Jonatán a ja - mesiac dvadsiatydruhý | Denníček Jonatána | Zo života

Nezačali sme závratne rýchlo rozprávať, ani chodiť na nočník. Iba po troškách, či skokoch sa zase posúvame ďalej a každý deň nám prinesie nejaký malý zázrak, z ktorého sa tešíme. Napríklad aj z kúpania vo vedre.

Experimenty

Niekedy je vaňa kontraproduktívna vec. Aspoň pre nášho Jonatána určite, lebo napriek priestoru, ktorý ponúka, si jedného dňa vypýtal červené vedro a napustil si doň vodu. Spokojne sa usalašil a odvtedy pravidelne strieda veľký priestor s malým.

A žiadne hračky vo vode! Teraz padli za obeť všetky vrchnáky z deodorantov a šampónov a iných somariniek s vekom: prvé fyzikálne pokusy o prelievanie do nekonečna sú na programe pri každom kúpaní sa. Sprchovanie totiž náš benjamín značne nenávidí a patrične nahlas to dáva najavo. No a po vyše roku zistil, že poloha poležiačky na bruchu nie je vývojový krok späť, ale že sa tak dá perfektne vo vode jašiť.

Experimentov na suchu tiež nie je málo. Napríklad tie s písaním a kreslením. Robí to vášnivo rád a veľmi často. Alebo ešte lepšie: s nakupovaním. Jon veľmi rýchlo zistil, kde sa nachádzajú zásoby igelitiek, lebo tá malá plátenná taštička z DM-ka mu jednoducho nestačila.

Vyňurá všetko, čo sa mu práve zíde a hodí. Od variech cez topánky, noviny, hračky až po všadeprítomné knihy. A potom si sadne, vykladá a vykladá: čo kúpil a teší sa z toho. Len má to takú malú desnú pointu, že už týždeň hľadáme nielen stratenú paličku z triangla, ale aj 6 nezvestných veľkých lyžic…

Vidno, ako nás všetkých kopíruje a ako si ukladá do tej svojej malej tekvičky veci a situácie, ktoré nečakane doma rozbalí a všetkých nás uvádza do úžasu. Napríklad, ako si všíma, ako sa doma modlíme. Ako čítame knihy. Ako telefonujeme. Ako si solíme polievku či jedlo. A všetko to chce robiť aj on – ale s takou gracióznosťou a nádhernou samozrejmosťou, že ho fakt začneme volať malý princ.

Čo sa patrí a čo nie…

Nejaký čas to ešte ale potrvá, kým bude mať aj maniere malého princa vo všetkom. Napríklad v tom nešťastnom jedení. Už síce papá ako drak a je zúfalý, ak ho niekto kŕmi, v opačnom prípade sme však zúfalí my, lebo sa v kuse prezliekame po jedle. Už mu síce všetko ide do pusy lepšie lyžičkou, ale zákonite máme jedlo ešte všade, aj keď už málokedy je pod ním taká spúšť ako predtým.

No a odmieta hrnček so sosáčikom – lebo nik z nás ho nemá a podľa jeho prejavov chce byť ako my. Na deň svojich 22. mesačnín ho bez ľútosti hodil o zem silnejšie – a hrnček pochopil. Takže zajtra kupujeme niečo ľahké s uškom.

Na rozdiel od jedla veľmi rýchlo pochopil iné pravidlá. Vie, že keď prídeme domov zvonku, má si sadnúť na lavičku, vyzuť sa, odnesie si topánky a minulý týždeň sa mu podarilo rozopnúť aj zips na bunde a vyzliecť sa. Čiapku obhospodaruje dávno sám. Rovnako šikovný je pri obliekaní a poctivo trénuje obúvanie topánok a obliekanie čohokoľvek v dosahu – a už prešiel z ockových xxl topánok a hábov na parametre svojho 7-ročného bráchu, skúša už aj svoje, ale to je ešte veda.

Umyť sa (teda okrem zubov) je vášňou a stavovskou povinnosťou, rovnako, ako oznámenie „Mám be!“, čo znamená, že našiel špinu, smeť alebo niečo vadné, čo má ktokoľvek v jeho dosahu odstrániť.

No a spíme definitívne raz za deň, ale aký kľúč má okrem ticha na to, aby niekedy spal tri a pol hodiny a niekedy len jednu, na to som akosi nedošla – lebo mliečko je stále, aj pri večernom zaspávaní a asi tak 2x za noc, niekedy už ani to nie..

Zábava musí byť

Stále mu málo stačí na to, aby sa začal smiať, je veľmi spoločenský a najnovšie v kuse tancuje s Máriou alebo Frantom „Kolo, kolo mlynské…“ Keď nie je nik poruke, aj sám…

Každý deň máme svoju hodinku hudobnej výchovy s rytmickými nástrojmi a veselo si spievame, kým Jon neuveriteľne rytmicky udiera do všetkého, čo jeho ruky udržia počnúc tamburínkou cez všemožné hrkálky a rolničky.

No a čítať… čítať… čítať… už dokonca sme šli do školy so starou učebnicou geografie, keď sme odprevádzali Vojta… Inak, bol dosť frustrovaný: jedného rána si spolu s bráchom zbalil svoj batôžtek, pred triedou 1.A ma vážne bozkal a poberal sa do lavice… hm, len pani učiteľka ho nejako vyprevadila, síce milo, ale že je čas.

Možno je to tým, že jazyk nie je to, čo by ho vzrušovalo čo do zvyšovania výkonnosti, aj keď tento týždeň prešiel na ďalšie slová a prvé dvojslovné vety, z ktorých sme ale vylúštili len „bager“ a „papam ham“.

… a ja…

Zas v pozícii stavebnej sekretárky, čo vybaví všetko, stihne všetko a potom má všetko večer na háku, lebo zaspí. Je toho dosť, napriek tomu si strážim čas nielen na spánok, ale aj na tvorenie a túlanie sa po vonku.

Učím sa zadeliť si čas popri Jonkovom jednofázovom spánku inak a zapájam ho do toho, čo robím. Našťastie sa to dá, ak odhliadnem od takých detailov, že mám rozrobených desať vecí naraz podľa toho, kde práve drobec je a koľko so mnou vydrží. No a s rizikom, že jednu tretinu jednoducho nedorobím…

Žiada sa mi kultúra iného kalibru ako je Jonatánko a deti a domácnosť…a tak tajne snívam o tom, ako raz Jon bude taký veľký, že ho jeho veľká sestra večer opatrí, uloží a ja pôjdem s mojou láskou niekam na celú noc. A nielen do divadla, ale niekde aj na latino párty alebo len sama na zumbu. Tak si ale uvedomujem, že čas sa mi aj tak kráti – do konca materskej mi ostáva smiešnych 14 mesiacov… to si radšej Jonatána riadne vychutnám… hrať Shakespeara budú aj potom, keď mi povie, že ide von s Jožkom.

Majdalenka Apolenka