Takáto otázka padla kdesi čosi v prieskume na tému baby blue. Väčšina matiek na ňu odpovedala, či veríte, či nie, kladne. Anonymita, podobne ako redbul a pitbul, dáva krídla, človek sa prizná aj k čertovi.
Ale na verejnosti bude zdržanlivý ako panna zázračnica. O tom, že mu na mikrosekundu preplo, že mal svoju poetickú chvíľku lezenia po plafóne, nezradí nikomu, ani svojmu druhému ja.
Takéto pocity by sme predsa mať nemali.
Nikto ich nemá. Všetky mamy majú iba ak záchvaty nehy, blaha, ich vnútro neustále rozochvieva ten malý zázrak. Nie a nie sa nabažiť pohľadu naň. Nie a nie sa dovoňať jeho vône. Nie a nie sa od neho na chvíľku pohnúť.
Keď spinká, mimovoľne špúli perami, akoby posielal vzdušné bozky do neba, odkiaľ malý anjelik prišiel. Jeho drobná rúčka sa z celej sily chopí maminho prstu a nechce ho pustiť: si moja a ja tvoj. Usmeje sa prvýkrát a dojatá mama sa rozplače.
Ale to isté dieťa nielen krásne spí.
Ono vie aj hodiny drásať srdce svojim neutíšiteľným plačom. Nie, to nie je plač, to je rev, z ktorého odumierajú mozgové bunky. Z ktorého sa na maminej tvári vyhadzujú predsmrtné škvrny. Šedivie, a to si už posledné vlasy vytrhala.
Nič nezaberá, nič nepomáha, vyskúšala pritom všetko. Progres? Iba ak ten, že sa jej malý „anjelik“ od vzlykov zajakáva, až pritom modrá.
V tom sa jej naskytne letmý pohľad na vankúš. Najradšej by mu ho položila na tvár. Pozrie na okno, z ktorého by ho najradšej vyhodila. Na dvere, ktorými by najradšej utiekla od neho preč.
Decko modrá, ona sa červená.
Najradšej by chodila kanálmi, že mohla na také čosi len pomyslieť. Kričala na neho? Zatriasla ním?
Ešte pred svitaním má hlavu položenú pri jeho postieľke. Kým ono dávno spí, ona sa kolíše ako v mrákotách. Nevie, ako sa jej to mohlo stať. Ešte teraz sa jej klepú prsty, aj zbytok tela.
Chcelo by to vodku s ginom preliať fernetom. Ale kojí, tak musí ísť na to cestou meditácie. A veruže rozjíma. O tom, že zlyhala. Na kompletku. To puto medzi nimi navždy prestrihla.
Zničila mu detstvo. Bude z neho na sto percent narkoman. Štyrikrát sa ožení a ani raz ju nepozve na svadbu. Táto thajská masáž mozgu ju utýra k smrti, utvrdí sa v tom, že nie je “pravá” mama. Pritom pravá je. Je taká celkom normálna mama.
Len jej to zatiaľ ešte nikto nepovedal.
Ani mne nikto nepovedal, že takto chutí mamám ich welcome drink do nového životného obdobia. Že má tendenciu vykypieť z pohára. Že je namiešaný širokou škálou pocitov. Raz si hore, raz si v peknej onej.
Bolo to pre mňa čosi podobné, ako piť B52. Skôr mi zhorela slamka, ako som stihla jeden hlt ochutnať.
Hneď v úvode svojej materskej kariéry som svojmu plačúcemu potomkovi oznámila, že ho pôjdem hodiť do mora rybám, ak s tým neprestane. A potom som sa chcela za to ukrižovať.
Už-už som si chcela kupovať šijací stroj, aby som si mohla na tričko vyšiť značku matka-hyena. Ale Pánbožko ma rád alebo len jednoducho vie, že mi nemožno zveriť ihlu do rúk, a tak mi poslal do rany mamy, otvorené priznať farby aj mimo anonymný dotazník.
Hyeny a tie dokonalé
Jedna z nich, ktorá sa po pätnástich rokoch beznádejného, neplodného trápenia dočkala dvojičiek, mi povedala, že po týždni chcela svoje dievčatá odniesť do hniezda záchrany.
