Samoprisatie – zázrak prírody

Pôrod druhého syna som si starostlivo naplánovala. Našla som si pôrodnicu, kde boli naozaj ústretoví a nekrútili nad každou mojou požiadavkou hlavou.

Synček sa narodil ľahko, úplne prirodzene, po približne štyroch hodinách kontrakcií (po predošlom  cisárskom reze), v polohe ktorú som si v daných podmienkach  zvolila.

Hneď po pôrode mi ho dali do rúk, na brucho, ku mne. Nechali mi ho nahého telo na telo pár nádherných minút…  I v tejto pôrodnici ho však napokon vzali na chvíľku preč s odôvodnením, že je potrebné ho vyšetriť a obliecť a iné bla bla bla…

Keď mi ho po chvíľke priniesli, bol už zabalený v perinke, oči doširoka otvorené, pästička v pusinke… A ja som si uvedomila, že niečo mi chýba. Niečo o čom som snívala, ale v tom chaose pôrodnice nestihla o to požiadať.

To niečo bol pokus o samoprisatie. Čo to je?

Každé dieťatko, zdravé a vaginálne narodené má schopnosť po pôrode sa samé doplaziť k prsníku, samé ho uchopiť a prisať sa. Možno sa niektoré pýtate – je to možné? A ako je to možné? Nuž, dajme si niekoľko vedou potvrdených faktov. Podľa mňa zázračných ktoré by mala každá mama pred tým než ide rodiť poznať. Možno namietnete, že nemusíte vedieť všetko… Nuž, ani naše staré mamy nevedeli všetko, neboli však ovplyvnené technikou, múdrymi informáciami z každej strany a systémom pôrodníc. Rodili tak, ako im to telo kázalo a aj po pôrode sa riadili v prvom rade intuíciou. My sa ju však občas snažíme odsunúť kdesi bokom.

Takže, čo také zázračné je na prvých chvíľach po pôrode? Bábätko je prvý zázrak, ktorý už dokáže mnohé veci.

Ak sa hneď po pôrode priloží dieťatko na bruško matky, hladina hormónov, ktoré sú vtedy v extrémne vysokých hodnotách, vám i bábätku zabezpečí rýchlu popôrodnú adaptáciu, skvelý nástup laktácie, bezproblémové prisatie a iné výhody.

Príroda novorodencovi „káže“

po krátkom (či dlhšom, podľa priebehu pôrodu a individuálnych schopností)  oddychu na brušku, „spoznaní“  vône mamy, jej hlasu a tlkotu srdiečka robiť pohyby, ktoré si nacvičilo už v brušku.

V prvom rade sú to pohyby pusinkou: slinenie, satie, cmúľanie, špúlenie ústočiek… V druhom rade sú to pohyby dolnými končatinami. Už v brušku si dieťatko precvičovalo tzv. kráčací reflex. Ak mu dáme možnosť, začne sa chodidlami zapierať do brucha mamy, odstrkovať sa  a pomaly sa posúvať smerom k prsníku. Okrem iného týmto pohybom napomáha zavinovaniu maternice a odlúčeniu placenty – čo je skvelý predpoklad k čo najnižšej krvnej strate!

Dieťa smeruje k bradavke

Hľadá ju aj podľa vône. Ruky novorodenca by sa nemali po pôrode utierať (na rozdiel od ostatného tela) od plodovej vody. Tá má totiž podobnú vôňu ako vylučujú žliazky na prsníku mamy. Dieťatko má ručičky obvykle pred sebou, ovoniava ich a posúva sa za nimi. To je ten tretí pohyb – ručičky smerujú vpred a dieťa sa plazí na vôňou. Aj naše prsia pri tom zohrávajú svoju rolu. Väčšine zo žien počas tehotenstva stmavnú dvorce a bradavky. Pre dieťa je to akoby terčík, ktorý hovorí „tu sa máš dostať“.

A keď sa už drobček doplazí na úroveň bradavky, príroda mu naznačuje i ďalej čo má robiť. Určite ste už videli deti, ktoré mimovoľne  hladkajú resp. dotýkajú sa maminých bradaviek. I novorodenec to robí. Týmto dráždením totiž zabezpečí to, aby sa bradavka vztýčila a stvrdla. Potom je ešte jednoduchšie ju nájsť a uchopiť.

Pri všetkých pôrodoch, pri ktorých som bola a dieťatko malo dostatok času sa prisať, bolo dojčenie na prvý pokus dokonalé. Ani jedno dieťa sa nesťažovalo že mama má malé, veľké, mäkké či akékoľvek iné bradavky. Všetky sa prisali správne, s naširoko otvorenou pusinkou. Tak im to totiž ich reflexy či pudy či hormóny či všetko dokopy kážu.

Novorodenec doširoka otvorí pusu, oblapí dvorec a prisaje sa. A nemyslite si, že hneď zaspí. Práve naopak. Deti, ktorým umožníme takéto prvé prisatie dokážu sať pomerne dlho. Zažila som drobčekov, ktorý sali celé dve hodiny pobytu na pôrodnej sále po pôrode, a možno by v tom pokračovali i naďalej, keby ich neprevážali práve v tom čase na oddelenie šestonedelia.

A mamy? Ani tie nie sú pasívne

Ak totiž dostanú dieťatko do náručia hneď po pôrode, celá únava sa stratí, nastupuje „opatrovateľská fáza“, spúšťajú sa hormóny, mamy sú bdelé a plné endorfínov. Dieťatko satím a svojim dotykom podporuje tvorbu oxytocínu a mamy im v tom – úplne intuitívne pomáhajú. Najprv sa svojich detí dotýkajú opatrne, končekmi prstov na končatinách, postupne však pridávajú celé dlane až sa nakoniec telíčka dotýkajú na chrbátiku, intenzívne ho hladkajú a podporujú tak bábätká v ich snahe.

Veľmi ľúto mi bolo, že som to nezažila so svojim synom

A tak som si to vyskúšala aspoň na druhý deň po pôrode (profesionálna deformácia :-D). Dala som si ho na brucho a dlaňami povzbudzovala k aktivite. A – môj milovaný anjelik sa mi odvďačil – priplazil sa k prsníku tak rýchlo ako len vládal, zaškúlil na bradavku, nadvihol tým svojim pár hodinovým krkom hlavu, zakrúžil ňou ponad prsník a s široko otvorenou pusou sa prilepil k zdroju mliečka. Úžasné…