Zdá sa navonok, že sa nič zásadné už mesiac po mesiaci nedeje – a predsa sa dejú neuveriteľné veci, ktoré dobre vidno len pri dennom pozorovaní rastu nášho Jonatána.
A poučená rýchlosťou plynúceho času vychutnávam si každý taký okamih do bodky a som prítomná pri všetkom, čo objavujeme, skúšame a poznávame.
Už!
Takže prvá správa pre tých, čo mali pocit, že to mešká: Jonatán nám už behá aj sám. Je to síce zatiaľ na krátke trasy, s bezpečným miestom odchodu a príchodu, ale už sa spokojne postaví sám aj uprostred izby a vyberie sa pešo po dvoch. Každý deň pridá o krok naviac a teší sa spolu s nami, ako mu to skvele ide. Čakať a nenáhliť ho sa oplatilo, nožičky má rýchle, postoj pevný a tak vidíme, že čochvíľa ho budeme naháňať rovnako po dvoch, ako bol rýchly aj v štvornožkovaní.
Bleskový horolezec
Čo sa týka reakčného času, tak v tom sa nedá nijako Jon zahanbiť. Naučil sa bleskom vyliezať všade, už mu neodolal ani stôl v kuchyni, aj keď sa dlho trápil s technikou vyliezania na kuchynskú lavicu. Takže momentálne vyzeráme ako v škole po skončení vyučka – všetky stoličky sú vyložené hore, v detskej dokonca na poschodovej posteli, lebo Jon nebol ani trošku pri stoličkách na kolieskach bezpečný, či už stáli na zemi alebo boli položené na stole – ťahal ich dolu…
Lampa je vážna vec
Objavovanie sveta je úžasné: naučil sa, kde sa v detskej zasvecuje lampa a s nadšením to skúša. Horšie je, že ešte mu kapacita centimetrovej výšky nepovoľuje zhasnúť, takže ho musíme kontrolovať. Vášnivo rád sa hojdá na svojom hojdacom koníkovi a hitom momentálne je systém „som veľký“ – položený stolček pri veľkom stole jeho bráchov, kde si píšu úlohy a na stole musí byť vždy knižka, dinosaurus alebo aspoň multifunkčná hracia kocka.
Pracuje ako my
Pozerať na neho, ako sa tam vážne tvári a „pracuje“ je neuveriteľné a zároveň vypovedá o tom, ako Jon veľmi pozorne sleduje a odpozeráva všetko, čo robíme my. Z Jonatánka rastie aj super pomocník – už vie, že keď práčka doperie, má mi pomôcť vybrať prádlo z nej von, a tu sa mi práčka s otváraním zboku stále znovu potvrdila ako dobrá voľba, aj keď potvorka malá sa naučila už odopínať aj detskú poistku. Rovnako nadšene so mnou Jonatánko aj vešia prádlo na sušiak – akurát, že sa nevieme dohodnúť, kedy je prádlo už usušené a treba ho dať dolu. Podľa Jona totiž na to stačí tak maxi 5 minút…
Obliekanie pochopil
Začína sa sám obliekať, pochopil, kde patria ponožky, kam čiapka a najkrajší bol, keď sa mocoval s usušenou ockovou košeľou v tých maxi rozmeroch, ktorú potajomky stiahol zo sušiaka – ako inak.
Nerozvprávame, ale zato spievame
V rozprávaní sme veľmi nepokročili – ale v spievaní áno, pričom mu nerobí problém kombinovať spev a tanec s takým temperamentom a vášňou, až je to neuveriteľné. A pretože je chalan a technik, raz-dva prišiel na to, že ocko má vedľa postele rádio a že stačí pokrútiť jedno koliesko, aby to hralo a že to potom hrá vo forte aj pre tetu susedu. Technik prišiel aj na to, na čo je myška pri počítači a že keď stlačí nejaký ten klávesík na boku klávesnice, tak mamine všetko napísané zmizne a mama robí nonono! Dedičnú zaťaženosť na rozprávku o perníkovej chalúpke sa snažíme hamovať, aj keď sa Jonatánkovi pri systematických pokusoch vliezť do rúry podarilo čosi pošahať s pántami a tak dúfam, že ešte nejako prežije. No a čítame, prosím pekne, takže máme ďalšieho knihomoľa doma s číslom 9 . Má aj svoju obľúbenú knižku a v nej obľúbenú stránku, nad ktorou sedí, vzdychá, hmká, ukazuje a je celý fascinovaný.
