi ho chcela liecit s ATB – co som odmietlaa o 2 dni som bola ok.

    Ked mala mala 4 mesiace, dostala som piatu chorobu a obvodak mi zakazal kojit – povedala som mu ze ci vie, ze sa mi spolu s virusom dostavaju aj protilatky do mm – podal mi recept a viac sa so mnou nebavil….

    Kamoska tenka ako trieska porodila dceru tenku ako triesku a pretoze nevazila v trochj mesiacoch 5 a pol kila, tak pediatricka nariadila dokrmovanie s um, co samozrejme nepomohlo…..

    M;j ssedem mesacny kamos tiez nie je velkeho vzrastu a jeho odborna lekarka zase odporucila domaci tvaroh – cim myslela tvaroh z obchodu, lebo pribinacik vraj nie je zatial vhodny ….

    No ked lekari su takto informovany, tak co chcete od matiek….

    Prvu dceru som kojila len tri mesiace a surovo som ju yodna na den odstavila kv;li neprospievaniu – dnes viem , ze to mlieko sa dalo este zachranit, bola som dlho smutna a asi tyzden som pri jej piti z flase plak8vala…. Bolo mi na figu

    Ale potom som sa y toho dostala a uzila som si materstvo na plno, ved aj ked som uz nekojila, lubila som svoje dieta dalej a aj vzdy budema o tom to je.

    Kojenie je len ceresnicka na torte.

    PF 2006″

  16. mile damy, stihla som si precitat clanok evci a aj ten prvy, na ktory evca reaguje. nechcem odcudzovat baby ktore nedojcili, pretoze nemozem posudzovat nieco, co som nezazila, ale chcem tiez prispiest svojou troskou. prvu dceru som dojcila tri mesiace a zlyhalo to na tom, ze som sa chcela zmestit do tabuliek o vahe baba a do tabuliek o castosti a dlzke dojcenia a este na mojej neinformovanosti , ze kde sa mam informovat – pediatricka mi nepomohla. Druhu dceru dojcim uz jedenasty mesiac a nedodrzujem ziadne tabulky a medzicasomsom uz dost informovana na to , aby som vedela , ze dojcit sa da. pomohla mi tato veta> ze kojit mozu aj adoptivne matky a vtedy som uverila, ze to dokazem aj ja , vsetko je v hlave……

    Dojcim na poziadanie, mala pila najprv hodinu a po 6 tyzdnoch presla na 3 min. dlzku kazdu hodinu az dve – v noci tiez – nevadi mi to mam schopnost zaspat skor nez doje, v kazdom pripade je to jednoduchsie ako vstata ist robit mlieko…

    nedojciace mamicky neodcudzujem, len mi je luto, ze pokial este pocas tehotenstva nezacnu odoberat prislusne casopisy, alebo nemaju internet, tak to bude tazke, z okolia sa vacsinou pomoci nedockate, pediatri vedia toho dost malo o dojceni na to , ze mm je vlastne liek, a lek8ri vobec nic…

    ako ilustracia par prikladov – v porodnici som mala opuchnute bradavky tak, ze sa malej nezmestili do ust, pricom normalne maju velkost pivoveho vrchnaku – a mala mi velmi schudla, napriek m;jmu zakazu ju dokrmili – pokr.

  17. tá čo uteká k doktorovi je neschopná matka? isto, sú choroby a problémy, ktoré sa dajú riešiť aj doma, ale pochybujem, že by niektorá z nás nešla k doktorovi so zlomenou rukou svojho dieťaťa. aj keď prečo, veď v prírode by také mláďa neprežilo, uhynulo by, alebo sa stalo potravou. tak prečo my robíme pre svoje deti maximum aby prežili a boli zdravé? tak prečo je toľko humbuku práve kvôli dojčeniu? jednej sa to podarí, inej nie. no a čo. úspechom je vychovať zdravé, sebavedomé a spokojné dieťa.

    všetka česť evči, že zvládla čo zvládla a hovorím to preto, lebo do toho trochu vidím. ale tak isto všetka časť matkám, ktoré sa podľa svojich síl a možností starajú o svoje deti čo najlepšie, aj keď je to niekedy viac ako ťažké. evča chcela svojim článkom povzbudiť práve také matky, ktoré nie sú na tom najlepšie a bojujú a sú na všetko skôr samé, alebo len s minimálnou pomocou.

    každá matka, ktorá má svoje dieťa rada a urobí podľa vlastného uváženia maximum, je dobrá matka.