Ďalšia sa mi priznala, že po dvoch dňoch so svojim prvorodeným napísala celej rodine list na rozlúčku. Jej muž ho má zarámovaný. Vytiahne ho na nočný stolík vždy, keď sa vráti domov z pôrodnice. Zatiaľ tak urobil päťkrát.
Určite však existujú aj dokonalé mamy, bezchybné, konštatne milujúce svoje deti nadovšetko na svete. To budú zrejme tie, čo svojim deťom kupujú cukríky Nimm dva na štvrtú, plné vitamínov, ovocia a lásky. Ten zbytok sú hyeny, ktorým predsedám do vyslovenia nedôvery. Spravidla v pondelok.
(326 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)
Loading...
Tragická správa, ktorá otcovi rodiny zmenila život
Koľko eur na dieťa dostanem v roku 2024 (prehľad súm)
Kedy musia mať autá zimné pneumatiky - Rakúsko, Poľsko, Česko, Maďarsko
Diktáty pre tretiakov
Kde si, otec? Čakáš, kým vyrastiem?
Sú dnešné deti závislé na rodičoch? Môžu za to rodičia?
Súťažte o 150 € na ošetrenie v Poliklinike Mlynská dolina
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Dakujem za článok. Malá ma mesiac a niekedy proste hečí a hečí. Napapana, prebalena, asi koliky. No mne sa ten rev záryva do mozgových buniek a mám pocit, že mi vybuchne hlava. Ale niekto tu spomínal psychológa. Ja chodím už dlhšie a mám ďalšiu tému na riešenie. Ako zvládať rev dieťaťa? Pretože viem o situácii, kedy to matka nezvládla a deti následne bila a toto nieje riešenie. Takže si myslím, že keď si niekto myslí, že to nezvláda, rada psychológa nemusí byť na škodu. Každá matka vie, či to dokáže zvládnut, ak nie, trpieť bude najmä dieťa, pretože také situácie si dieťa pamätá.
Dakujem, citim sa lepsie :’D a uz aj zmlkla (nebojte, len spinka, ako maly anjelik)
Ja sa až hanbím, aké dobré dieťatko som mala. Až cca. po 2rokoch začali tie pravé problémy a neriešiteľné situácie, keď si začal syn sám seba uvedomovať. No aj to by som zvládala, aj som zvládla asi, keď sme ešte stále tu, živí a zdraví, no čo mi ničilo všetky snahy a rovnováhu a pokoj boli mudre reči a kritické rady. A tiež poteší, keď na revúce dieťa skúšaš nové metódy, alebo aj ho necháš revať, veď ako sa aj píše vyššie, má na to nárok, a potom dostaneš zjeba, že si bezcitná a zatancuj ako dieťa píska. Pravdaže pred očami dieťaťa. No týmito si určite odvykane od vydobijania si vlastných potrieb revom. A potom zaciatok škôlky? Píše sa o tom dosť, ale že ani sama by ste nechceli ostať v triede cudzích placučúcich ľudí ,o tom sa nepíše. A dve ucitelky na 24 detí- ktoré teraz opustila mama a nechala v blázinci- nestačia. Takže chápem, ak syn dostal šok z toho a teraz mu ťažko vysvetliť, že škôlka je fajn. Treba čas. A potom s revom ho tam nechávam a iné mamy ma idú zakliať, že moje dieťa rozplače aj to ich.Ale aj moje zanevrelo na škôlku, lebo deti tam plakali. Len je vytrvalejší asi
Boze dakujem! Neskutocne ma to povzbudilo, hlavne to, ze nie som jedina, co ju ide porazit ked dieta reve. Milujem ho viac, ako svoj zivot ale niekedy by som utekala niekam daleko. Muz mi s nim velmi nepomaha 🙁 ale zvladnem to!
