Zakaždým, keď sa ocitnem na Slovensku, moje kroky namieria do kníhkupectiev, kde miniem kopu prachov na zaručené rodičovské múdrosti, takzvané knihy o výchove. Ale keby len to. Prehýrim v nich takmer všetok čas, ktorý sa mi podarí vyhandrkovať si sama pre seba, bez detí.
Miesto regeneru mám degener – listujem zúrivo stranu za stranou, hádžem do nákupného košíka. A potom odchádzam z rodného kraja s tučným kufrom kníh. Pekne zastrčených medzi kompótmi od mojej mamy.
Takakika
More a červené tenisky. Najprv materská dovolenka na chorvátskom ostrove, ktorá sa pretiahla na osem rokov. Medzičasom presun rodičovských aktivít na pevninu s dynamikou, akú prináša život po strate blízkeho.
Častokrát býva veľmi smutné pozerať sa na rodičov, ktorí na každom rohu prehlasujú, že im stačí iba intuícia, nepoškvrnená knihami o výchove. Vždy sa môžu vyhovoriť na intuíciu, ktorou zdôvodnia akékoľvek svoje správanie, proste robia si, čo v tej chvíli chcú, napríklad na dieťa kričia alebo mu varechou prejdú po zadku. Presne prípad Petry – “dieťa musí vedieť, čo je plesknutie po zadku.” To je možno ten moment, kedy by som sa ja zamyslela, či tá moja intuícia je naozaj v poriadku. Lebo biť deti v poriadku nie je. Ani na nich kričať. Potom sa rodič nespráva ako rodič, ale iba ako ukričanejšie dieťa, vyhráva iba preto, lebo má silnejšie pľúca ako dieťa. A takisto pri bití – od dieťaťa sa odlišuje iba v tom, že má silnejšiu ruku. Zatiaľ… Intuícia môže byť rýchlejšia cesta, ale či správnejšia?
Co je to za matku,ktora potrebuje k vychove deti knihy? Kde sa stratila materinska intuicia? V prvom rade potrebuje dieta pozornost, objatie,pohladenie a pochvalu. Keby ste cas,ktory venujete blogovaniu a komentovaniu na konikovi a podobnych hlupych strankach venovali svojim detom,neskakali by vam po hlavach. Na druhej strane dieta musi vediet co znamena slovo Nesmies!,co je to plesknutie po zadku,ked nieco vyvedie…musi sa naucit uvedomit si dosledky svojich cinov…tak nesedte za pocitacmi a chodte sa pohrat so svojimi detmi alebo chodte na prechadzku do prirody!
Nic neexistuje biele alebo cierne. Niekto si kupuje knihy o vychove preto, ze dieta ma nejaku poruchu, a tym sa snazi ulahcit/zlepsit zivot sebe aj svojmu dietatu. Niekto si knihu o vychove precita preto, ze ma chut na taku knihu. Niekto si taku knihu kupi kvoli tomu, ze ho to zaujima profesne. A moze to byt kludne clovek, co sa stiha “venovat blogovaniu a komentovaniu na konikovi a podobnych hlupych strankach” a s laskou sa venuje svojmu dietatu..A tak isto, aj ked dieta rozumie slovu Nesmies!, pride situacia, ked nieco spravi aj napriek tomu, ze vie, ze nesmie..
Veru, je ťažké byť skvelou mamou pod tlakom cudzieho hodnotenia. Ja som tiež najviac nervózna z detí, keď sme na návšteve u našej babičky. Nie že by boli iné, ale viem, že ona má inak nastavené kritériá, úplne inde má toleranciu hluku a mám pocit, že už len našou prítomnosťou ich príííšerne obťažujeme. Už som sa zmierila s tým, že sa to nezmení, preto som naše návštevy výrazne skrátila, prespávanie zredukovala na nevyhnutnosť, a aj keď tam sme, tak vymýšľam program maximáne preč z bytu. Výrazne sa všetko zlepšilo, aj keď je mi z toho mierne smutno. Keď to nejde, tak to nejde.