  18. rada by som vyjadrila svoj názor k tejto téme, aj keď ja som zatiaľ „iba“ tehotná a všetky tieto veci ma ešte len čakajú. a prečítala som si aj článok o (ne)dojčení. aj reakcie. keďže nechcem písať na obe fóra, napíšem len sem. evča má v mnohých veciach pravdu. v prírode veci fungujú inak. lenže, ako bolo napísané, ľudská spoločnosť sa vyznačuje značnou rozdielnosťou od zvieracej ríše. isto, evča mala veľmi ťažkú situáciu a mnoho žien na jej mieste by to bolo asi vzdalo, lenže ona zrejme bola v takej situácii, že to musela zvládnuť, lebo vedela, že nič iné jej neostáva. určite je dojčenie tá najprirodzenejšia vec. ale podľa toho, aké rôzne komplikácie dojčenie sprevádzajú, asi to zase až také jednoduché nebude.

    celý problém dojčenia-nedojčenia je skôr v spoločenských normách, ktoré si zadávame. každý, kto sa od nich odlišuje, je divný. či už je to nedojčenie, alebo príliš dlhé dojčenie… ženy, ktoré nedojčia dobrovoľne, čiže od samého začiatku vedia, že dojčiť nechcú, tie nemajú žiadne výčitky svedomia , neľutujú sa a názory druhých sú im fuk. tie, ktoré dojčiť chceli a z rôznych príčin sa im to nedarí, tie sú neustále zahltené výčitkami. prečo? lebo spoločenská norma hovorí, že to treba zvládnuť. v každej tej žene je niekde hlboko zakorenaná pravda, že ak by nebola náhrada, ich dieťa by šancu na prežitie nemalo. ak zoberieme starostlivosť o dieťa komplexne, nejde len o dojčenie, ale o celkovú starostlivosť. tá, ktorá dokáže svoje dieťa vyliečiť sama, je hrdinka,

  19. rada by som vyjadrila svoj názor k tejto téme, aj keď ja som zatiaľ „iba“ tehotná a všetky tieto veci ma ešte len čakajú. a prečítala som si aj článok o (ne)dojčení. aj reakcie. keďže nechcem písať na obe fóra, napíšem len sem. evča má v mnohých veciach pravdu. v prírode veci fungujú inak. lenže, ako bolo napísané, ľudská spoločnosť sa vyznačuje značnou rozdielnosťou od zvieracej ríše. isto, evča mala veľmi ťažkú situáciu a mnoho žien na jej mieste by to bolo asi vzdalo, lenže ona zrejme bola v takej situácii, že to musela zvládnuť, lebo vedela, že nič iné jej neostáva. určite je dojčenie tá najprirodzenejšia vec. ale podľa toho, aké rôzne komplikácie dojčenie sprevádzajú, asi to zase až také jednoduché nebude.

    celý problém dojčenia-nedojčenia je skôr v spoločenských normách, ktoré si zadávame. každý, kto sa od nich odlišuje, je divný. či už je to nedojčenie, alebo príliš dlhé dojčenie… ženy, ktoré nedojčia dobrovoľne, čiže od samého začiatku vedia, že dojčiť nechcú, tie nemajú žiadne výčitky svedomia , neľutujú sa a názory druhých sú im fuk. tie, ktoré dojčiť chceli a z rôznych príčin sa im to nedarí, tie sú neustále zahltené výčitkami. prečo? lebo spoločenská norma hovorí, že to treba zvládnuť. v každej tej žene je niekde hlboko zakorenaná pravda, že ak by nebola náhrada, ich dieťa by šancu na prežitie nemalo. ak zoberieme starostlivosť o dieťa komplexne, nejde len o dojčenie, ale o celkovú starostlivosť. tá, ktorá dokáže svoje dieťa vyliečiť sama, je hrdinka,