Váš komentár
oooooo tak toto veľmi dobre poznám, mám doma 4 deti…niektoré ešte malé iné v puberte, ale „zabiť ich je málo“ 
no čo už, veď tak rýchlo vyrastú a odídu a potom kto mi bude nervy žrať? hmm??? Teším sa, že ich mám aj keď momentálne som na nich sama tatino pracuje ďaleko a ešte dlho bude a tak ja musím si vytvoriť obranný štít a silno milovať tých mojich štyroch nervydrásajúcich nezbedníkov, ktorý nevedia kedy potrebujem oddych a keď ho nepotrebujem vtedy sú ako anjelikovia 
Váš komentár
super clanok. Mam pocit ze moj maly reve od kedy zo mna vyliezol. Mame skoro 14 mesiacov a sme najurevanejsi na plavani, na cviceni a doma ani nehovorim. Skoro do 5m mal brutalne koliky spojene s refluxom a fical cele dni a noci od bolesti a vela krat ja s nim totalne bezradna ako mu pomoct. Potom zacali zuby a tie za postupne stale tlacia
Neviem preco vsetci pisu o tom ze je to o mamickach ktore matersku nezvladaju a deticky vraj nie su zle. Ja vam poviem mam 2 deti prvu dcerku ta ma 6 a syn ma 1 rok a je taky urevany ze som z toho uz osedivel, vobec nespim a chlastam a zerem od stresu ze to uz neviem vydrzat. Vsetci mudry radia to musis tak a henrak najlepsi je general po vojne. Dcerka ked bola mala tak sme ju chodili pozerat ci zije ako bola spokojna a nas syn je napapany prebaleny pomojkany a stale ho nieco trapi do 4mesiacov koliky a hned do toho zuby den co noc. Keby ze vieme co nas caka tak urcite druhe dieta nechceme. Urcite ze sa to zmeni ale neviem ci mi dovtedy nepukne srdce od hnevu.
Asi to ste prežili ale úplne Vam chápem mam takou dcérku. Ved s ostatnými je ten najväčší anjelik a so mnou vždy nespokojna asi ona ma chce vymeniť už sa tomu ani nebranim. Normálne pozerám letenky kam ísť čo najďalej preč. Už to psihicki aj fizicki sa mi neda vždy som si myslela že búde lepšie ale po 2 rokov už nemam sil s ten rev a nespokojnosť bojovat. Klobúk dole tich čo zostali pri svojej detičky.
Prvykrat som.to.citala pred dvomi rokmi….v tom.case som chcela moju prvorodenenu dceru nechat pred dverami susedky a odist do zahranicia…..raz sme dokonca s manzelom dali riesenie nasej situacie a to bolo hniezdo zachranya oon ma.odbil,ze neboj, hned by ti ju vratili spat a s radostou ze ju nevidia…….a dcera ma uz dva roky a ked si spomeniem na to obdobie oblieva ma.studeny pot…..obavam sa, ze je klucom k.vyhynutiu ludstva…..ale je to moja laska….z ktorwj som.osivela,vytrhala som si vlasy a tusim ze mi odumreli aj nervove spojenia…..a ked pocujem o uzivani si materskej tak.mam chut vracat…ked mi to nevynahradi v puberte proste verim ze tam hore na mna zabudli
No veru som si presne spomenula na situáciu v nemocnici keď som bola vtedy skoro s dvojročnou ležať na infekčnom a nedovolili jej mojej vyberavej a kakavkovej dcére nič poriadne jesť ani piť kakavko a v noci chcela ísť chúďa zúfalo domov a revaláááá na celé oddelenie, chodili ju po hodine môjho upokojovania ukludňovať hádam všetky sestri čo mali službu nič nezaberalo, ja už tiež zúfalá som rezignovala veď ju to raz musí prejsť, ale v susednej izbe bola maminka s dvojičkami tak ma prišla poprosiť nech ju nejako už konečne utíšim a moja reakcia už zo zúfalstva bola otázka, že čo ju mám pridusiť vankúšom? Vtedy zdá sa pochopila moju situáciu a zdekovala sa späť do izby. Dcéra revala kým sa nevysilila a nezaspala a na druhý deň to zopakovala zas, no veru radosť pre všetkých. Myslím že nie len ja som mala myšlienky na pridusenie
k tomu len perfektny clanocek
)este aj teraz si vlasy niekedy sklbem..deti mam 2,syn 6r a dcerka temer 3,ked sa narodil syncek sami s manzelom daleko d domu ,po 6m do prace..si spomeniem mi husia koza beha..ked sa narodila dcerka zahul len este zacal
)
Tak tieto články bych potrebovala citat kazdy den, ked mi niektorá mamička povie ze si materskú užíva, ja mam tik v oku
Velmi dobrý článok.
