Psychológovia tvrdia, že deťom treba najprv objasniť, čo sa po nich chce, čo sa od nich očakáva. Vysvetliť v pokoji a mieri, prečo chceme, aby si po sebe upratovali.
Napríklad: „Miláčiček môj. Hračky upratujeme, aby sme sa s nimi mohli hrať neskôr. Keď budú upratané, ľahšie ich nájdeme.“
A tiež môžeme túto príležitosť využiť na rozvoj detskej empatie.
Oboznámme dieťa so svojimi pocitmi, aby sa mohlo lepšie vcítiť do toho, čo prežívame, napríklad: „Som unavená, keď musím upratovať všetky hračky, ktoré vyhádžeš z poličky.“ Reakcia môjho syna: „Urobím ti kávu, maminka moja sladká?“
Hrou a spievaním k čistému príbytku
Keby sa mi podarilo zatraktívniť deťom poriadkumilovné aktivity, zrejme by upratovanie hračiek u nás doma nepripomínalo tragédiu v troch dejstvách.
Ak ste nevedeli, lebo ja teda vôbec, aj upratovanie hračiek môže byť príjemne strávená spoločná chvíľa, ak nie vyvrcholenie celého úžasného dňa!
Spievajte si s deťmi pesničky s upratovacou tematikou, hrajte sa rôzne hry, napríklad na smetiarov alebo si rozprávajte rozprávky o uprataných hračkách a popritom, ledabolo, akoby nič, odkladajte hračky tam, kde patria.
Ak to nezaberie, vyskúšajte inú taktiku, rovno z dielne nejakého psychológa, že vraj “zachráň svoje hračky pred ujom vysávačom.” Normálne drsné! Akože čo bude o level vyššie? Zachráň svoje hračky pred skokom z okna?
Presne. Žiadne škatule nepomáhali a nepomáhajú. Čo fungovalo mne, ak chceš večer prečítať rozprávku, musí byť všetko na mieste.
Ak neporiadil, zbalila som všetko povaľujúce sa a vyhodila pred dvere, že si to niekto zoberie. To bola potom rýchlosť v riadení.
Teraz ho už len poprosím, aby si poriadil a ide to bez rečí, spievania a pod.