  20. dagmar: musim sa zastat Nety, akoze pointu v com je neuspech? To sa asi nikto nikdy nedozvie, ale TAK TO PROSTE OBCAS CHODI. Pochopis aj ty ked raz zazijes, napriek snahe, napriek OBROVSKEMU usiliu nebudes moct dojcit a sama seba sa budes donekonecna pytat preco. Nikto ti na to neodpovie a ty budes citit zlyhanie. A potom ta niekto takto ohovori a povie ti ze sa lutujes a ze namas pointu ked o tom napises, ked budes chciet druhe informovat ZE AJ TAKETO VECI SA STAVAJU. Mozno v buducom zivote :-). Nezelam nic zle, ale si este trochu taka neskusenucka. Z Evcinho clanku sa naozaj clovek dozvie iste informacie, ale aj z Netinho. Oba su potrebne. Netine info su mozno temnejsie, mozno s horsim koncom, take ktore nechceme pocut, lebo si myslime ze ked vyvinieme max. usilie a verime si, sme v pohode, proste to ist musi. Ale ono v skutocnosti nemusi. A POUCENIE a NAVOD? To je podla mna hlavne v tom, aby tie ktore este nerodili neboli naivne. Nie aby sa bali dojcenia ako strasiaka, ale aby poznali rizika a vedeli ze to proste aj vyjst nemusi. Lebo potom budu vediet ze nie su same. Ta depka ked to nejde je obrovska. Netreba sa prestat snazit, ale je ista hranica. A ked ti niekto povie ze aj toto existuje, tak nemusis mat pocit ze si najhorsia, ze si zlyhala. Chapes??? A IMHO AJ NETA BY MOHLA DOSTAT TIE VITAMINY VAZENA REDAKCIA. ALEBO TENTO SVET MA RAD A PREFERUJE IBA VITAZOV?

  21. Napadlo ma ze ju budem prikrmovat Nutrilonom HA.Dala som jej ho a ona strasne zvracala a dusila sa a to uz aj po 3 raze.Tak som zistila ze sa musime len dojcit, stale pila malo, vrtela sa a plakala.Pustala prsnik, znova sa chytala.Boli to hrozne bolesti.Zacala som mliecko odsavat,nebolo ho nejak vela ale vzdy som jej davku kolo 130 ml nadojcila, ak bolo trosku viac tak sme mrazili.Potom po case som skusila este aj Bebu a opakovalo sa to zvracanie a dusenie.Takze stale sa dojcime odsavanim a to uz ma Baska 9 mesiac.Mliecka mam stale rovnako a to by uz mala pit ovela viac a preto papa v malych davkach tych 130 ml a castejsie a samozrejme aj v noci.Uz nevladzem odsavat v noci a tak vyberame zasoby z mrazaku a mliecko sa pomaly straca.nastastie uz papame prikrm ale neviem co budeme robit ked mliecko stratim celkom.Ale aj tak som rada ze som dojcila doteraz.Bolo to naozaj zlozite,Musela som mliecko zohriat, nakrmit a odsat.Cele to trva asi 45 min.&a to aj v noci.Baska este pomimo toho v noci poplace ked jej cumlik vypadne ,takze som sa este stale nevyspala.Ale aj tak je to materstvo krasne, aj ked som tu pre porodne komplikacie uz nemusela byt.Ziadny lekar mi nepovedal kto zrobil chybu.Takze sa mozem len obavat, ze ako to bude s dalsim porodom.Daniela

  22. ahoj neta. myslim, že nemas byt preco sklamana. aj ked take vitaminy su fajn vec. vyjadrila si v ňom pocity mnohých mamičiek, ktoré mali podobný problém. a veľmi sa mi páčila aj tá posledná veta, o ktorej by sa dalo povedať, že je poučná – „A či kojiť alebo nie, tak odpoveď je určite áno, ale ak to naozaj, naozaj nejde, tak dajte pozor, nech to nie je na úkor zdravia bábätka a ani vášho.“ ďakujem, mne sa tvoj článok páčil.