Neverím, že existuje nejaká matka, ktorá nemala niekedy podobné pocity. Pamätám si ako som letela mestom, v kočíku mi plakala mesačná Hanka, ktorá chcela zúfalo nakojiť, cez kočík som mala prehodenú kolobežku a na kočíku posadenú 4-ročnú Katku, ktorá spadla a zúfalo plakala, že má rozbité koleno
Ja som samozrejme revala do trojky, že či mi bolo toto treba a slzy sa mi kotúlali hádam až po zem 
Teraz majú moje baby 15 a 11, už som pri nich a popri robote vyštudovala vyšku (s podobnými pocitmi ako v článku), riešime pubertálne veci, ale nevymenila by som svoj život za nič.
Som rada ,ze su matky, ktore si priznaju, ze nie su stale super naladene. Ten clanok som teraz potrebovala:-)
Dakujem za clanok a dakujem za komenty…moj syn,teraz uz 6r.,bol vzorne babatko.napapal,spinkal…povaha sa zacala prejavovat okolo druheho roku.chcela som ho darovat,aj s hrackami a oblecenim…ale ked spinkal….tie makucke licka a vonave vlasky…no musela som si ho predsa nechat…
Podpisujem sa pod každé slovo. Článok mi poslala na prečítanie moja dcéra s komentárom „Tento článok mi ťa tak trochu pripomenul 🙂 – mala som ťa utopiť, keď si bola malá“
)
Ešte nemá vlastné deti ale presne takto som jej opisovala svoje pocity, keď sa narodila a ja som nechápala ako som mohlabyť taká nezodpovedná a porodiť dieťa, keď sa oň neviem postarať.
Dnes sa vo svojch 50-tich rokoch na tom zabávam ale vtedy som si pripadala nemožná a neschopná matka. Dnes viem, že najhorších prvých 20 rokov potom to už ako tak ide
ZUzanáááá, like
Vaaaaau tak to je krasne a vystizne napisane, som normaaaalna matka, veru som sa raz citila,ze som zlyhala, ked raz som uz od zufalstva kricala – vrieskala a velmi mala mala 1,5 mesiaca a vkuse plakala,ostala som sama na tyzden z dvoma detickami, drzala som malu a naozaj som velmi kricala potom mi odlahlo, rozplakala som sa ,mala som vycitky,ale uz sa to nikdy neopakovala,ale dietky veru daju krasne zabrat,ale stoji to za to.Vzdy si poviem ved musia z toho raz vyrast
)
Velmi povedome
taketo stavy absolutneho zufalstva som mala pri prvorodenej, ale vzdy som sa utesovala ze na svete su miliardy deti, nemozem byt jedina matka ktora je zo svojho babatka uz skoro vysinuta. Druha dcerka je zasa uplne slniecko, ako za odmenu. Asi sme uz taki rodicia – profici 
alebo skor mame stastie a nase deti su v podstate spokojne napriek rodicovskej starostlivosti 
Ahojte , aktualne to prezivam… pri tomto clanku som si poplakala… dakujem
Jooooj, aj u nás boli krušné začiatky. Prvý týždeň bol ok, vravela som si, veď to nič nie je a potom to prišlo. Plač, plač, plač a plač. Pamätám si noci, keď sme si ju s manželom podávali z náručia do náručia ešte o 4 ráno. On s panikou v očiach, že o par hodín odchádza nevyspatý do práce a ja s panickým strachom, že s ňou zostanem sama… A ako som si vyčítala, že ja som asi jedna z mála žien, ktoré by nikdy ale NIKDY nemali na materstvo ani pomyslieť. U nás to našťastie trvalo len prvé 3 mesiace a potom sa to ukľudnilo a prespala je 6 hodín. Dnes sa na tom už len smejem a ďakujem Bohu za moju malú lásočku, už bude mať 4 roky
. A preto klobúk dole pred maminkami, ktoré nespia aj niekoľko rokov a plaču je u nich doma počuť viac ako radostný smiech. Dámy, raz sa to určite zmení…
No ja som raz ušla v noci od najmladšieho syna….zo spálne do obývačky… zabuchla som za sebou dvere…on plakal v spálni a ja na zemi v obývačke: „Božéé, ja už to nevydržííím!!!Chcem zomrieť!!!“
Na to nikdy nezabudnem. Aj teraz ich koľkokrát mám chuť chytiť pod krkom… a pri pubertiačke si predstavujem často krát ako ju na obed budím basebalovou palicou…hnidu jednu lenivú… Ale milujem ich!
