Jonatán a ja – mesiac desiaty

Náš malý človiečik je čoraz viac veľkáčom ako bábätkom. Je pastvou pre oči sledovať jeho objavovanie sveta a nachádzať skutočne podstatné veci s ním, v radosti jeho žiariacich očí. Niekedy mám pocit, že smiech s Jonatánom mi pridáva viac energie, života a optimizmu, ako všetky zázračné qéčka s desiatkou či nejaký revitalizujúci elixír.

Pozór!

Život s desaťmesačným drobcom je život bodyguarda. 🙂 Objavovanie sveta má zakódované v sebe silnejšie, ako Krištof Kolumbus túžbu po brehoch Indie. V kombinácii s rýchlosťou pohybu a ešte vratkými nôžkami je jasné, že mama musí byť všade v dosahu a vďačne spomínať na tréningy basketbalu za mlada, kde postreh bol prioritou.

Jonatánko sa už všade popri nábytku postaví, dokonca už aj o takú vratkú a nie veľmi pevnú vec, ako sú moje večne plantajúce nohavice. Pomaličky ho učím obkračovať popri stene, za dve ruky behá rád a za jednu už postojí, len s jednou však chodiť sa nám ešte nedarí. 

Rozmyslel si to aj s postojom k lozeniu – a jedného dňa sa pekne vybral po štvornožky opatrne krížom cez detskú. Asi týždeň kombinoval prepravu pol na pol s tým svojím závratným plazením sa po bruchu, ale potom zistil, že po „havovsky“ je to podstatne menej bolestné, namáhavé a rizikové. Takže teraz sa všade premiestňuje po štyroch a veru nie je miesto, kde sa ešte nedostal.

Pocítili sme všetci, čo je to mať doma zvedavca, ktorý sa dostane, kam chce, postaví sa, kde chce a vyberie si, čo chce. Lebo – aj za cenu privrznutých prstov – sa predsa musí pozrieť do babských šuflíkov a skríň a občas tam urobiť revíziu, samozrejme, nie k nadšeniu svojich sestier. Chlapčenská izba ostáva viac menej nedobytná, lebo tam sa šuflíky ani skrine otvoriť tak ľahko nedajú ako u dievčat. Jon si tam však prichádza na svoje pri ohrabávaní školských tašiek, ktoré si tam traja školáci ako správni chlapi len tak plesnú… a hlavne, spústa papierikov po zemi je vďačným priťahujúcim bodom pre Jonkove pinzetkové prsty – a pusu. Horšie je, že mu neviem ešte vysvetliť, že to, čo objavil v obývačke v spodných dvoch šuflíkoch, nie je žuvací materiál, ale naše ľúbostné listy… Že mi denne skontroluje hrnce, varechy a naberačky, beriem športovo a dúfam, že aj suseda pod nami. Občas to riadne buchne.

Zuby nás tento mesiac nechali na pokoji – teda v tom zmysle, že sa žiaden neprerezal, takže ich máme stále 7 a na ten ôsmy sa pozeráme denne za nesúhlasu majiteľa, že kedy sa ráči – lebo už len presvitá cez ďasienko a zrejme aj on sa podpísal pod to, že Jon sa v noci budí častejšie a ono bábätkovské spanie typu zaspím večer, zobudím sa pred polnocou a potom o piatej ráno je tatam… Svoje robí aj to, že má uši ako zajac, a tak som musela zatrhnúť telku aj počítač v tej našej obývačkospálni, rovnako ako vášnivé debaty s tatom – drobec sa na to budil a zubil, akoby hovorili o jeho kráse, čo ma vôbec nenadchýnalo. 

Čo nemá rád, je večerná kaša a úplne bebená je ryžová, tú do neho nedostaneme ani náhodou. Skúša už jesť sám väčšie kusy a ak na to zabudnem a chcem ho kŕmiť ako bábätko len lyžičkou, hlasne protestuje a odmieta otvoriť pusu. Momentálne je top očistené jablko, aj keď už z nedostatku príležitosti ohlodal aj celé so šupkou… len sme si to potom v noci odtrpeli.

Začíname byť neskutočne zhovorčiví a jeho „baba“, „tata“ a „mama“ je momentálne v úzadí nad objavom „dede“ či „deje“. Miluje stále spievanie a to je  vec, pre ktorú vie obetovať aj rev pri haváriách na nos či pusu, čo je u neho najcitlivejšia zóna a narieka ako o dušu. Našťastie prišiel na princíp organizovaného, plánovaného a bezpečného cupnutia na zadok, takže už je tých buchnutí stále menej – aj keď sa mu občas zapletie prvá noha do štvrtej a bac…!

Najlepší je však stále jeho smiech celým telom… a nádherne žiarivé oči, pre  ktoré ide poobede z rúk do rúk presne v takom poradí, ako jeho veľkí súrodenci a tato, jeho životná láska, prichádzajú domov…

… a ja…

Zas chudnem. Je to aj tým, že niektoré nočné zaspávania sú „ručné“… kým JOn ešte 3x za deň spí, tiež sa nenudím. Neviem, či mám byť spokojná, ale Jonatánko je naše prvé dietko, ktoré sa správa učebnicovo a ohrýza pravú, nie ľavú bradavku. Šediny som zdarne zakryla farbou na vlasy a unavená som každý deň tak, že ma môj drahý musí preberať po večernom uspávaní k životu… inak by ani nevedel, že má manželku . NO a druhý krát po pôrode prišla na návštevu teta z Ameriky… aj keď to stále nevyzerá na plodný cyklus, lebo hlien kde nič, tu nič, zato krvácanie pri menzes bolo neskutočné…

A nové je aj to, že mi Jonatánko navracia chuť do života takým spôsobom, až nechápem. Vychutnávam si každý okamih s ním, smejem sa, bojujem, učím zárovno s jeho necelými 80 cm. Ešte si brúsim zuby konečne na gitaru, ktorá už má znovu svoje „éčko“ miesto toho pretrhnutého, ku ktorému sa nik nepriznal. A tvorím… maľujem, vyrábam, kreslím… a tak sa niet kedy nudiť. Aj to si krásne vychutnávam ticho, kým sú všetci dopoludnia v škole a Jonko spí… to je božský relax!

Myslím, že takto je to pre nás úžasné. Nemenila by som ani čas, ani počet detí, ani manžela, ani stav… už len aby dom stál…

Majdalenka Apolenka