Na materskej sprostiem a vôbec mi to nevadí

Kedysi dávno, pred nástupom na materskú, ma bavili ťažké knihy, depresívne filmy a hĺbanie nad životným prostredím.

Neviem, kedy to začalo. Kedy sa zo mňa, bežnej inteligentnej ženy začali vytrácať termíny ako „prefeminizovaná spoločnosť“, a nahradilo ich obľúbené „Ona je zasa posraná, no chápeš to“?

Pozerám blbosti a skoro nečítam

Kým som nemala deti, každý rok som sledovala vyhlasovanie Oscara. Vedela som, kto je nominovaný, kto za to stojí a poznala som tipy na víťaza. Všetky filmy som mala napozerané a samozrejme, mala som na ne svoj názor. 

Dnes pozerám hlavne to, čo je v telke. Väčšinou ani neviem, čo. Pri filmoch rada spím, lustrujem Facebook a ohováram hlavnú hrdinku. Kvalita filmu u mňa závisí od toho, koľko balíkov chipsov stihnem pri telke zjesť.

A prestali mi vadiť reklamy.  To je ten čas, keď sa môžem ponaťahovať a otvoriť (ďalšiu) fľašu vína. A nejaký Oscar? Prosíííím vás…

O takých knihách vám ani nebudem hovoriť. Idem do knižnice, požičiam si, položím na nočný stolík, a tam knižky čakajú, kým mi nepríde tretia upomienka. V podstate živím mestskú knižnicu.

Pred materskou boli časy, že som denne čítala noviny. Všetko – od spravodajstva až po módu. Dnes najradšej čítam klebety, a úplne najradšej tie o herečkách a modelkách, ktoré majú deti.

Asociálne obdobie

Materská je inak celkom asociálne obdobie. To sa prejavuje na nedostatku komunikácie, a tá napríklad v zhoršení gramatiky.

Pred Vianocami som kamoške napísala: „Mi sa v tom počasý nikam nechystáme. Vi?“ Pozerám na tú vetu a dačo sa mi nezdá. Aha, už to mám, vravím si, a rýchlo doplním „ v tom odpornom počasý“.

Kamoška slovenčinárka ma riadne spucovala, čo si budeme hovoriť.

»»»»»» Prečítajte si aj: Psychicky odolná mama, ktorou som nikdy nebola, ale chcela by som byť.

Kreativita nula bodov

Materské hlúpnutie sa odráža aj na nízkej kreativite. Kedysi som varila hlavne náročné celodenné recepty ako bolognské lasagne, tiramisu, a keď palacinky, tak americké.

Dnes mám v repertoári tri recepty na cestoviny a jeden na koláč. Je jedno, aký turbo nápad na zákusok vytiahnem. Aj tak mi naňho chýba polovica vecí, a tak z každého počinu vylezie z trúby bublanina. Rodina už ju nechce ani vidieť, asi začnem improvizovať s bábovkou.

O čom sa baviť s bezdetnými?

Po niekoľkých rokoch mamičkovania ma doslova šokovalo, keď sa mi ozvala Lívia – stará známa z výšky. Vraj ma chce vidieť a popýtať sa, ako sa mám.

Takéto návštevy ma vždy dostanú do vývrtky. O čom s ňou mám hovoriť? O plienkach? Detských výživách?

Lívia prišla, usadila sa na našom stokrát obliatom gauči a spustila.

O svojej super práci, o tom, koľko musí cestovať a stále sa učiť nové veci (fráza, ktorú fakt nenávidím). O trojmesačnom kurze angličtiny čudujsasvete priamo v Anglicku. A manažérskom kurze vo Švédsku.

Potom si smutne povzdychla: 

„Vieš, aké ťažké je viesť ľudí? Donútiť ich, aby robili, čo treba?“

Mne bude hovoriť, žene, čo má doma dve deti v období vzoru. Pričom to jedno sa so vzdornou diagnózou už narodilo.

A vtedy prišla tá rana osudu. Otázka, ktorá zabolí všetky „len na materskej“.

„Počuj, a nelezie ti to už na mozog? Že nerobíš nič, len prebaľuješ a umývaš riad?“

Materské (ne)učenie

Chcela som odvrknúť, že mám predsa umývačku. Ale za tou debilnou otázkou bezdetnej baby smerom k tej detnej bolo niečo viac. Predsudky.

Obava, že ako matka sa nikam neposúvate. Nič nové neučíte (recepty na výživu sa nerátajú). Proste, na konci dňa nebudete lepšie hovoriť po španielsky, nespoznáte milión nových ľudí, nevydajú vám knihu ani nedostane Oscara.

Na konci dňa vás vlastne nečaká NIČ. 

Mohla by som argumentovať, že s deťmi sa vlastne stále učím niečo nové. Napríklad, čím všetkým dá zničiť stena v obývačke, kde všade sa dá padnúť, čo netradičné môžme stratiť na prechádzke.

Že sa zo mňa zo dňa na deň stáva lepší, láskavejší, tolerantnejší človek. To pochopia všetky mamy, ale až na vlastnej koži. Táto skúsenosť je, dovolím si tvrdiť, neprenosná.

Neučím sa. No a čo?

No a keďže som už zo zásady drzá mater, odpoviem jej: „Nie, nevadí!“ Veď prečo by malo?

Možno som po celom dni zbitá z večnej snahy o poriadok a prebalený zadok. Ale mám čistú hlavu. Možno neviem, čo je self branding, ale veď sa raz dozviem.

Utiekol už niekomu sebarozvoj a kurz manažmentu? To ťažko. Keď na to príde, a ja to budem potrebovať, budem tu. S laptopom a poznámkovým zošitom v ruke. Ale do tej doby ma nechajte.

Chcem si hlúpnuť pri Disney rozprávkach, pri Žala trávu, žala a večerníčku. Chcem čítať Macka Pusíka a neriešiť konflikt na Ukrajine a voľby na Ústavnom súde.

My mamy máme tú úžasnú výhodu, že nám tri, päť, a hoci aj desať rokov platia za to, že môžeme ujsť z reality dospelákov a užívať si zase detstvo. 

Ako deti sme čítali a hrali sa, ako nás bavilo. Hlava a srdce čisté a nezaťažené. A predsa nám nikto nevravel, že hlúpneme. A nehlúpneme ani teraz.

Dozrievame v obyčajné správne mamy. Učíme sa, čo je dôležité – umyté ruky a zjedená brokolica. Učíme sa materstvu. A za to sa certifikát ani titul nedáva. Iba pusy a obrázky na Deň matiek. 

»»»»»» Prečítajte si aj: Žena, ktorá na seba zabudla, žije život svojho muža a detí.