Samozrejme, tieto stavy dôverne poznám, škoda len, že manžel ma za to odsudzoval miesto povzbudenia, ukľudnenia, a dodania pocitu, že všetko bude dobré.
No teraz už, ako matka „profesionálka“
, sa nad svojimi stavmi matky prvorodičky iba pousmejem.
Ach jo, skoda, ze som nenarazila na tvoj clanok pred rokom… Narodila sa mi vytuzena dcerka, a ja som chcela zomriet!! Bola som presvedcena, ze ja predsa nemozem byt dobra mama! Skoncila som na antidepresivach a cca kazdy den sa bojim, ze sa mi stavy vratia. Aj napriek tomu, ze dnes viem, ze boli vrcholne iracionalne. Malicka predsa zije a vobec sa nestazuje . This business ain’t easy at all! Nechapem, ze tolko zien ma deti a preziju to!!
No nasa prvorodena /teraz uz 8,5r./ bola riadny kvietok, vrestala non-stop,pri prvej prehliadke sme sa pytali, ze kde sa TO vypina…Kratka kolika, bola nakoniec 9mesacna, trucovanie zostalo doteraz a ked sa da, tak vresti na vsetko co sa hybe. Nechcem vidiet co bude o take 2 roky. Maly /4r./ bol za odmenu, take slniecko, ale kedze ma skvelu ucitelku, uz vie aj on co sa patri a ako treba kricat. Takze dost casto to u nas vyzera ako v Dinoparku a susedia nam s usmevom kyvaju ked odchadzame na chalupu.A ja sa vzdy v nedelu vecer tesim do prace
joj, veru trefne napisane. a pravdivo. Veru aj moj otec sa raz priznal, ze prostredneho brata, ktory bol extra narocne a urevane decko, mal sto chuti smarit o stenu. Takze nielen mamy, ale aj oteckovia maju taketo pocity. A ani mna to neminulo. City nebyvaju vzdy iba pozitivne.
Si spominam, ako som pocas onej povestnej trojmesacnej koliky na TV ovladacke podvedome stlacala gombik na stisenie zvuku a mala nie a nie prestat rumazgat
som jej vravievala ty moj maly gremlin, lebo to niekedy nebol plac, ale az skrekot.
Úžasný článok…. smiala som sa a rozplakala zároveň. A to som po pôrode už 9 mesiacov…. Ja moje stavy zatiaľ pred svetom tajím, o to ťažšie to je. Asi by som sa hanbila vyjsť s kožou na trh, pochopila by ma snáď len matka, ktorá to zažila. A tak si len stále vravím, že „to“ prejde… že malý vyrastie a bude s ním sranda.
Zaujíma ma ale jedna vec – nemá niektorá z Vás počas takýchto ťažkých období skúsenosť s psychológom?
mamou som sa stala ako 20rocna, a kedze par dni po prichode domov ma cakalo doslova peklo ( problemy s kojenim,nezvladanie plac dietata, neustale hadky s vtedajsim partnerom, svokra ,co nonstop rypala nos do vsetkeho a moja jazva po sekcii mi robila este dva mesiace problemy sa postavit) som bola naozaj na nervy,nebola som stastna ako by som mala byt, vela krat som si zelala nemat “ to“ dieta a tieto problemy… trvalo to vsetko pol roka, kym som sa odstahovala, rozisla s biologickym otcom ja sa dala ako tak dokopy a nato doslo velke BOOOM… dva tyzdne nato ( ked bolo vsetko v poriadku) dosla nedobra sprava od lekara, ze syna musia urychlene operovat, lebo moze dojst k najhorsiemu… a znova sa mi zrutil cely svet…po prvych narodeninach malickeho sa vsetko zmenilo,syn je zdravy ako buk, ja mam noveho muza a spolu mame 4 deti…sme stastni a ked sa natoto vsetko pozriem o par rokov spat, tak sa sama sebe cudujem AKO SOM TO MOHLA ZVLADNUT………..
