Namiesto vína džús, detský rev a nervózni rodičia? Vitajte na detskej oslave!

Sú populárne, fotogenické a pre mamičky predstavujú ideálnu formu, ako sa jedna pred druhou vytiahnuť. Detské oslavy.

Ja osobne ich neznášam, ale viem, že sú aj takí, ktorí prenajmú mekáč či detský kútik. Sranda musí byť, nie?

Moje deti sa našťastie pohybujú v skromnejších pomeroch, takže gratulovať chodíme zatiaľ len k oslávencom domov. Či sa z toho ich rodičia tešia, ťažko povedať.

 

Bordel, kam sa pozrieš

Posledná oslava, ktorej sa moje deti zúčastnili, bola u ich kamarátky Aničky. Trojizbáčik skromných rozmerov nebol schopný poňať viac ako dve rodiny a dve tašky s klasickými darmi – vyradené oblečenie po starších kamošoch, zlacnená tylová suknička, pastelky a balík plastelíny.

Anička s nadšením trhala papierovú tašku, akoby to bol baliaci papier, z čoho sa šporovlivá mama, ktorá tašky odkladá na ďalšie detské párty, netešila. S potom na čele sledovala, ako jej sobotná drina mizne pod zdrapmi papiera.

Deti nerešpektovali láskavú žiadosť, aby si topánky vyzuli na chodbe, takže capky špinavých topánok boli za chvíľu všade (skoro aj na strope ako po Spidermanovi) a ja ako slušná návšteva som všade zbierala pohádzané bundy. 

Z celého srdca som si priala, aby sa moje deti správali lepšie než decká mojej najlepšej kamošky Majky.

V duchu som si predstavovala, ako na seba s Aničkinou mamou nenápadne žmurkáme a pokyvkávame hlavou nad tým, ako Majkine deti zase vyvádzajú. Nebolo mi to súdené. 

Patálie s tortou

Simona, naša mladšia, sa vrhla na stôl s občerstvením a rukou ťapla po dokonale nadýchanej šľahačke na Aničkinej torte. Z ozdoby ostal len odtlačok a Simona si okamžite utrela ruku do čipkovaného obrusu. 

„Netráp sa,“ precedila pomedzi zuby Aničkina mama, „dám to do čiastiarne. Snáď sa bude dať zachrániť.“

To ma neutešilo, a ani Aničku, ktorá pri pohľade na poškodenú tortu spustila nenormálny rev. Aničkin ocko sa rozhodol zachrániť situáciu a preto vyhŕkol:

„Čas sfúknuť sviečku, Anička!“

Aničkina mama deti opatrne rozostavila okolo stolu, ocko zapálil sviečku s čerstvou trojkou a začala sa hra Kto prv sfúkne. Moje deti, a našťastie aj tie Majkine, sa rozhodli, že víťazná chvíľa nepatrí len oslávenkyni.

Otecko zapálil sviečku, a skôr, ako sa odtiahol, aby Aničkina mama zvečnila pamätnú chvíľu, jedno z detí Aničku predbehlo a sfúklo knôt.

Hádajte, ako dlho to Aničku bavilo. Nakoniec sa do toho vložila jej mama, vyhnala ostatné decká od stola a Anička ako náhradu mohla sfúknuť sviečku až štyri razy. 

Nezaspievam!

Ocko sa rozhodol pre malú satisfakciu tortového trápenia a postavil detskú návštevu do radu.

„Tak! A teraz zaspievajte Aničke pesničku. Veľa zdrááávia, šťaaastia..“ 

Majkine deti naňho podivene pozreli, pretože ich mama sa drží hesla: čím menej kriku/spevu/recitovania doma, tým lepšie. Kristína, moja staršia, sa odurdene obrátila a hlesla:

„Nechcem pesničku!“

Zareagovala len Simonka, ktorá spustila:

„Moje telo, hýbe sa všetko zvládne…“ 

Aničkin ocino hit od Mira Jaroša neocenil a zavrčal na ženu:

„Nakrájaj im tortu, dobre?“

Pozor na hluk

Deti však o koláč nestáli. Vytrhli sa z rúk starostlivých mamičiek a vbehli do Aničkinej izby. Trvalo asi sedem sekúnd, keď perfektne zariadené kráľovstvo malej slečny premenili na vojnovú zónu.

Simona nasadla na Aničkine odrážadlo a vyrazila oproti šatníku v hale. Plnou rýchlosťou vrazila do skrine s vypulírovaným zrkadlom. Nevedela som, čo skôr.

Hasiť rozhorúčenú Aničkinu mamu, zachraňovať decko alebo skontrolovať nábytok? Aničkina mama vyštartovala do haly a pokúsila sa jej vytrhnúť odrážadlo z rúk.

Simonka ho v návale nadšenia odmietla pustiť, a keď som sa cez rozhádzané hračky prebojovala do haly, visela na odrážadle, ktoré Aničkina mama držala vo vzduchu. Medzitým sa v byte odohrávala živelná katastrofa.

Deti sa naháňali po rozsypaných chrumkách, Majka sa snažila zavesiť zhodenú ohavnú záclonu s motívom medvedíka Pú, otecko Aničky zúrivo odkladal z stola, pod ktorým vznikol záchytný bunker, drahocenný porcelán po babke, keď tu zrazu… ZVONEC!

Nie ten z rozprávky, ktorý by ukončil trápenie Aničkinej mamy, ale normálny, ktorý hlásil, že za dverami je suseda. Aničkina mama strnulo otvorila dvere, spoza ktorých sa ozvalo:

„Zažalujem…. polícia…. nenormálny hluk….. barbari! Ako si to predstavujete…. manžel leží v posteli…. ohluchneme…. sa odsťahujte…. čistá zoo!“

Dosť bolo pozvaní!

V trápnom tichu sme s Majkou pozbierali deti, natiahli im topánky a bundy a vzali si výslužku s ocapkanou tortou. Aničkini rodičia sa s nami stručne rozlúčili, spoza nich sa vyškierala oslávenkyňa, ktorá bola z nášho odchodu nadšená. 

S Majkou sme vzali deti na hojdačky, kde až do tmy liezli po preliezkach, hulákali a ryli zem. Čo to tá suseda vravela o zoo? Rozhodla som sa na nijakú detskú oslavu už nikdy nejsť.

Som jediná matka na svete, ktorá kašle na dary a girlandy, berie deti do aquaparku, zoo a cukrárne a namiesto objednanej torty tresne večer na stôl cheesecake?

Bez ceremónií, upratovania a dospeláckych svedkov, ktorý by oceňovali moje jedinečné schopnosti venovať maximum úsilia totálnej kravine. 

Ženy, učte sa odo mňa! Nie ako Aničkina mama. O pár dní som ju stretla na nákupe a vzhľadom na sprostý nemotorný košík som nestihla zdrhnúť.

Najprv vysolila pár ďakovných slov za dary a potom sa medzi rečou spýtala:

„Tak keď bude mať Anička meniny, spravíme ďalšiu párty, čo povieš?“

S úsmevom som sa rozlúčila. Pokiaľ ide o mňa, ani náhodou.