  23. Vycistili mi krv a znova zasili,potom to uz bolo OK aj bez bolesti.Mliecko sa mi este na druhy den netvorilo tak som malu davala dojcit spolubyvajucej.Na 3 den ma prepustili z nemocnice a ani do spravy nenapisali co sa vtedy v noci odohravalo ale mne to bolo jedno tesila som sa z dcery, ze je OK a ze pekne dojcime.Doma som len spala, jedla, dojcila.Na 10 den sme sli na 1 prechadzku ale velmi som nevladala, prisli sme domov a sla som do sprchy a tam urobili puk a ja som zacala strasne krvacat.Vyliezla som z vane, manzel dal podomna vsetko mozne a lehla som si na zem, zavolala zachranku lebo manzel bol v soku.Zachranarka sa ma pytala primitivne veci, ale nakoniec prisli.Stratila som 2 l krvi a zivot na vlasku, upadla som do bezvedomia, dali ma na salu zase otvorili a vycistili.Cakali ci sa preberiem.Ja som otvorila oci a hned som zistovala co je s dietatkom , ci mu dali jest a ze chcem dojcit.Tak dojcenie mi zakazali ze mam v tele nebezpecne latky ze mozem odsavat.Tak hned som aj zacala.Basku hospitalizovali tiez do nemocnice aby bola pri mne.Davali jej mliecko z flase a ja som svoje odsavala a vylievala.Boli sme tam tyzden.Potom som uz dojcila normalne.Ale asi vedela ze z tej flase ide lepsie.Pila z prsnika len trosku a hned zaspala.Kazali mi ju vazit ale to sa hned prebrala a tak sa vrtela ze sa to nedalo a zistila som ze pije malicko.Prepustili nas domov a Baska stale plakala a stale sme sa dojcili.Manzel polemizoval ze mam asi malo mlieka a je hladna.bolo to hrozne.

  24. Evcin prispevok ma podnietil podelit sa s Vami o svoje skusenosti.Bola som prvorodicka pripravena uplne na vsetko.Citala som na internete, knihy, navstevovala kurzy pre buduce mamicky.Uz som 2 tyzdne prenasala a porod v nedohladne, takze ma pozvali na vyvolavacku.Dali mi tabletu Prostin a porod sa zacal.Manzel bol cely cas somnou a bolo to nadherne.Porod prebehol bez komplikacii.Barborky sa pekne prisala ale trosku sa jej horsie chytali bradavky tak mi sestricka poradila prsne klobuciky.Manzel ich utekal rychlo kupit aby sme uz mali na dalsie dojcenie a potom odisiel domov.Ja som 2 h po porode potrebovala curat tak som zavolala sestricku ci sa mozem postavit alebo ma vycievkuju.Povedala ze mozem ist sama ale pomalicky,tak som sa postavila ale v tej chvili sa zo mna zacala liat krv, tak som sla ale aj tak na WC lebo mi bolo povedane ze je to normalne.Vratila som sa na postel a od vtedy som zacala mat strasne bolesti.Bola som cela pozosivana tak ma ukludnovali ze je to bezne, dali mi tabletu Ataralginu a povedali ze uz sa nemam stazovat a ze kazda zena po porode ma take bolesti, tak som trpela dalej ako kon, tableta vobec nezabrala a ja som stale zvonila na sestricky, ktore uz mali mojho nariekania dost po 4 hodinach od toho postavenia zavolali lekara, ze si somnou nevedia dat rady, tak som pomaly isla do ordinacie, vyliezla so sialenymi bolestami na kozu, vopchal do mna ruky a nastroje a zistil ze krvacam do vnutra a ze ma musia hned otvorit.Takze ma previezli na operacku

  25. Neta, neviem, ale Tvoj clanok akosi nedava pointu v com Ty sama vidis neuspech dojcenia (ze si si neurobila rezim, ze ti nakukali do kocika?) Z Evcinho clanku sa toho clovek dozvie co moze obnasat dojcenie, z Tvojho vlastne nevyplyva ponaucenie ani navod, aj tvoj postoj je niekde strateny.

  26. Evca, nikdy som ta neodsudila, i ke si nedojciace maminy (a mna vlastne tiez nepriamo) napadla na diskucii k mojmu clanku… Naozaj ti gratulujem k uspechu, vytrpela si si vela, len si uvedom, ze sa to potom vsetkom boji mohlo skoncit aj inak a nepodarilo by sa ti dojcit. za vitazstvosi este aj od redakcie dostala vitaminy, my porazene si za napisanie clanku nezasluzime. Nevadi. Zelam ti este vela uspesnych chvil materstva.