Aj keď moje zlatíčka sú už poriadne veľké, toto ma pobavilo aj teraz.
Mám 3 takýchto anjelov, z toho dvojičky, ktoré prišli 1 rok po provorodenej
. Viete si predstaviť môj duševný stav, keď som prispôsobovala svoj biorytmus im? Samozrejme, že každé malo svoj vlastný režim a bez ohľadu na svoju zdecimovanú matku, si všetci traja anjeli žiadali svoju dávku pozornosti, pochopenia, starostlivosti a dvojičky aj materského mlieka, lebo oni už vtedy vedeli, že materské mlieko je pre ich budúci vývoj oveľa zdravšie ako nejaká sušená kravina. Veru, tieto chvíľky, keď máte chuť to malé vreštiace monštrum hodiť o stenu, sa z času na čas opakovali a striedali so záchvatom láskyplného maznania. A je to úplne normálne. Matka nie je robot s jedným programom. Sme živé tvory so svoji pocitmi a náladami. A každý, kto by nám to vyčítal, je čistý teoretik, alebo zbytočná obeť. Ako hovorí klasik, kto nezažil, nepochopí. 
ha ha ha, nadhera
dakujem, povzbudilo! 
Nic ine som si pred dnesnym spankom nemohla priat ako to, ze sa po precitani tohoto clanku usmejem a poviem si, ze som len normalna milujuca mama ako ostatne a nie nejaka zruda. Prve tyzdne s mojimi dvojickami-dievcatami boli tak narocne, nonstop vrestali, nepapali, nespali… ze som snad aj kazdy den uvazovala nad tym, ze zbalim veci a odidem niekam daleko a vratim sa ked budu mat 3 roky, alebo ich niekomu dam, nech sa stara a nech mi ich donesie ked budu vacsie. Po tychto myslienkach samozrejme nasledoval plac nad tym, aka som hrozna mama, ako ma taketo nieco mohlo napadnut. A takto dookola, no totalna psychoza 🙂 Dnes maju zlaticka moje uz skoro 2,5 roka a nat tymi zaciatkami sa uz len pousmejem. I ked aj teraz su chvile, ked meliem z posledneho a tecu mi nervy, ale ked sa na tie moje anjeliky pozriem a ked mi povedia „Lubim ta moja maminka“ a pohladia ma, viem, ze by som ich nedokazala nikdy opustit.
Váš komentár
uzasne, trefne, vidim, ze nie som sama. nemala som pocity, ze ho chcem hodit o stenu, ale ine, blbe, neskor vycitajuce pocity. A to mam len jedno roztomile, krasne dievcatko, ktore vobec nie je zatial problemove – ma len rok a pol. Ale unava, vycerpanost, ziaden cas pre seba a vzdy ten isty stereotyp doma urobi svoje.Ale vzdy mam otazku v sebe. Este jedno??? Ved to sa zblaznim. Vidim to na svagrinej, ktora ma dve a je mojim odpudzivadlom, aj ked som vzdy tuzila po dvoch detoch.
Môj manžel v takých situáciách zvykne konštatovať: zabiť to nemôžeš, vychovať sa to nedá…
Asi tak sa občas cítime pri nšej slávnej 5.
