Jonatán a ja – mesiac trinásty

Opakuje sa nám situácia ako toť pred polrokom: všetci sa pýtajú na veľký životný pohybový posun nášho drobca. Takže skôr, ako začneme, oznamujeme: ešte nechodí sám. Ale sme v pokoji a nemáme z toho ani zlé výčitky svedomia ani paniku. Tešíme sa, že ku chôdzi dospejeme – vo svojom čase, ktorý sa každý deň novou zručnosťou blíži.

A inak?

Prežili sme náročný bacilový, vianočný, oslavovací a cestovateľský mesiac. Musím Jonatána pochváliť, lebo to zvládol oveľa lepšie, ako boli moje predstavy. 

Nádherné Vianoce

Pre Jona boli krásne pre to, že všade sa čosi trblietalo, svietilo a blinkalo. Pre nás boli náročnejšie, lebo sme hľadali miesto, kde dať stromček, aby nepadol na oltár vlasti a Jonovým objaviteľským manierom. Pristáť musel na maxi pracovnom stole jeho veľkých bráchov, inej pomoci nebolo, aj to veľmi nazeral do Betlehema zo šúpolia a mal chuť doň vliezť aspoň rukou, za čo položili život bočné steny maštaľky.

Náročnejšie bolo vymyslieť, čo pod ten stromček drobcovi dať: tesne pred Vianocami oslávil prvé narodeniny a autíčka pre špuntov ho veľmi nezaujali… Tak sme to riskli s hojdacím dreveným koníkom, na ktorom ale zatiaľ dlho nevydrží. Oveľa radšej sa naloží do vyklápačky Vojtovej veľkej tatrovky a pohegávaním sa posúva po izbe, vrčí a občas sa v nadšení a nezvládnutej rýchlosti a pohybe vysype, niekedy aj predkom cez kapotu, takže zas robím záchranára a trénujem svoje basketbalistické rýchle reflexy.

Som veľký…

A tak sedím v autosedačke ako päť peňazí, naučil som sa dobre sledovať krajinu a tiež v nej zaspať bez toho, aby mi mama musela dávať mliečko – stačí mi len, ak mi spieva, spieva a spieva…

Vďaka tomuto novému pokroku nášho Jonatánka sa nám podarilo po zrušenej misii na Orave ísť na Moravu k mojim krstným… Jon cestu zvládol úžasne, akurát že „babička“ (ako sme pragmaticky nazvali moju krstnú mamu a jej polovičku „dedo“, aby deti nemali z oslovenia krstný starý otec a mama fazuľky) bola mierne zdesená z Jonovej rýchlosti a šikovných prstov, ktoré celkom neladili s babinniným nádherným bytovým outfitom plným nádherných aranžmá zo sušených kvetov, kadejakých caprčiniek a šáločiek, ktoré samozrejme nášho drobca fascinovali.

Ale výlety po okolí sa mu páčili, ako aj návštevy, kde už nik nemal problém s tým, že Jon je zvedavec a malý človek. Ešte sme sa skokom na pár dní zastavili u originálnych starých rodičov a tam už to bolo ok. Keď sme však prišli po týždni domov, Jon bol nadšený, uveličený a prvé, čo urobil, bolo natlačenie sa do tatrovky.

No a s tým chodením… Jon sa krásne postaví, popri obkračovaní pri nábytku potrebuje oporu už len kozmeticky, občas sa  zabudne a hodí sa na krátku vzdialenosť a skúša pekne sám stáť bez opory vprostred izby. Pred pár dňami pochopil, že moja podávaná ruka nie je na obmedzovanie, ale na oporu a tak sa pokúšame pekne za jednu ruku pomaly kráčať – lebo za dve nechceme ani za svet. Tragédiu z toho na rozdiel od mojej kamošky nerobím: Jon neskôr začal sedieť a loziť, a toto je prirodzený dôsledok… ešte sa nachodí v živote dosť.

… a ja…

Hnevám sa na výrobcov váh. Prečo sa váhy kazia, nadvažujú, podvažujú, podvádzajú a … ?

Totiž, ani pri priznaní veľkého ochutnávania toho, čo som stihla napiecť, si neviem predstaviť vznik toho absurdného čísla, ktoré mi ukázala váha u babičky. (A zabudla som sa jej opýtať, či váži dobre, má síce pomaly 100 rokov a furt bola nejako mimo pravdy.)

Môj drahý ma utešoval, že to je len mliečko  a vianočný mls a že som stále krásna, ale spolu s babami sme si dali postvianočné chudnutie… nie žeby sme boli nejaké extra zažraté a nejedli, ale menej toho je – koláčiky sú schované, cvičím najpoctivejšie a aj keď občas zhreším, viac do seba tlačím ovocie a zeleninu miesto mlsu. 

Musím aj pre iné: zhaprovala mi imunita a vybehli mi pred Vianocami uzliny, prihlásila sa psorka, neskutočná únava a telíčko mi pekne spočítalo všetky nedoliečené bacily popri Jonovi a deťoch ako aj nedospaté noci a stresy. Tak teraz to robím opačne: spať sa chodí pred polnocou a mnohé jedlá a potraviny iba viem, že sú – ale nie pre mňa, lebo teta psorka ich nemusí a ja nemusím ju. 

Ale inak: život je krásny, nie?

Majdalenka Apolenka