Kedy sa stali deti centrom vesmíru?

Urobili sme si z rodičovstva „job“, z detí centrum vesmíru a úplne sme sa vzdialili tomu, čo je normélne a prirodzene dané.

Prečo už nedokážeme prijímať tie veci okolo detí  prakticky, srdcom aj zdravým rozumom?

Premýšľam o tom, kam sme už došli, že na uspávanie vlastných detí potrebujeme metódy, tréningy a stopky….

Reakcia na článok: 

Keď ešte vedeli bábätká zaspávať samé

Keď ešte neboli deti centrom vesmíru, ale normálnou súčasťou života, tak sa prirodzene babätká naučili zaspávať samé. Ale nie tréningom, ale preto, že maminka si nemohla dovoliť vždy robiť okolo bábätka caviky. Ak sa dalo, tak si ho pritúlila, pokojila, tíško zaspievala a určite to robila s láskou. A ak to nešlo, tak bábätko trošku poplakalo a zaspalo.

Maminka nesedela za dverami so stopkami,

ale robila niečo dôležité pre prežitie rodiny. Sedieť za dverami, počúvať ako bábätko plače a neutíšiť ho, podľa mňa narúša to prirodzené, čo v nás je a vďaka čomu sme prežili.

Keď sa mi narodilo tretie dieťa, spali sme v jednej izbe aj s 2,5 ročným a 1,5 ročnou. Vyspali sme sa normalne vsetci. Nemohla som si dovoliť žiadne dieťa nechať revať, ani hodiny vláčiť na rukách po kuchyni, to by som nezvládala tri malé deti cez deň. Deťom muselo stačiť pohladenie, utíšenie, ticha uspávanka, či nakojenie.

Deti sú nastavené na prežitie

Veľmi rýchlo pochopili. Deti sú šikovné a chápavé bytosti nastavené na prežitie. Len z nich nesmieme robiť centrum všehomíra či pokusných králikov v nejakých vedeckých experimentoch.

(15 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)

Loading...