K obdobiu vzdoru a puberte na štvrtú prirátajte syndróm vyhorenia na druhú a k tomu ešte, že aj muži majú svoje dni, tak aj tie si dajte na druhú a + jeden pes navyše , no blázinec
dakujem za krasny clanok. Konecne zistujem, ze nie som jedina mama- hyena. Nasich prvych par mesiacov bolo katastrofalnych. Dcerka len plakala a plakala, vobec nespala, len pri kojeni okamzite vzdy zaspala od unavy a ked som ju prelozila do postielky, tak do 10 minut bola hore a zasa vrieskala ze je hladna, tak sup na prsnik, znovu zaspala… a tak to slo cele dni. O stenu ma nenapadlo, ale odniest do hniezda zachrany alebo na adopciu. dodnes si pamatam ako som plakala pri dverach s vrieskajicim dietatom na rukach, ked muz odchadzal do prace, aby nikam nechodil, lebo jej asi nieco spravim a potom sebe. Doteraz nechapem, ako som si dokazala udrzat zdravy rozum. Dnes uz ma mala dva a pol roka a je to vesele, hoci aspon raz denne ma chytaju tocky, ked zanovito odmieta to ci ono. A muz mi moc nepomaha, ked tvrdi, ze by som sa vobec nemala rozculovat, ved je to len dieta. Ked to niekedy vobec nejde…
Aj ja som MAMA-NERVÁK a keďže nepripustím, že by som nebola normálna, som rada, že to niekto napísal za mňa
Najhoršie to bolo prvý mesiac. To bola zlosť zmiešaná so strachom, keď reval, až mi zaliehalo v ušiach. Teraz keď stratím nervy a zvýšim naňho hlas, začne sa mi rehotať. A má ešte len 4 mesiace
fakt som si myslela, ze som jedina (plus tie, ktore tak urobili naozaj) ktorej napadlo vyhodit dieta z okna ci mu dat vankus na tie skriekajuce usta.. modlim sa za svoje myslienky, je mi z toho do revu casto. tento clanok ma povzbudil, dakujeem
och aka som rada ze v tom nie som sama dakujem je tazke o tom hovorit. Moja mala ma dnes uz 5 rockov je vytuzena vymodlena ocakavana az z odstupom casu si uvedomujem ten stres a paniku. Zaciatky boli tazke velmi…. stena okno naozaj vsetko ma napadalo a vzapeti som sa isla vyfackat ako ma vobec take daco mohlo napadnut prisiel plac aka som zla mama nezasluzim si dieta po ktorom som tak velmi tuzila. V tej chvili ma neutesil nikto nepripustala som si mozem zlyhat ako mama ved je to poslanie to dieta je na mne zavisle a ja? chcem od neho prec aspon na chvilu alebo aj dve. Ked sa narodila kamaradky ktore mali uz deti ma presviedcali ze ma zaplavi laska a budem dobra mama. Ked som ju drzala prvy krat na rukach zlakla som sa…. Bude ma poznat bude vediet ze som mama? jej mama? bude ma mat rada? a ja ju? preboha co ja budem z nou robit doma sama? zvladnem to? pomooooooooooooc kricala som v duchu kde je ta laska co mi pomoze….???? nezaplavilo ma nic len mnozstvo otazok… odpovede prichadzali postupne…pomaly ale isto…
Uf, mám za sebou fakt náročný deň. Včera sme stvrdlli na Kramároch od jedenástej do pol štvrtej, lebo chirurg, ku ktorému chodíme na kontroly mal dve urgentné operácie. Takmer trojročná duracelka lietala po chodbách, občas mi kdesi zmizla, občas vbehla do ordinácií, v ktorých nemala čo hladať. Trojmesačná duracelka sa nevedela prinútiť ani do spania ani do papania a mne tiekli nervy z oboch.Ako bonus ma ešte deň predtým seklo v krížoch…
Takže aj keď je človek salámista, ktorého len tak hocičo nevytočí a má milé a pokojné dietky,ktoré fungujú ako švajčiarske hodinky, aj tak sa občas vyskytne blbec deň, kedy pochopíte prečo vaši predkovia varili deťom makové odvary a pokorne si zabehnete po prihlášku do najbližšej pobočky hyen-klubu.
Dakujem za tento clanok… naozaj som mala posledne dni vycitky, ze po malej stale len kricim a stale jej len davam prikazy a ked dostane zachvat placu a hnevu dokopy, tak by som ju najradsej este aj zbila, aby mala dovod na taku hysteriu… Dakujem, ze ste mi dali vediet, ze som len normalna mama
)))
moja dobra mami mi povedala pred porodom: pockaj, budes mat chut hodit ho o stenu. a veru, obcas aj bola….nastastie som ju prekonala
a tuto zivotnu mudrost posuvam vsetkym kamoskam cakatelkam….
