Dojčenie. Ako ho ostatným zhnusiť.

Moja toho času bezdetná kamarátka miestoprísažne zadrela, že ona dojčiť nikdy nebude. Nekrič hop, kým ti nepreskočí, žiadalo by sa povedať.

Chcem byť live pri tom, keď jej vypadnú očné bulvy pri cenovkách umelého mlieka. Predá pol obličky, aby dodržala svoje predsavzatie? Na to je riedka.

Peňaženka bude pre ňu argument do bitky.

Cukrové rečičky o prenádhernej väzbe medzi matkou a dieťatkom si strčte. Neoblbnete ju rožkom, veď bola pri tom, keď sa jej ako päťročnej zrútil svet. Došla domov zo škôlky a miesto tučného brucha držala si mama na prsiach malého prísavníka. Koniec detstva. Najhorší deň v živote má spätý s dojčením. Takto mi to odprezentovala.

Zvláštne, že mi to nepríde zvláštne,

napokon moje rozhodnutie, že chcem dojčiť, nevyvolala osveta WHO, či debata v Dámskom magazíne na STV. Tiež mám kdesi vzadu za spánkovým lalokom uloženú spomienku na mamu, ktorá kojí moju najmladšiu sestru. Ale ja, na rozdiel od zrútenej kamošky, som si ten obraz uchovala do pozitívna.

Aký dojem zanechám ja?

Nechávam dnes ležať úhorom umelomliekárenský priemysel: nie je témou dňa, či patrí k “three killing industries” popri zbraniach a cigaretách. Nebudem bodať špendlíkom do kolien degenerovaným sestrám z novorodeneckého, ktoré nadŕdajú dietky fľaškami, ani ohovárať hulvátske babičky, ktoré vrazia decku dudel do úst pri prvej návšteve. Pospytujme si vlastné svedomie, nahmatajme si svoju krčnú chrbticu, ak ju máme.

Vieme, ako pôsobíme na naše bezdetné okolie?

Určite každý chce počuť tú Alfréda Hičkoka príhodu a skúsenosť o tom, ako naše dietko tak zúrivo salo, že naše bradavky boli na kašu a miesto trávenia inak výživného materinského mlieka päť minút masívne grcalo našu vlastnú krv. Vskutku ľúbezné.

Určite každý má rád masáž mozgových závitov, takže sa s vervou pol tucta thajských dievčat pustime robiť osvetu, že nič lepšie ako materinské mlieko nie je, k tomu nám dopomáhaj Boh. Propagandy nikdy nie je dosť, skúsme sa s transparentami postaviť pred obchoďák vedľa Svedkov Jehovových.

Určite každý miluje osočovanie blížneho ako seba samého. Poďme palcovými titulkami haniť chudery, ktoré si po pôrode dali zviazať hruď, žeby im mládežnícke prsia ostali, úbožiačky, ktoré to vzdali skôr, ako sa im začalo tvoriť mledzivo, analfabetky, ktoré nemali v rýchlej voľbe na telefóne laktačnú poradkyňu, keď prišli prvé problémy, odpadlíčky, ktoré nevydržali ani rok a Šípkové Ruženky, ktoré krkavčím spôsobom uprednostnili spánok pred nočným kojením. Buďme tie najkrajšie, veď dojčenie za to stojí, ako hovorí Lorejál.

Etcetera, etcetera, žiadalo by sa povedať.

Čo tak miesto prievanu radšej to cesto pred upečením viackrát premiesiť? Darí sa nám to? Sme dobrým príkladom?

(40 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...