  27. ahoj evča. naozaj si si toho vytrpela. obdivujem, ze si to nevzdala. zaujímalo by ma, kto alebo čo ťa vedel tak podržať, aby si dojčiť neprestala. Ja som veľa info o dojčeni nemala, tak som sa riadila pokynmi lekarky, ktorej som plne doverovala. a ta povedala, ze za tych okolnosti, ktore su, by som mala zacat dokrmovat umelym mlieckom. a trosku ti zavidim starostlivost sestriciek. ja ked som poziadala sestricku, aby mi skusila prsia, ci skutocne mam teplotu zo zapalu, tak sa na mna pozrela pohladom – co to odo mna chces a jemne sa ma dotkla a skonstatovala, ze v tom jednom asi ano. vdaka.

  28. pre zitu: ak sa evca nenahneva odpoviem za nu, lebo jej segra mala maleho syna a byvali s muzom v prenajatom byte, kam nesmela ani rybycka, nieto este pes a kamaratka/krstna maleho mirka/ bola v rozvodovom konani a mala toho viac ako dost. seriozne fakt toho mala evca vtedy vela./nie z eby teraz toho bolo menej pri dvoch detochsmile,spovi, kanarikovi, manzelovi…

  29. Nechcem hodnotiť dojčenie, ani rodinné problémy, to všetko si zvládla skvele. Len nechápem, prečo ti sestra alebo niekto z rodiny nezobral psíka aspoň na prvé mesiace, kým si zabehnete režim. Myslím, že by vám to pomohlo aj časovo, aj finančne.

     

    Veľa šťastia, dúfam, že manžel je už s vami doma.

  30. Evi, klobuk dolu. Ja som pri dojceni nemala problemy, okrem bolavych bradaviek kvoli zlemu prikladaniu v porodnici som namal nijake vaznejsie laktacne krizy, deti som nemusela do 6 mesiacov prikrmovat a bola som vzdy hrda, ze som ich kojila do roka a druhu do 14 mesiacov, ale az teraz vidim, ake som malal z pekla stastie. ja by som to asi tak nezvladla. si jednickabig green

  31. Mama býva v prenajatom studenom 1-izbáku so svojím 16-ročným psom boxerom v zapadnutej dedine na severnom pohraničí, kam ani spoje každý deň nechodia a najbližšia detská lekárka je v susednej dedine. Pomohla mi, ako sa jej na jej možnosti dalo.
    Nezostala som naschvál sama, aby som potom mohla písať, že som to zvládla. Jednoducho sa vtedy nedalo inak.

  32. Evca a preco si nesla byvat docasne k rodicom? Ved si bola sama a aspon by si nemala vydavky za najom. Predstav si svoju dceru v podobnej situacii, no nepomohla by si jej? Ja urcite ano, aj ked som za vychovu k samostatnosti. Aspon teple jedlo a strechu nad hlavou by si mala.

  33. Ahojte, chcela by som sa tiež zapojiť do diskusia…na patrím medzi tie šťastné, prvého syna som v podstate na malý problém ešte v pôrodnici s popraskanou bradavkou kojina bez problémov a 6.septembra sa nám narodil druhý syn a staále ho kojím…zatiaľ bez najmenšieho problému..ale nechcem sa chváliť, rada by som zhrnula zopár praktických rád, ktoré snáď niekomu pomôžu:

    1.treba si veriť a nevšímať si problémy, ktoré majú s dojčením iné ženy, lebo to si ich potom človek sám navodí

    2.hneď v pôrodnici treba začať s odstrekovaním…vždy medzi dvoma kŕmeniami som si aspoň pár kvapiek odstriekala, ono to ide hlavne na začiatku veľmi ťažko, ake treba byť trpezlivý, prsia nesmú stvrdnúť, ak už áno, pomohlo mi masírovanie a nejaká mentolová masť, príjemne chladí a masáž je potom menej bolestivá (a aj na ubolené telo po pôrode taká masť pôsobí priam zázračne, hneď som sa cítila sviežejšia, takže už do pôrodnice ju odporúčam pribaliť)

    3.Odstrekujem vždy len ručne, lebo je to podľa mňa pre prsia šetrnejšie

    4. Natierať obyčajnou indulónou….mimochodom používam ju aj malému na riťku a neviem si ju vynachváliť

    5.prvý mesiac som si odstrekovala asi 4-5krát denne, potom 2krát a teraz to už nie je nutné..mliečko som odovzdávala do pôrodnice.