Váš komentár
idem si zapudrovat predsmrtne skvrny a hlasim sa za vlajkonosica hyen-klubu.
dobreeee
rada sa vzdávam funkcie, ktorú som si aj s ročnými odmenami autokraticky automaticky pridelila. ale čo som mohla vedieť, že sa tu toľké popriznávate do hyen-klubu???
amen sestry… moj syn ma rok a ja mam taketo stavy este stale asi kazdy druhy den..
dôverne poznám. Hlásim sa o pozíciu predsedu. Mám viac extrémnych skúseností pri nadpriemernom počte detí. 🙂
Dúfam, že to neberieš ako vyslovenie nedôvery, ale ako prejav väčších skúseností /negatívnych/ a nervov /vydrásaných/.
Deti sú skvelé, ale niekedy by nemuseli toľko plakať, vyjednávať, papuľovať a tak dál. Ono totiž v istom veku sa s nimi žiadny šaking 🙂 robíť nedá – sú väčšie a ťažšie ako my a občas by sa mi žiadalo mať kanón baróna Prášila a…
ako keby si mi z duse pisala… naposledy asi pred dvoma hodinami som mala chut zdrhnut z domu od jaciacich synov-dvojiciek…niekedy mam toho celeho kolotoca tak plne zuby az strach, este ze mam slubenu od manzela babsku dovolenku v lete na par dni, uz teraz sa tesim 🙂
a dakujem, je mi lepsie ked viem ze nie som jedina
matky drzte sa!!! krasny clanok. doma mame to iste a tie pocity nema len matka, ale aj otec.
Takakika, nemyslím, že by si mala predsedať zbytku matiek, skôr ja by som sa tam hodila, síce som nikdy nemala pocit, že svoje dieťa chcem hodiť von oknom, ani o stenu, ale „vďaka“ mojej výchove plnej lásky a obetavosti som spôsobila doživotné traumy svojmu dieťaťu a pokazila som mu život ako sa len najviac dalo. Takže toľko o dokonalej matke.
ach, ach, medzi polnocou a treťou ráno som nad všelijakými morbiditami premýšľala
potom som si radšej prehodila cez hlavu vankúš a v polosne som počúvala ako druhorodená, teraz trojmesačná, diskutuje s nočnou lampou
– veru, maminka sa s ňou nechce hrať! stále len pst, pst, ticho už, spi už!
kde stú tie časy, keď prvorodená potíšku pozerala dve hodiny na mesiac? a ako ma to vtedy rozčuľovalo!!
Uzasne! Aj ja som si presne toto potrebovala precitat. Som rada, ze nie som jedina, ktora by v zachvatoch zufalstva najradsej hodila to male zlate o stenu
a inokedy zase neviem pochopit, ako som na take daco mohla len pomysliet. Esteze moj muz sa vzdy zbada, ked uz som s nervami na konci (nastastie to byva vecer, ked uz je doma) a dokaze na chvilu prevziat stafetu, kym to zase predycham a mozem pokracovat v utisovani. Aj take byvaju dni…aj ked to svoje male zlate lubim ako kona.
Ďakujem za všetky maminky, ktorých sa to týka (čiže asi za všetky)
za tento pekný, vtipný a trefný článok..
Tak o stenu bolo treba? To som neskusala, ale par inych fajnovosti hej, este ze priserky boli dost odolne proti baby-shake syndromu
A mam taku fantaziu, ktora sa mi na materskej podchvilou vynara. Ked som bola mala, za dedinou sme mali velke rovne polia. Niekedy som tam prisla, zavrela oci a len tak utekala, do dialky, naslepo. Tak a toto sa mi teraz obcas ziada, zavriet oci pred realitou a zdrhat kade lahsie
yes, yes Kika, toto som si potrebovala prečítať dnes ráno. Squellé! a hneď z vesela vykročím pobudiť potomstvo, budem držať úsmev na tvári. VĎAKA.