Milujeme prechádzky
Jon miluje prechádzky kočíkom, autom a aj naše výjazdy vo dvojici doobeda na nákup. A po nekonečných doťahovaniach sa naučil, že nie je zábava stáť na každom rohu a pri každom regáli a obúvať mu raz jednu, raz druhú topánku znovu, čo pri jeho vysokom nárte nie je žiadna malina. Inak, je tak podarený, že len čo vkročíme do Tesca, už sa predavačky hromadne usmievajú a čakajú, čo zas vyparatí alebo ako začne spievať. O tom, že sa na každého usmeje, niet ani pochýb.
Konečne sme sa naučili JESŤ
No a konečne sme sa naučili – JESŤ. Samozrejme, stálo nás to nejakú tú obeť, ale Jonatánko sa pomaličky začleňuje do bežnej stravovacej línie našej rodiny a tak už kaša z krabice nie je jedinou alternatívou jeho večere a na obed mu zvlášť varím len zriedka. Miluje stále cestoviny a nikdy nepohrdne jablkom v akomkoľvek stave a skupenstve, tie si dokonca sám sťahuje z košíka, posadí sa rovno v predsieni na zem a vyhrýza. Dokonca už teraz stav pod jeho stoličkou na kŕmenie nie je taký hrôzostrašný, ako to bývalo, aj keď stále nepochopil, že zaháňať smäd kropením seba a pultíku na stoličke z fľašky so sosáčikom na pitie nepomôže. Už však pochopil, že si to musí upratať, a keď sa zabudne, už čaká na obrúsok a vzorne vyutiera nielen to, čo vylial, ale aj všetko, čo má v dosahu, vrátane svojej staršej sestry, ktorá sedí pri ňom.
… a ja…
Cvičím.
Lebo ten pozostatok na bruchu dobrovoľne odísť nechcel. Snažím sa nejesť toľko. Len keby som do pitvora nebola stále taká mlsná.
Hýbem sa viac, ako predtým. Čo sa mi celkom páči, aj keď mi stále chýba moja milovaná zumba. A dosiahla som pár mét, o ktorých som netušila, že sa dajú: po dvoch rokoch – ach – som dožehlila horu Mohamedovu a tak som teraz len v prevádzkovom stave do 10 ks košieľ či obrusov.
Vmestila som sa do sukne, ktorá mi nebola dobrá ani pred tehotenstvom, z čoho som bola príjemne v šoku. Tvorím rada a veľa a často, aj keď po nociach a nakopáva ma to k ďalším veciam a úletom vo fantázii. No a som dôsledná v doťahovaní svojho predsavzatia na tento rok: splniť všetky sľuby, ktoré som kedy dala a dať ich do finálnej, hmotnej podoby… aj keď ubúda z restov pomaly, určite si nevyrábam ďalšie tým, že čosi sľubujem. Takže som hádam aj ako človek trošku viac podrástla. Snažím sa dať viac času svojim deťom. Takže až prídu zo školy, všetko ide bokom alebo to robíme spolu, rovnako, ako to robím s Jonatánkom doobeda. Naučila som sa, že čas beží a nikdy nie je dosť priestoru na vyrozprávanie – aj keď niekedy treba v rámci krotenia puberty aj vykefovať , na čítanie knižiek, na hranie, na tajomstvá, na počúvanie. A to platí večer aj o mojom drahom, aj keď často padáme únavou do pelechu a len v objatí si šepkáme slovíčka, ktoré by nemali nikdy prestať.
Život je krásny, nech si o tom vyhodená psorka a nezafarbené šediny myslia, čo chcú.