    6.treba piť s rozumom, ani to nepreháňať. Ja mám fľašu s vodou postavenú v kuchyni a vždy keď idem okolo si trocha odpijem.

     

    Želám bezproblémové kŕmenie, a ak treba, rada ešte poradím..ak budem vedieť.

  34. Ahojte vsetky Maminky-Hrdinky. Evca tvoj pribeh som citala s otvorenymi ustami a zasla.Ja som v 10 tt , prvorodicka, takze ma to vsetko este len caka.Chcem vas poprosit o nejake rady okolo dojcenia. Hlavne da sa na dojcenie nejako predpripravit pocas tehotenstva, aby to slo lahsie?Viem o tom velmi malo,vlastne nic a kedze zijem v zahranici, tak tu nemam maminu, ktora by mi poradila. Dakujem za rady a prajem vam POZEHNANE A LASKYPLNE VIANOCNE SVIATKY.

  35. evca, trafila si klinec po hlavicke. Aj ja som TAK zacinala… Po prichode z porodnice horucka nad 40, lezala som a nevedela o svete… Myslela som si, ze mam CHRIPKU….. Az za dva dni som nahmatala hrcu v prsniku… bingo, az potom som pochopila. Ked som sa isla v ten den RANO osprchovat po celodennom plienkovani a tiseni, v nocnej koseli, samozrejme, zistila som , ze uz je 18.00 VECER. Ale to bol so mnou manzel (prisiel o 20.00 z treningu), takze sa to stale neda s tebou porovnat. Asi si zistila to, co ja: CO TA NEZABIJE, TO TA POSILNI. Velmi dobry clanok, Evca, toto by si mali precitat buduce maminy, aby im bolo jasne, do coho idu. Mne to chybalo, myslela som si, ze som perfektne pripravena…nebola som. Nelutujem toho „priserneho obdobia“, nakoniec som kojila 35 mesiacov. Stalo to za to.

  36. Evca, aj ja si spominam na dojcenie ako na skusku ohnom, ale tiez som videla len jeden ciel- prestanem dojcit az cez moju mrtvolu. Rozkusane bradavky neskutocne bolia a ta neistota ked mlieko na cas odide je vzdy premiera ci to bude pokracovat, no ale musi. Tiez mi chybal manzel po porode dcery a tiez si pamatam na najdenie polohy v ktorej sa mala prvy krat poriadne napila. Je to veda.

  37. Nemyslím, že som výnimočná. Asi by to tak musela zvládnuť každá žena v mojej situácii. Je takých isto oveľa viac, len o tom nie sú žiadne štatistiky, ktorá ako dojčí, aké problémy prekonáva. A je veľa žien, ktoré to nikdy z rozličných dôvodov nezverejnia.
    Prajem všetkým pekné a veselé sviatky a mamičkám i ockom veľa trpezlivosti a detičkám veľa zdravia v novom roku.

    Lilypie Baby Ticker
    Lilypie Baby Ticker

  38. Evča, nemám slov a môj obdiv k Tebe opäť narástol do väčšej výšky! Mirko aj Slávka majú jednu z najúžasnejších mám, aké poznám….

  39. No už je to raz tak, nie každá maminka má to šťastie hovoriť o bdobí dojčenia, ako o kľudnom bezproblémovom čase oddychu . Aj môj manžel uvidel po prvý krát svoju dcérku ako 6 mesačnú, pre ťažkú existenčnú krízu našej rodiny ,sme boli nútení riešiť ju manželovým odcestovaním za prácou do zahraničia mesiac pred narodením našej dcéry. Starší synček nemal ani 2 roky, a ja som v tom čase študovala dialkovo na VŠ. Dcérka bola hladná každú hodinu, a podľa toho mi to aj dávala na javo.V noci sa čas strávený nad skriptami sa striedal s kojením. Kojila som do 2 rokov,len z jedného prsníka, lebo po 3 mesiacoch mi dcérka jeden úplne odmietala, a postupne som v ňom mlieko stratila. No už je to za nami, tešíme sa z naších pokladov a na toto obdobie spomínam ako na krásne…