Kdeze na pokraji, priam na dne zufalstva. Este ked sa k tomu primiesaju tehotenske hormony, jedine po com pocas vychovne uvrieskanych dni doplnanych dobroprajnymi radami vsetkych majstrov na vychovu je, aby uz bol konecne vecer, objekt vychovy pretransformovany na spiaci anjelsky objekt lasky a ja aby som relaxovala pri cokolade a verila ze ma pri dvoch objektoch lasky nacisto nepicne.
Častokrát býva veľmi smutné pozerať sa na rodičov, ktorí na každom rohu prehlasujú, že im stačí iba intuícia, nepoškvrnená knihami o výchove. Vždy sa môžu vyhovoriť na intuíciu, ktorou zdôvodnia akékoľvek svoje správanie, proste robia si, čo v tej chvíli chcú, napríklad na dieťa kričia alebo mu varechou prejdú po zadku. Presne prípad Petry – “dieťa musí vedieť, čo je plesknutie po zadku.” To je možno ten moment, kedy by som sa ja zamyslela, či tá moja intuícia je naozaj v poriadku. Lebo biť deti v poriadku nie je. Ani na nich kričať. Potom sa rodič nespráva ako rodič, ale iba ako ukričanejšie dieťa, vyhráva iba preto, lebo má silnejšie pľúca ako dieťa. A takisto pri bití – od dieťaťa sa odlišuje iba v tom, že má silnejšiu ruku. Zatiaľ… Intuícia môže byť rýchlejšia cesta, ale či správnejšia?
Co je to za matku,ktora potrebuje k vychove deti knihy? Kde sa stratila materinska intuicia? V prvom rade potrebuje dieta pozornost, objatie,pohladenie a pochvalu. Keby ste cas,ktory venujete blogovaniu a komentovaniu na konikovi a podobnych hlupych strankach venovali svojim detom,neskakali by vam po hlavach. Na druhej strane dieta musi vediet co znamena slovo Nesmies!,co je to plesknutie po zadku,ked nieco vyvedie…musi sa naucit uvedomit si dosledky svojich cinov…tak nesedte za pocitacmi a chodte sa pohrat so svojimi detmi alebo chodte na prechadzku do prirody!
A keď vám deti začnú skákať po hlave na prechádzke alebo pri hraní, nezabudnite ich strieskať.
Nic neexistuje biele alebo cierne. Niekto si kupuje knihy o vychove preto, ze dieta ma nejaku poruchu, a tym sa snazi ulahcit/zlepsit zivot sebe aj svojmu dietatu. Niekto si knihu o vychove precita preto, ze ma chut na taku knihu. Niekto si taku knihu kupi kvoli tomu, ze ho to zaujima profesne. A moze to byt kludne clovek, co sa stiha “venovat blogovaniu a komentovaniu na konikovi a podobnych hlupych strankach” a s laskou sa venuje svojmu dietatu..A tak isto, aj ked dieta rozumie slovu Nesmies!, pride situacia, ked nieco spravi aj napriek tomu, ze vie, ze nesmie..
Veru, je ťažké byť skvelou mamou pod tlakom cudzieho hodnotenia. Ja som tiež najviac nervózna z detí, keď sme na návšteve u našej babičky. Nie že by boli iné, ale viem, že ona má inak nastavené kritériá, úplne inde má toleranciu hluku a mám pocit, že už len našou prítomnosťou ich príííšerne obťažujeme. Už som sa zmierila s tým, že sa to nezmení, preto som naše návštevy výrazne skrátila, prespávanie zredukovala na nevyhnutnosť, a aj keď tam sme, tak vymýšľam program maximáne preč z bytu. Výrazne sa všetko zlepšilo, aj keď je mi z toho mierne smutno. Keď to nejde, tak to nejde.
Kdeze na pokraji, priam na dne zufalstva. Este ked sa k tomu primiesaju tehotenske hormony, jedine po com pocas vychovne uvrieskanych dni doplnanych dobroprajnymi radami vsetkych majstrov na vychovu je, aby uz bol konecne vecer, objekt vychovy pretransformovany na spiaci anjelsky objekt lasky a ja aby som relaxovala pri cokolade a verila ze ma pri dvoch objektoch lasky nacisto nepicne.
Skvely clanok.
Vystizne napisane 🙂