Majdalenka Apolenka
no a že píše z času na čas o tom, ako hrá na gitare a farbí si vlasy a má psorku, to je ešte štylisticko-lingvisticky ok? aspoňže jazykovú redaktorku pre celý web tu už nikto nespomína
Truba, na gramatiku a na stylistiku nikto nepozeral. Postreh je v rovine analyzy textu-o com pise.
dadike, mám taký pocit, že Tvoj postreh je totál že irelevantný pre autorku a bude si svoj denník komponovať ako uzná za potreby. to znamená, okrem svojho bábätka tam bude stále dávať obkecy o sebe ako matke, o sebe ako žene a o sebe ako manželke, lebo tak o tom píše od počiatku. ale je fajn, že si na tie akože nezrovnalosti v obsahu prišla už v 14. časti (predchádzalo ďalších 9 o tehotenstve). tomu sa hovorí naozaj postreh, ou je.
Ono sa to tiahne ako zlata nit za Mariou nielen v jej 14 dielnom mesacniku. Takze som si nasetrila dost guliciek na to, aby som s tym vyrukovala, aby mi trubky nevycitali ze aj hla, ved ona len v jedom.
ó, tak potom milé, že to čítaš ešte. gratulácia! taká výdrž… alebo len doma nemáš salko?
Mila truba, no proste nedalo mi, tak som mrkla aj dozadu, a lala. Zlata nit. Alebo to volaju text analysis? Este potrebujes dalsie detaily z uvodu a postupu studie? Vies, ze za plagiatorstvo sa pyka?
Dadike, Dadike. Nielen psychologička, literárna kritička, ešte aj právnička.
No veru, veruze, je to tak…
zase som si rada precitala o Jonatankovi
Dada, prehanas, skor sa mi zda ze zavidis.. Je to maximalne decentne a mile a nijaka domaca spalna. Normalny zivot co patri k normalnemu denniku batolata. U mna to vyvolalo akurat usmev a kratucke zamyslenie, ziadne sladke znechutenie.. Treba vsetkym mamam a otcom stale vraviet ake dolezite je rozpravat sa a vecer si sepkat slovicka ktore boli na zaciatku samozrejmejsie ako su teraz. Som velmi rada ze to tam je! A tebe tie slovicka zelam tiez
Je mi do smiechu, no ale presviedcat ta nebudem, ze moje okienko bolo jazykove Fakt, ze sa ozval niekto druhy v kom ta jazykovo-obsahova stranka rezonovala tiez, mi uplne staci. To, ze si ty nepostrehla odkial vychadzam, ta inspirovalo k impulzivnemu emocionalnemu komentaru. Maj sa, zavistnicka a nedomyslaj si o druhych. Nie si telepat.
Dada rypla a teraz vsetci rypu do Dady 🙂
Ale ja s nou suhlasim. Aj ked v tomto clanocku mi to nevyskakuje az tak, ako v niektorych inych. Tiez mam pocit, ze Maria lubi vytiahnut aj veci spoza spalnovych dveri. A tiez myslim, ze je to odveci.
Ak sa chcete pustit aj do mna, tak doplnam, ze nie je odveci samotna manzelska intimita, ale je odveci pisat o tom takto.
Nejde o to. Ved ak v clanku neopise postelnu scenu, nebudeme si mysliet, ze ich nema! Pozitivne zmienky o podpore rodiny su predsa z toho mesacnika citit v nuansach.
Mila reportaz, ale partnerska intimita do toho nepatri- nepatricna, a napriek tomu velmi casto pouzivana. Ziarivy priklad ako dokonale znechutit tento druh prozy.
Dada nerozumiem. K comu nepatri partnerska intimita? K zivotu s detmi? Bolo by smutne, keby sme o nu prisli…
Dada, was? Aký je problém v jednej maximálne decentrnej vete o krásnych slovíčkach? Čo z toho vidíš ako nevhodné? Vari nepotrebuje mama malého špunta práve takéto uznanie a zázemie, aby dokázala fungovať? No tak… dobrý deň a veľa pekných slov, ktoré potrebuješ počuť. 🙂
Nic osobne. Ale pridavat criepky z domacej spalne k verejnemu vyvojovemu dennicku tvojho batolata- ono je to ako salko este s kilom cukru.
Nesuhlasim. Ja si myslim, ze to patri k tomu dennicku babatka. Mnohe zeny to beru ako pravidlo, ze ked maju dieta, kaslu na partnera. Mne sa prave rozmer tohoto naznaku zda velmi pozitivnym signalom. AJ pre tu moju partnerku.
Uz sme o vas dlho nepoculi. Dakujeme za správy o živote