Jonatán a ja – mesiac prvý | Denníček Jonatána | Zo života

Konečne! Ráno nám sympatická lekárka povedala, že odchádzame, aj keď je víkend a sobota a na oddelení „zdochol pes“. A že ani nemusíme čakať na správu o pôrode, lebo sa zas rodí vo veľkom a nestíhajú to vypísať. Zbalená som bola za 20 minút.

Mať pozitívny pohľad

Šla som domov s tým, že ma nič nevytočí a že jednoducho nečakám od mojich „zázrakov“ zázraky. Vďaka tomu sme prežili, teda ja a môj zmysel – babský – pre poriadok. Lebo nájsť si prádlo, ktoré som nestihla zavesiť pred piatimi dňami ešte vlhké v prádlovom koši… to je už fakt „pecka“. Ale bola doma aj kytica milovaných žltých ruží a ešte čosi, čo som od mojej polovičky nečakala: kaviár. „To preto, lebo vždy vravíš po pôrode, keď sa ťa pýtam, čo ti mám priniesť, že kaviár. Tak ho máš, pravý.“

Jonatán to mal náročnejšie. Celé doobedie ho na oddelení furt brali, merali, vážili, kontrolovali a tak toho veľa nenaspal. Keď konečne zaspal, prišiel tato… a potom si trošku podriemal v aute. Doma bolo beznádejné povedať: nechajte ho spinkať! Všetci sa na neho vylepili a obchytávali ho síce nežne, ale „úspešne“ – takže sme sa zobudili zas. Poobede už ale nadšenie opadlo a náš malý poklad zaspal, ako sa patrí.

Bežné dni

Na prvý pohľad to tak vyzeralo, aj keď sme museli upraviť zodpovednosti a kompetencie školákov, aby sme to v novom systéme všetko zvládali. Počítať museli aj s tým, že mamina – to ako ja – ešte aj teraz po pôrode padá do hajan v priebehu dňa alebo skoro večer, že nie je v pozore, ako kedysi, ale vraví: „Prepáč, dojčím. Musíš počkať.“

Jonatán ako bábätko je úžasný. Spí, papá, odgrcne si, ako sa patrí. Prebudený vydrží tak maximálne polhodinky – ak trištvrte, je veľa. Nerád sa nosí a uspáva na rukách, skôr pri prse, aj keď mi už dokonca zaspal aj bez neho – čo sa m stalo prvý krát v živote! Noci sa dajú, ak je taká nepokojnejšia, tak jedna do týždňa a tým, že spíme v posteli spolu, zatiaľ to nejako nepociťujem ako ujmu. Ešte nám nejde veľmi sa dojčiť poležiačky, Jon sa mrví a nevie chytiť bradavku do pusy – ale vydržíme, ono to príde. Akurát experimenty s orechami nám spôsobili patálie na dvakrát: Jonatán sa vyhádzal, a ani po oblednutí následný pokus neskončil lepšie. Horšie som skončila ja – lebo tehu hormóny už nefungovali a tak mi orechy priniesli skríženú reakciu psoriázy a astmy. Nič moc, vyzerala som ako červeno-biela žirafa s opuchnutými očami.

Svet zvonku

Zvládli sme aj návštevu pani doktorky hneď na druhý deň od príchodu domov. Bola z neho nadšená. Menej nadšený bol môj drahý pri vybavovaní všetkých papierov, ktoré bolo treba – zabralo mu to jeden celý deň plus ďalšieho pol dňa, v poisťovni ho potešili nutnosťou ísť sa ukázať aj do centrály v Bratislave, vraj tam máme nejaké nezrovnalosti. Hnevám sa – keď potrebujú, majú telefón, mail, nech si riešia.

Šestonedelie si chránime, ale pár ľudí k nám prístup má. Kamoška, ktorá je do Jona zamilovaná – a tak mi pomáha s deťmi, kým je moja mama chorá. Potom príde aj ona – na pár hodín a vytešuje sa s Jonatánkom tak, ako by bol jej prvé vnúča. Napriek tomu, že má to „divné meno“, si spolu očividne rozumejú – mám radosť, lebo ktovie, koľko mi tu ešte mama so svojím zdravím pobudne.

Vyrážame aj vonku – autosedačka sa mu veru nepáči, ale zvládneme výjazd na pozemok s architektom v daždi… aj prvý výlet kočíkom, ktorý pamätá aj jeho najstaršieho bráchu. Z obáv, ako bude mať Jon rád svoje prvé „vozidlo“, nebolo nič – domov sme šli, lebo mame, to ako mne, bolo zima.

Haló, ja som tu!

Jonatán má rád farby, neskutočne si obzerá všetko, čo je pestré. A svetlo. Úplne ho fascinuje. Viac však miluje svojho bráchu Vojtíška a svojho ocka. Smeje sa a má jamky v lícach. Po čase rezervovaný postoj našej madmoaselle („To čo má to dieťa na hlave?“ a „Si stále tučná“) vystriedalo „kradnutie“ Jonatána z postele, aj keď spí. Z Márie a Jona sa stali dvaja neodmysliteľní parťáci a smieškovia – a dokonca je vďaka tomu moja pubiška schopná prvý raz odniesť aj pokakanú plienku do koša.

Parádny záťah sa podaril ockovi, keď porozosielal maily o Jonatánovom narodení bez starostlivo pripraveného oznámenia a nadôvažok do textu napísal: meria: 50 dm… nuž, maxidieťa.

Krst náš Jonatán nádherne celý prespal, aj keď podľa dohody s kaplánom som využila právo obsluhy mliečneho baru kedykoľvek – na nás to prišlo rovno na začiatku omše… Akurát že sme sa striedali pri jeho držaní všetci vrátane kmotrov – a po poradni o dva dni neskôr bolo jasné, prečo: za štyri týždne sme len z maminho mliečka pribrali 1380 gramov a narástli o 7 cm. Ja sa len teším: lebo mám zdarma odsávačku tuku a prebytočných kíl a tak sa znovu zmestím do polovice svojich vecí spred tehu.

Inak: sme šťastní, že ho máme. Napriek tomu, že deň sa zhustil, priestor zmenšil, noci skrátili a šediny mi vidno. Riešim len Jonatána a jeho spokojnosť, pričom všetko, čo sme doteraz z ostatnými deťmi preskákali, beriem ako úžasný bonus: som pokojná, trpezlivá mama. Škoda len, že nezačíname materstvo s takouto výbavou…