  40. Velmi pekny pribeh! My sme mali tiez nelahke zaciatky – Lacko sa prihlasil na svet o nieco skor a pri ceste „von“ sa mu zasekla rucicka a nestihol sa pretlacit a nadychnut vcas. Prve dni stravil v inkubatore a spinkal, ja som sa snazila odsavat mlieko. Najprv do strikacky, potom uz do flasticky, nastastie sa mi mlieko tvorit zacalo. Prvy krat som si maleho prilozila k prsniku po 3 dnoch, on vsak stale spinkal a ked sa nam ho nakoniec podarilo prebudit a strcit mu prsko do pusy, tak si raz trosku cucol a zaspal. Z flasticky sa mu MM pilo lahsie a tak sme dvakrat denne skusali kojit a zvysok sme davali MM flasou. Po tyzdni sa zacal pomaly preberat, ale s kojenim to nevyzeralo dobre, vypil max 50 -60 MM a zvysok sme museli dokrmovat MM flasou. Po 12 dnoch nas pustili domov a ja som bola rozhodnuta kojit – Lacko nastastie tiez pristupil na moje podmienky a kojenie sme zvladli uplne bez problemov. Prvych 6 mesiacov len MM, niekedy kazdu hodinu cez den , ci v noci. Potom pomaly aj prve prikrmy, ale MM je pre neho este vzdy to naj. Dnes ma Lacko rok a pol a v noci , ked sa zobudi, tak len zakrici „meko dam ti“ a celkove tuto vetu pouziva casto aj teraz ho pocujem, prave prisiel na to, ze nesedim pri nom v izbe a tak ma hlada a krici. Je to krasny pocit, ktory prajem i ostatnym mamickam. Co sa tyka odstavovania, neviem, ako to spravim, urcite to nebude jednoducha zalezitost smile.

  41. Si hrdinka! Len dve ženy zo sto by to MOžNO zvládli.Povedz Mirkovi, že mama je jeho Sonic X. Normálne som z tvojho článku dojatá……Prajem tebe a tvojej rodine krásne Vianoce, tie najkrajšie….

  42. Pekne. Neraz tazke a pritom poucne. My sme na kojenie ako take technicky nenabehli. Napriek enormnej snahe. „Dojcim“ ale uz skoro dva roky, ale tak ze vsetko odsavam a ponukam nasledne z flase s pomerne velkou -odstrihnutou dierkou aby to tieklo skoro samo. Maly MM miluje a neda na neho dopustit. Z prsa sme dojcili len pomerne kratky cas, zaciatky velmi podobne Evcinim, ale malemu navyse chybal saci reflex, bol slabulinky a casom uplne vymizol. Nebudem popisovat vsetky nekonecne pokusy a polohy, trapenie a stresy prvych niekolkych mesiacov. Kludne by bol aj plno dni bez nicoho, necucal, odmietal prsko. Aj tak som na seba hrda ze napriek tomuto handicapu sme to vlastne zvladli a aj ked je to tazke pretazke tak cez vsetky komplikacie dostava maly stale to najlepsie. Do roka nemal prakticky nic ine na pitie nez MM, odmietal vodu aj caje, prikrmy od 7,5 mes., doteraz MM tvori prakticky skorocelu dennu davku pitia, aj ked uz pije aj cajiky (nesaldene) a vodu, ale len trochu, ved naco by sa snazil ked ma MM :-). Niektore matky ma beru ze vlastne nedojcim, ale je to nieco za nieco. Moj maly ma na druhej strane mlieka omnoho viac nez vacsina dojcenych ktore po roku maju prsko iba ako dudlik, a pri ich santivosti a nepravidelnosti matky ani nevedia kolko toho vlastne este vytiahnu a nakolko sa mlieko tvori. Ja to viem presne. Ono hlavne je aby sme podla svojho najlepsieho vedomia a svedomia spravili maximum.Potom je v dusi mier a zena ma pocit ze spravila co mohla – je s tym zmierena

Pridaj komentár