Kedy sú deti už veľké?

Očakávaný prírastok do rodiny si konečne veziete domov. V prvom kočíku, v prvej autosedačke. Alebo len tak v aute na rukách.

Nevadí, že pre bezpečnosť drobca ste nespravili v danej situácii maximum. A porušili zákon.

Veď je ešte úplne maličké a autosedačka nepohodlná a veď idete len hen tu za roh …

Po pár mesiacoch, keď dieťa podrastie, už až tak o pohodlie asi nepôjde. A o bezpečnosť tiež nie.

Dvojročné dieťa natlačené v prvej autosedačke – vo vajíčku – z ktorej trčia nielen ruky, ale aj nohy a hlava. V zime sa o „pohodlie“ postará aj teplá kombinéza. Ale lepšia aspoň takáto autosedačka ako žiadna.

Sedíme doma

Ale poďme domov. Ubehli ďalšie dni, mesiace a dieťa je pripravené na prvé sústa lyžicou. Hor sa do obchodu vybrať tú pravú. Necháte si poradiť od známych, od predavača a možno sa zadarí a kúpite dobrú stoličku. Možno viac zaváži dizajn alebo cena. Nám sa podarilo vybrať dobrú stoličku na prvýkrát. U starých rodičov sme mali darovanú verziu, ktorú som si pamätala ešte z mojich detských čias. Nebola ideálna, ale na občasné použitie vyhovovala. Lepšia ako keď stoličku robil jeden z rodičov. A tiež ukázala, čo chcieť od dobrej vysokej stoličky. No sú aj deti, ktré vysokú stoličku nemajú. Nie vždy je to o peniazoch. A sú aj také, ktoré mali šťastie na praktickú a modernú verziu, ktorá by im vydržala až do predškolského veku. Nevydržala. Malá 3-ročná slečna sa rozhodla, že je už veľká a bude sedieť na normálnej veľkej stoličke a rodičia jej vyhoveli. Že je pre ňu málo komfortná? Že na stôl ledva dovidí? Nevadí, už je predsa veľká.

Naše dieťa po prvej vysokej dostalu druhú. Výzorom dospelácka, ale so zvýšeným sedadlom. Okolo 8. roku vyhlásil, že je už veľký. Tento argument veľmi nezabral, tak po čase prišiel s iným – že sedadlo je už na jeho malý zadoček primalé. Vyhoveli sme mu. Napriek tomu u známych je stále „bitka“ práve o zvýšenú verziu. A to majú slečny 10 a 12 rokov. Asi majú širšie sedadlo.

Sedíme v aute

Podobný problém je aj pri iných sedačkách, tentokrát tých do auta. Vlastniť autosedačku pri bábätku je takmer štandardom. Takmer. Ešte vždy sa nájdu rodičia, ktorí radšej riskujú bezpečnosť dieťaťa aj prípadnú pokutu, lebo ich dieťa nechce byť v autosedačke pripútané. Pritom v nej bolo 5-10 minút a plakalo, takže sa mu tam asi nepáčilo. Lepšie mu je na zadnom sedadle auta vedľa mamy pripútanej bezpečnostným pásom. Alebo na podlahe. Veď ocko šoféruje opatrne. Pri predškolákoch je módou státie medzi prednými sedadlami (aby malo dieťa lepší výhľad), prípadne pobiehanie za zadnými sedadlami a sem-tam mame alebo otcovi len tak zo srandy zakryjem oči … mne by takáto verzia na pohode pri šoférovaní nepridala.

Aj naše dieťa niekedy v autosedačke plakalo. Ak plač neustal, stáli sme na najbližšom parkovisku. U nás diskusia o použití „autokresielka“ prebehla asi iba dvakrát s rovnakým záverom: Ak chceš ísť s nami autom, budeš sedieť v autosedačke, ak v sedačke sedieť nechceš, nemôžeš ísť s nami autom. A to sme absolvovali nielen cesty mestom, ale aj tisíc kilometrov do dovolenkovej destinácie.

Autosedačkový problém nadobúda iný rozmer okolo 10. – 11. roku dieťaťa. Moje dieťa zatiaľ neodmieta sedieť v autosedačke, dokonca pri jeho výške a váhe sa mu v nej sedí pohodlnejšie ako na podsedáku. Problém vyrobia kamárati či spolužiaci. Ty ešte sedíš v autosedačke? To je len pre deti … Babo raď, ako vykorčuľovať. Bezpečnosť alebo „dobré meno“ dieťata u spolužiakov?

Na narodeninovú oslavu som viezla 3 synových spolužiakov. Ale mala som iba 2 sedačky a 1 podsedák. Poprosila som jednu z mám aspoň o podsedák. Smola, oni dieťa vozia už bez autosedačky a dokonca už aj na prednom sedadle.  Samozrejme, bez autosedačky. Do 12 rokov a 150 cm ďaleko, ale veď dietko je už veľké. Našťastie, druhá matka mala pre môj zmysel pre bezpečnosť a dodržiavanie pravidiel cestnej premávky oveľa väčšie pochopenie. Dokonca slovne „zdvihla varovný prst“ a vstúpila do svedomia, že je len a len na mne, aby som zabezpečila bezpečnosť môjho aj jej dieťaťa, nielen kvôli zákonu.

Aj z tašky sa dá vyrásť

Najnovšie riešime problém školskej tašky. Štyri roky bola dobrá a zrazu je ťažká, veľká, nevhodného vzoru, tvaru, farby … Musím si pri najbližšej návšteve školy lepšie všimnúť, v čom nosia veci synovi spolužiaci. Vybrali sme kompromis – batoh s výstužou, polstrovaním, aj reflexnými prvkami. Zatiaľ stačí, uvidíme do kedy. Asi pokiaľ znova nevyrastie.